Druhá planéta (recenzia)

(Nielen) recenzia románu Druhá planéta, od slovenskej autorky sci-fi, banskobystrickej rodáčky, Jany Plauchovej.

Z beletrie najradšej čítam vedeckú fantastiku. Knihy zaoberajúce sa len, pre mňa banálnymi, rodinnými či partnerskými vzťahmi ma nesmierne nudia. Občas siahnem po detektívke, kde je tá banalita vzťahov aspoň trochu „spestrená“ nejakou tou vraždou.

V sci-fi knihách sa dejú oveľa zaujímavejšie veci. Zachraňujú, prípadne ničia, sa celé civilizácie. Spochybňujú sa tu základné koncepty, na ktorých stojí naša zdanlivo pevná realita. Čas, priestor, gravitácia či vedomie, netvoria len javisko ale vystupujú ako rovnocenní hráči postavám ľudí alebo mimozemšťanov.

Priznám sa, že väčšinu svojho života som nebol fanúšikom slovenskej vedeckej fantastiky. Okrem známych svetových autorov, ako Clarke či Asimov, som z československých autorov obdivoval hlavne tých, ktorí pôsobili na druhej strane rieky Moravy. František Běhounek, Ludvík Souček a Ondřej Neff stále ostávajú mojimi favoritmi. Výnimkou bol snáď len Jozef Žarnay, ktorého knihy som obľuboval v detstve.

Minulý rok som sa však rozhodol (aj „vďaka“ pandémii, ktorá mi priniesla dostatok voľného času), že prestanem sci-fi len čítať a začnem v tomto žánri aj písať (zapáčilo sa mi to a výsledkom je aj tento blog). Moju prvú poviedku som dokonca poslal aj do súťaže. Porotkyňou bola aj žena, ktorej profil ma zaujal. Spisovateľka „hard“ sci-fi, pochádzajúca z môjho rodného mesta, dokonca vyrastajúca na rovnakom sídlisku, v paneláku pár stoviek metrov vzdialeného od toho, v ktorom som trávil detstvo ja. Rozdielny je „len“ čas, je o nejaké to desaťročie mladšia odo mňa.

Jednu z kníh Jany Plauchovej som si teda kúpil. Išlo o rozsiahly sci-fi román: Úvod do teórie chaosu. Bol som milo prekvapený. Jeho tematika sa presne trafila do môjho vkusu  Kvantová neurčitosť, multivesmír a paralelné dejové roviny, zakotvené v samotnej realite, ma vždy fascinovali. Spisovateľka túto tému dokázala vynikajúco spracovať do strhujúceho deja, ktorý je porovnateľný s dielami svetových autorov vedeckej fantastiky.  Čerešničkou na torte je pre mňa charakteristika záporného hrdinu: Sebavedomý, populárny, „v kolektíve obľúbený“ extrovert. Presne takýchto ľudí „nemusím“. V texte som síce našiel pár drobných a jednu väčšiu technickú nezrovnalosť, nenarušili však zážitok z čítania. 99% čitateľov si ich pravdepodobne ani nevšimne.

Autorka má na svojej stránke zobrazený zoznam akcií, kde ju možno stretnúť. Zhodou okolností som cestoval do Banskej Bystrice v čase, keď jedno takéto podujatie prebiehalo v Kremnici, súčasnom bydlisku spisovateľky. Bolo to po ceste, tak som sa ho zúčastnil.

Po zaujímavej prednáške o kozmických letoch a pozorovaní čiastočného zatmenia Slnka, som využil príležitosť a priamo od autorky som si kúpil jej ďalšie dielo. Výhodou bola nielen zaujímavá cena, oslobodená od marže kníhkupectiev, ale aj venovanie, ktoré mi spisovateľka na požiadanie do knihy napísala.

Venovanie autorky a jeho vznik na fotke z FB stránky Knižnice Jána Kollára v Kremnici, kde sa akcia uskutočnila.

Poďme sa teda konečne zaoberať tým, čo je v názve tohto blogu. Ide znovu o vedecko-fantastický román, o niečo menšieho rozsahu ako ten, ktorý som od autorky čítal predtým. Z môjho pohľadu mi tých 250 strán pripadá na čítanie vhodnejších, ako skoro 430 strán Úvodu do teórie chaosu.

Dej sa odohráva hlavne na Venuši a jej obežnej dráhe, čo naznačuje už samotný názov. Tento text preto zverejňujem symbolicky v piatok, ktorý starí Rimania, ako dies Veneris, zasvätili tejto planéte. 

Obrázok tohto nebeského telesa sa nachádza aj na obale knihy, nie je tam však zobrazený jej zamračeno-sivo-žltkastý vzhľad vo viditeľnom svetle ale radarová mapa vo „falošných“ červeno-žltých tónoch. Môj mozog túto žiarivú červeň interpretuje tak, že vždy, keď vidím obálku, napadnú ma slová „Červená planéta“, čo je však označenie už rezervované pre iný objekt slnečnej sústavy – Mars.

Výber Venuše ako dejiska príbehu spisovateľke určite skomplikoval prácu. Táto planéta, vždy ukrytá pod vrstvou mračien, bola totiž predmetom mnohých sci-fi prvej polovice 20. storočia. Keď tu pristáli sondy a zistili, že teplota a tlak sú tak vysoké, že to vylučuje existenciu akéhokoľvek nám známeho života, väčšina autorov vedeckej fantastiky ju opustila. V „hard“ sci-fi by obsah mal aspoň rámcovo rešpektovať fyzikálne zákony a nedá sa tu vypomôcť občasným Expecto patronum, ako v iných fantastických žánroch.

Snáď neprezradím veľa, ak poviem, že vedecký základ príbehu čiastočne dávajú nedávne klimatické simulácie NASA, ktoré predpokladajú, že v dávnej minulosti bola Venuša obývateľná. Dej graduje postupne. Na začiatku tvorí jeho významnú časť popis sveta blízkej budúcnosti, vrátane jeho technológií a problémov, ktoré ho trápia. Neskôr prichádzajú udalosti rýchlejšie. Približne v druhej tretine knihy nastáva dejový zvrat, ktorý dospeje k vyriešeniu tajomstva, náznaky ktorého sa objavujú už počas príbehu.

Záver je pre mňa uveriteľný. Ja by som ho ale asi umiestnil do inej časti sveta. Historici a archeológovia doteraz diskutujú, ako sa „zjavila“ sumerská civilizácia, s relatívne vyspelou kultúrou a hovoriaca rečou, ktorá nie je príbuzná so žiadnym iným známym  pozemským jazykom.

Čítanie knihy som si užil. Trochu mi pripomenula klasické príbehy zo „zlatej éry“ sci-fi. Dokonca aj moji obľúbení českí autori sa zaoberali podobnou tematikou, odohrávala sa však na inej planéte slnečnej sústavy – na Marse (Běhounek v románe Akce L a Souček v trilógii Cesta slepých ptáků).

Jedna vec mi však chýbala. Týka sa zámernej voľby autorky, ktorá sa objavuje aj vo zvyšku jej tvorby. Všetky postavy a aj samotný (pozemský) dej knihy sú z amerického, respektívne anglosaského, prostredia. Nemám nič proti Američanom. Moja stará mama sa v USA narodila a ja som tiež strávil veľkú časť kariéry v americkej firme. V slovenskej sci-fi však očakávam prirodzenú integráciu našich pomerov do diela. Vyššie uvedení českí autori to dokázali a hoci ich príbehy sa odohrávajú na medzinárodnej scéne, české, prípadne československé, reálie sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Pre domáceho čitateľa to robí dej príťažlivejším a hlavne uveriteľnejším.

Jana Plauchová vytvorila aj alternatívny záver knihy. Táto útla knižka sa nedá kúpiť v kníhkupectve, len priamo od autorky. Ak sa znovu vyskytnem na nejakej akcii, kde bude spisovateľka prednášať, určite si ju zaobstarám.

2 thoughts on “Druhá planéta (recenzia)

  1. Ešte drobnosť k tej obálke – ja som chcela „zahalenú“ Venušu, no vydavateľ si presadil túto. To je jediné, čo mi na obálke prekáža, inak sú všetky jej použité prvky podľa mojich predstáv. No napokon, so zahalenou Venušou to nie je také jednoduché, keďže vo viditeľnom svetle sú štruktúry jej oblakov veľmi slabé, no a tie pekné snímky vznikli ich úpravou a sú chránené autorskými právami.

    1. Výrazné farby, ako červená, jednoducho lepšie predávajú a aj knihy sa (bohužiaľ) kupujú podľa obalu. Na začiatku som si myslel, že ten obrázok na obálke je len výtvor grafika, ktorý so skutočnou Venušou nesúvisí a až na Wikipédii som zistil, že je to jej radarový obraz.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.