Okrem študentských internátov je charakteristickým znakom Mlynskej doliny aj autobusová linka číslo tridsaťdeväť. Nachádza sa tu jedna z jej konečných staníc. Výraz „plná tridsaťdeviatka“ sa tak stal aj súčasťou folklóru. Svojou troškou som k tomu prispel aj ja, ked som sa raz v piatok potreboval dostať na Hlavnú stanicu. (viac…)

Za domom, v ktorom som vyrastal, je detské ihrisko. Stojí tam „od nepamäti“ lebo si naozaj nepamätám na čas, keď som ho z okna detskej izby nevidel. Do nášho novopostaveného paneláku sme sa prisťahovali, keď som mal asi rok. Ihrisko teda bolo vybudované asi už pri výstavbe sídliska. (viac…)

V čase mojej mladosti mobilné telefóny neexistovali. Zopár „vyvolených“ súdruhov síce malo prístup do systému, kde sa dalo telefonovať aj z auta, pre bežných ľudí ostávala ako jediná možnosť iba pevná linka. A ani to nebola úplná samozrejmosť. Pripojenie telefónu zabezpečoval nepružný štátny monopol. Od žiadosti po jej vybavenie mohli uplynúť aj roky. (viac…)

Dobrovoľne priznávam, že nie som veľmi poriadkumilovný. Samotný poriadok mi nevadí, ale činnosti ktoré k nemu vedú úprimne neznášam a snažím sa im za každú cenu vyhýbať. (viac…)

Včera mi prišli „lósy“ do „očkovacej prémie“. Prihlásil som sa do nej s myšlienkou „však ma to nič nestojí“. Až neskôr som si uvedomil, že pred rokmi som zažil situáciu, kde kombinácia výhernej lotérie a štátu nedopadla dobre. (viac…)

Nikdy som nebol priaznivcom manželstva. „Nevonia mi“ fakt, že vzťah dvoch ľudí je regulovaný zákonmi a predpismi a ak sa jeho potenciál vyčerpá, okrem emocionálnej búrky prichádza „bonus“ vo forme rozvodového konania a prepierania súkromia pred úradmi. (viac…)