Poviedka napísaná pre súťaž Slavcon 2026.
„Mišo, vstávaj!“ drgla do neho partnerka.
„Koľko…“ pretrel si zalepené oči, „… je hodín,“ zívol.
„Dobre vieš, že pred mesiacom sa nám pokazil jediný budík.“
„Keby posledného hodinára nepopravili takým krutým spôsobom… “ odpľul si do umývadla, keď sa vyštveral z postele.
Zmyl pľuvanec trochou vzácnej vody, potom dres zaštopľoval a vylial do neho zvyšok vedra. Dnes ho opäť čaká tortúra vynesenia desiatok litrov tekutiny na ôsme poschodie.
„Aj meranie času je pre nich len výplodom logiky,“ s povzdychom dodala Dáša. „Vychádza slnko, budeme musieť ísť na omšu,“ pripomenula pri pohľade cez špinavé okno.
„Snáď raz…“ Michal sa zahľadel do prázdna.
„Mimochodom, včera som vyriešila tú diferenciálnu rovnicu.“
„Dášenka, ty si poklad,“ jemne ju pobozkal na krk. „Ako sa ti to podarilo?“
„To tie Matematické vzorce od Bartscha. Kde si tú knihu zohnal?“
„Starožitník mi ju dal skoro zadarmo. Už sa okolo neho začala obšmietať emopolícia.“
***
Z ošarpaného kostola odpadol ďalší kus omietky. Michal rýchlo uskočil, potom si ohmatal hojaci sa šrám na tvári z minulého týždňa. Pohľadom nahor radšej skontroloval situáciu. Všimol si svalnatého zvonára vo veži, ktorý pohybmi celého tela vytváral hlasný zvuk naháňajúci ľudí na obrad. Vraj na to niekedy dávno miesto ľudí slúžila elektrina.
Hneď ako sa Michal s Dášou usalašili v poslednom rade, masívna drevená brána sa začala s hrmotným škripotom zatvárať. Vnútro chrámu zahalilo šero. Temnotu prebíjala len žiara skupinky lojových sviečok v popredí. Dvojici to vôbec nevadilo. Zámerne prichádzali až na poslednú chvíľu, aby sa ich rebélia vo tme stratila.
Aj v slabom svetle bol odev kňaza žiariaci všetkými farbami dúhy neprehliadnuteľný.
„Cítiaci bratia a ešte citlivejšie sestry,“ dušpastier si prehliadol obecenstvo. „Zišli sme sa tu, aby sme vyjadrili chválu našim pocitom. Vieme, že len tie sú pre človeka potrebné. Nikdy nie je dôležité ako vás vnímajú iní, ale len to, ako sa vy sami cítite.“
„Teraz začne preklínať logiku,“ zašuškala Michalovi do ucha Dáša.
„Naši zavrhnutiahodní predkovia sa schádzali v betónových krabiciach… “ pokračoval duchovný.
„Ako keby sme stále nebývali v panelákoch,“ ticho zašomral Michal.
„… a pre svoje živobytie museli…“ náboženský vodca urobil dramatickú pauzu, „… vypĺňať tabuľky v nejakom Exceli plné čísiel a vzorcov. Nech je ich krutá doba naveky prekliata!“
Kňaz zodvihol ruky, dav na to okamžite zareagoval hlasnými prejavmi. V hurónskom hluku tvoreného plačom, vzdychaním aj divokými dupotom, sa strácal smiech disidentskej dvojice.
„A dokonca aj náš Spasiteľ,“ duchovný chvíľu počkal, kým dav stíchol, „zomrel na diabolskom symbole logiky,“ dramaticky sa obrátil k soche ukrižovaného Krista v pozadí, “matematickom znamienku plus,“ dokončil hlbokým hlasom.
„Apage Satanas!“ unisono vykríkol dav.
„Priatelia plní pocitov,“ zadeklarovala Jeho Citlivosť, „pripomeňme si najkrutejšie týraných mučeníkov minulosti,“ opäť sa pre zdôraznenie na moment odmlčal, „tých, ktorí museli absolvovať povinnú maturitu z matematiky.“
Hluk nadšeného davu pocítila aj stará budova chrámu a zo stien opäť začali padať kusy omietky.
***
„Potreboval by som,“ ich kamarát Peter sa pri východe z kostola nápadne pokrižoval gestom pripomínajúcim znamienko plus, „sa s vami stretnúť.“
„A?“ otočil sa k nemu Michal.
„Mám …“
„Pozor, emofízel,“ šepla Dáša.
„Ako ste si užili slávnostný obrad, citliví priatelia,“ ozval sa príslušník emočnej polície, oblečený ešte dúhovejšie ako kňaz.
„Vynikajúco, Vaša pocitová bezpečnosť,“ s pokriveným úsmevom odpovedal Peter.
„No neviem,“ emopolicajt si ich podrobne prehliadal. „Mám pocit, že vnímam emočný nesúlad, a to je trestné, pocity nás predsa spájajú.“
„To nie je pravda!“ trojhlasne skríkli.
„Stačí povedať,“ príslušník vytiahol dýku, slnko za zalesklo na jej dokonale nabrúsenom ostrí, „…a zmenu pocitov vám viem zabezpečiť aj ja.“
Nasilu zdvihnuté kútiky úst Michala a Dáši o trochu poklesli. Peter siahol do vrecka a nenápadne si rukou pretrel oči. Okamžite sa mu z nich vyronili slzy.
„Asi…“ rozkašľal sa „… to nebude to potrebné,“ poťahoval usopleným nosom.
„No vidíte, druhovia moji, stačí sa podvoliť svojim pocitom a hneď je svet krajší,“ vyriekol emočný policajt pri odchode.
„To sa ti ako podarilo?“ vyzvedala Dáša.
„Feferónky od Feriho-báčiho z tržnice,“ vytiahol z vrecka zopár červeno-zelených plodov. „Tie sú najštipľavejšie.“
„To si nám chcel povedať?“ vrátil sa Michal k pôvodnej otázke.
„Asi by nás zabili, ak by sa dozvedeli to, čo som objavil. Musíme sa,“ Peter sa nenápadne obhliadol, „stretnúť tam, kde určite nie sú.“
„Prekliaty kopec? Tam nikto nepáchne. Považujú to miesto za sídlo diabla,“ navrhla Dáša, ostatní okamžite prikývli.
***
Trojica sa preplietala pomedzi rozbité kusy betónu bývalého diaľničného nadjazdu. Roztlčená vozovka pod nimi sa vnárala do úzkej medzery jediného priechodu. Pod nimi tiekol prúd vozidiel striedajúcich sa pri prechode štrbinou. Ťahali ich kone či voly, motoristická história tohto miesta už bola dávno zabudnutá.
„Aha, tam už vidno náš kopček!“ Michal ukázal na začiatok zchátraného schodiska vykúkajúceho z tunela hustého porastu.
Po vyšliapaní prudkých schodov sa na vrchole rozhodli trochu oddýchnuť. Ostali v tieni vysokej bielej budovy so zaujímavou stupňovitou konštrukciou. Vyzerala na prvý pohľad nepoškodená, o jej dávnom nepoužívaní svedčili len porozbíjané okná a bujná vegetácia, ktorá ju obklopovala. Peter sa po chvíli rozbehol k miestu, ktoré vyzeralo ako pôvodný vchod.
„Fakulta elektro…“ chvíľu lúštil zhrdzavenú kovovú tabuľku „…a ďalej sa to už nedá prečítať,“ zakričal svojim spoločníkom.
„Počkaj…“ pribehla k nemu Dáša.
„Už si tu bola?“
„Môj starý otec…“ prerývane chytala dych, „… tu študoval. Tá stavba mi bola od začiatku povedomá, veľa mi o nej rozprával.“
„Na nej sa ale fanatici nevyzúrili,“ ukázal Michal nahor.
„Na začiatku si mysleli, že elektrina sa dá pochopiť aj bez matematiky.“
„Tvoj starý otec teda prežil revolúciu bez úhony?“
Dáša pokrútila hlavou: „Potom, keď zistili svoj omyl, nezameriavali sa už na budovy, iba na ľudí,“ pri posledných slovách sa jej zlomil hlas.
„Zvládaš to aj bez feferónky,“ skúsil Peter neobratný vtip.
Vytiahla bavlnenú vreckovku a osušila si uslzené oči. „Raz ti to snáď vysvetlím,“ dodala s rozpačitým úsmevom.
„Matematické schopnosti máš teda po dedovi?“ Peter radšej zmenil tému.
„Možno. Ale skôr po mojej starej mame. Po nej mám aj meno,“ zamávala vreckovkou s vyšitým monogramom písmena D.
***
Skupina priateľov sa ďalej prebíjala prepleteným zeleným kobercom. Ich cestu sprevádzal len praskot vetvičiek pod nohami a občasné zatrepotanie krídel vtáka, ktorého vyrušili pri hniezdení.
„Mali sme si zobrať sekeru,“ zašomral Michal, keď sa popichal na tŕni.
„Aspoň na nás nepáli,“ Peter zdvihol hlavu nahor k svetlu vytvárajúcemu na ich postavách tienisté obrazce.
„A máme istotu, že pred nami tu nikto nebol, teda zo súčasníkov,“ Dáša ukázala priateľom rozbitý chodník, ktorý ich cez miesta s redšou vegetáciou po chvíli doviedol k ďalšej budove.
„Fakulta matema…“ namáhavo prečítal Peter prakticky neviditeľné písmo.
„Tu sa teda vybúrili,“ Michal si obzeral spúšť okolo seba. Steny boli skoro celé čierne od sadzí, zo slepých okien vykúkali vetvy náletových drevín.
„Vchod do pekla,“ Dáša za zastavila pred rozbitým vchodom. „Teda pre nich. Pre nás by to mohol byť presný opak,“ usmiala sa.
„Tak čo si nám chcel?“ vyzval Petra Michal, keď sa trojica usalašila v jednej z miestností na prízemí.
Tabuľa na prednej stene a lavice vypĺňajúce zvyšok priestoru ukazovali, že išlo o bývalú poslucháreň. Na učenie už dávno neslúžila. Zvyšky starej pahreby na dlážke pri dverách informovali o jej čerstvejšej minulosti. Niekto tu založil oheň z kníh. Stále čitateľné názvy na nedohorených tvrdých doskách obalov charakterizovali rôzne matematické odbory.
„Spadol susedný panelák,“ začal Peter.
„To nie je žiadna novinka, tie padajú stále, odkedy ich už nikto nevie udržiavať.“
„Susedia z toho nášho sa rozhodli zachraňovať preživších, ale emáči nás vyháňali. Vraj máme iba hlasno trúchliť…“ Peter sklonil hlavu do dlaní.
„Keby sme tomu viac rozumeli,“ povzdychla Dáša. „Predkovia presne vedeli vypočítať, ktorá stena je dôležitá.“
„Večer, keď emáči odišli, som sa vrátil skontrolovať trosky,“ pokračoval Peter. „Všade bolo ticho. Žiadne volanie o záchranu. Ešte raz som pre istotu obišiel rozvaliny, a pritom som skoro rozšliapol toto,“ vytiahol svoj nález. „Asi to vypadlo, keď sa dom rúcal.“
Malú plastovú krabičku dopĺňali pohyblivé obdĺžničky s podivnými textami. Jej vrchnú stranu tvorila pozdĺžna svetlosivá lesklá plocha. Nad ňou sídlila tmavofialová štruktúra podobných rozmerov.
„Určite to súvisí s matematikou,“ ukázal Michal na nápisy. “Sínus, kosínus, logaritmus,“ to sú predsa známe funkcie.
„Keď som bola malá…“, zamyslela sa Dáša.
„Ty vieš na čo to je?“ vyzvedá Peter.
Skúsila stláčať obdĺžničky s textami: „…raz som to videla u deda.“
Položila krabičku na vedľajší stôl, kde svetlo prenikajúce rozbitým oknom vytváralo žiarivý pás.
„Aha, niečo sa zmenilo,“ ukázal Michal na svetlosivý obdĺžnik, na ktorom sa objavila číslica nula.
„Ukáž,“ Dáša zobrala kalkulátor do rúk. „A teraz to zmizlo,“ zamračila sa.
„Daj to späť na svetlo,“ poradil Peter.
„Jasné! Berie energiu zo slnka.“
„A čo s tým budeme robiť?“ pragmaticky zareagoval Michal.
„Pozri, už to mám!“ víťazoslávne zvolala Dáša po chvíľke hrania sa zo zariadením. „Stlačíš päťku… teraz ‚plusko‘…“
„Apage satanas!“ mimovoľne vykríkol Michal.
„Nestraš, Nie sme v kostole,“ ohriakol ho Peter.
„… teraz dáš trojku a ešte ‚rovná sa‘“, ukázala Dáša všetkým osmičku na displeji.
„Však sčítať také malé čísla vieme aj spamäti,“ pokrútil hlavou jej partner.
„A čo toto,“ Dáša skúsila iný pokus. „Zadávam štvorku a päťku, teda štyridsať päť…“prehrabla si hnedé kučery, „…a teraz stlačím,“ ťukla na tlačidlo s nápisom „sin“.
„Nula celá sedem, nula, sedem… a množstvo ďalších desatinných miest,“ zhíkol Michal pri pohľade na displej. „To je presná polovica odmocniny z dvoch. Tak ako tvrdia tabuľky.“
„Keď som bol na stáži v Astrologickom ústave,“ spomenul si Peter, „používali tam také pravítko s posuvníkom, volali ho logaritmické. A to malo presnosť len necelé tri desatinné miesta.“
„A to je pritom jediná inštitúcia, kde je matematika povolená,“ doplnil ho Michal. “Čo by dokázali s týmto zariadením? Už nikdy by im miesto trigónu nevyšla kvadratúra a žiadny matematik, česť ich pamiatke, by nebol popravený.“
„Chalani neblbnite,“ prerušila Dáša ich úvahy. „Vieme okamžite, s extrémnou presnosťou a pre ľubovoľný uhol, vypočítať pomer protiľahlej odvesny k prepone pravouhlého trojuholníka. Áno, pre emáčov je to len zbytočnosť, dokonca až zločin. My ale vieme, že kvôli takýmto znalostiam už domy nemusia padať.“
Michal s Petrom na seba zahanbene pozreli.
„S týmto,“ zodvihla kalkulačku, „sa naše schopnosti znásobia. Mali by sme sa nejako nazvať.“
„Bratstvo!“ vyhŕkol Michal.
„A čo ja?“ urazene na neho zagánila Dáša.
„Prepáč, miláčik,“ pohladil ju po gaštanových vlasoch, „Tak teda bratstvo a sesterstvo.“
„To je dlhé,“ oponoval Peter.
„A čo ‚cech‘. Matematický cech!“, skríkla po chvíľke premýšľania.
Podanie trojice rúk potvrdilo dohodu.
***
„Tik, tak…“ Michal okomentoval pravidelný rytmus kývania.
„Peter tu už mal byť,“ pripomenula Dáša sediaca na ošarpanej lavici. Bývalá učebňa v zničenej budove fakulty sa stala improvizovanou centrálou stretnutí Matematického cechu.
„Nevieme koľko je hodín. Len toto…“ ukázal na opakovaný pohyb opálených nôh partnerky v krátkych nohaviciach, „…mi dokazuje plynutie času.“
„Myslíš kyvadlo?“
„Malo by sa dať vypočítať. Možno na to existuje nejaká rovnica.“
„Potom by sme mohli vyrobiť hodiny. Zo súčiastok toho pokazeného budíka.“
Úvahy im prerušilo vzdialené zapraskanie konárikov. Peter vybehol pred vchod, potom čo najtichšie k sebe privolal aj Dášu.
„To je Peter,“ spoznala vzdialenú postavu, „kto je však ten druhý?“ ukázala na silne krívajúceho človeka zahaleného do tmavého plášťa s kapucňou.
„Vyzerá,“ Michalove zorničky sa rozšírili nefalšovaným strachom, „ako Trnavčan.“
„Neboj sa,“ už som ich pár stretla. „Veľa z nich poznamenala tá tragédia, ale niektorí sú v pohode.“
„Čaute všetci,“ zakričal Peter už z diaľky, hneď ako si všimol dvojicu pre vchodom. „Toto je Tibor, bude pre náš cech nesmierne užitočný,“ dodal, keď prišiel bližšie.
„Pochádza … ?“
„Áno som z Trnavy,“ Tibor potvrdil Michalove obavy. Ako dôkaz si zložil kapucňu. Na bezvlasej hlave vyrastalo množstvo nepravidelných výrastkov. Dva z nich na čele pripomínali vyrastajúce rohy. Z úst s tenkými perami trčali riedke a nesmierne krivé zuby. A hoci bola jedna očná jamka prázdna, oko v tej druhej sa skvelo prekrásne čistou, nebeskou modrou. Tiborov pohľad tak dodával nenapodobiteľný pocit dôvery.
Michal začal zhlboka dýchať, potom mu však podal ruku a roztraseným hlasom dodal: „Vitaj medzi nami.“
„Prežil si tú katastrofu?“ k zoznamovaniu sa pridala Dáša.
„Mama bola so mnou tehotná, keď môj otec robil šéfoperátora v Bohuniciach. Na vlastnej koži zažil emoaktivistov ktorí prepadli velín a začali sa hrať s ovládaním. Páčilo sa im blikanie farebných svetielok aj húkanie výstražných sirén. Urobili si z toho diskotéku. Otec len bezmocne sledoval vývoj udalostí. Nemohol tomu zabrániť.“
„Neriešme minulosť, sústreďme sa na to čo bude,“ zmenil tému Peter.
„Vždy som miloval matematiku a doma sme mali obrovskú knižnicu,“ vrátil sa k vysvetľovaniu Tibor. „Naša rodina sa však veľmi rýchlo dostala na ‚čierny zoznam‘ a jedného dňa nás aktivisti prepadli. Z knižnice ukradli všetky matematické a vedecké knihy. Potom ich verejne spálili.“
„A čo vám nechali?“
„Len to, čo neobsahovalo žiadne fakty a slúžilo iba ako prostriedok na vybudenie emócií. Vraj milovali tie o nejakom čarodejníkovi, ktorého meno pripomínalo ‚hrnčiara‘,“ zo smiechom dokončil Tibor.
„Ak takto postupovali v celej krajine, veľa skutočne dôležitých kníh neostalo,“ zamyslela sa Dáša.
„Iba ak v Tajomnom meste,“ podivná Tiborova tvár zažiarila záhadným úsmevom.
„To je predsa iba legenda,“ rozhorčene sa pripojil Michal.
„Mám informácie z prvej ruky,“ odporoval Tibor. „Keď, z rovnakých príčin ako Bohunice, vybuchla aj jadrovka v Mochovciach, nastali špeciálne atmosférické podmienky. Najbližšie okolie zasiahnuté nebolo. Juhozápadný vietor odvial rádioaktívny mrak asi sedemdesiat kilometrov na severovýchod. Hornatý terén ho zabrzdil a celá nálož padla na veľké mesto v kotline medzi horami. Dávka vraj bola taká silná, že ju nikto neprežil.“
„To ale znamená, že zahynie aj každý, kto do Tajomného mesta vojde,“ namietol Peter.
„Otec mi o rádioaktivite veľa rozprával. Čím silnejšie vyžarovanie, tým rýchlejšie sa žiariče rozpadajú. Ubehli už desiatky rokov a dnes by to malo byť bezpečné. A okrem toho mám toto, otec to pred aktivistami dokázal ukryť,“ vytiahol z batohu malú krabičku. Na hornej strane bol podobný displej ako na kalkulačke, nemala však na sebe toľko tlačidiel.
Tibor vybral aj doštičku s tmavofialovým povrchom, členovia cechu už vedeli, že slúži na zachytávanie energie zo slnka. Majiteľ zariadenia pripojil panel a umiestnil ho do svetelnej škvrny. Miestnosť vyplnil pomalý zvuk klepotu.
„Tu je žiarenie slabé. Keď sa ťukanie zrýchli, začne to byť nebezpečné,“ objasnil Tibor. „Na Trojičnom námestí sa ide zblázniť.“
„Tichšie!“ prehlušila klepot prístroja Dáša. „Niekto sem ide.“
„… čo by tu rebeli robili,“ cudzie hlasy zachytili aj ostatní.
Všetci sa prikrčili a opatrne nakukli smerom k húštine z ktorej sa ozývalo pukanie lámaných vetvičiek. Jeho zdrojom boli dve postavy v dúhových uniformách.
„Nechajte to na mňa,“ ponúkol sa Tibor. Sadze z ohorených stien si rozmazal po výrastkoch na čele. Čierne škvrny pridal aj na zvyšok tváre. Zahalil si hlavu kapucňou a vybral sa k vchodu. Trojica spoločníkov ho opatrne nasledovala.
„Vitajte pri pekelnej bráne!“ skríkol priamo na prichádzajúcich emopolicajtov. Tí sa prekvapene zarazili, v očiach sa im zjavil výraz strachu.
„Utekajme!“ preskakujúcim hlasom zakričal mladší z nich.. „Večné zatratenie nám za to nestojí.“
„Počkaj, musíme si to preveriť,“ zbrzdil ho starší kolega.
Keď však Tibor odhalil svoju znetvorenú tvár, ktorej dominovali rašiace „rohy“, aj skúsenejší príslušník začal pomaly cúvať.
„Privedieme posily,“ okamžite sa obrátili, ich náhly útek sprevádzalo len rýchle a stále slabnúce praskanie.
„A sme odhalení,“ skonštatovala Dáša, keď opäť osameli. „Musíme vypadnúť, kým ich sem nepríde viac.“
„Kam?“ logicky zareagoval Peter.
„Mám tu všetky mapy, ktoré by nás mali doviesť do Tajomného mesta,“ šibalsky sa usmial Tibor.
„Aj my si veci nosíme stále so sebou,“ Michal ukázal na batohy zložené v kúte, “nikdy nevieme, či náš dom nespadne.“
„Po hrebení sa odtiaľto dá mesto opustiť nepozorovane,“ predniesla Dáša návrh, ktorý nikto nespochybnil.
***
„Tu to asi nebude,“ skonštatoval Tibor, keď mu pomalé ťukanie merača radiácie oznámilo príliš nízke hodnoty.
„Neviem či nám to pomôže,“ Dáša študovala mapu, „v tomto meste vraj bola aj mincovňa.“
„Bacha!“ šepol Peter a nenápadne si strčil ruku do vrecka. „Zdravím Vašu pocitovú bezpečnosť,“ dodal nahlas k prichádzajúcej príslušníčke miestnej emopolície. Dúhové farby na uniforme mladej ženy už boli dosť vyblednuté a niektoré miesta zakrývali sivasté záplaty.
„Podľa prízvuku ste z hlavného mesta? Čo vás sem priviedlo?“
„Nabrať nové emócie v lone nepoškvrnenej prírody,“ odrapotal Michal naučenú repliku.
„V hlavnom meste stále blbnú,“ prekvapivo odpovedala emopolicajtka, „Posol z centrály sem neprišiel už niekoľko rokov a mne vôbec nechýba.“
„Radi by sme naše rozorvané pocity hladu a smädu premenili na niečo príjemnejšie,“ Michal šokovaný odpoveďou zamrzol v pôvodnej role.
„Pivo máme a aj pečené prasiatko sa nájde,“ príslušníčka ukázala rukou na tabuľu najbližšej krčmy.
Spoločnosť sa dokonale nasýtila. Do chrumkava opečená bravčovinka bola oproti hlavnému mestu, neustále bojujúcemu s nedostatkom potravín, vynikajúca. Štrngli si obrovskými pohármi piva. Všetci s penou na ústach vyzerali trochu komicky, nikto sa však neusmial.
„A teraz pravdu,“ pozrela Jana, tak sa emopolicajtka volala, na vystrašených členov Matematického cechu. „Začnem ja, táto robota,“ pohladila si ošumelú uniformu, “ma vôbec nebaví. Môj otec bol síce mizerný umelec, zato ale skutočný emofanatik. Ja som pozíciu len zdedila, niekto z domácich to robiť nechcel.“
„A to sa tu nedejú žiadne emozločiny?“ spýtal sa provokačne a stále plný obáv Michal.
„Aké emozločiny, preboha,“ rozhorčila sa Jana. „Keď sú miestni smutní, tak plačú a keď sú veselí tak sa radujú. A to že si občas niečo vypočítajú alebo vyrobia, lebo im to zlepši život, nie je predsa zločin. Však aj toto vynikajúce pivo by bez toho nevzniklo,“ pozdvihla krígeľ na jeho oslavu.
Peter vysypal na stôl hrsť feferónok: „Asi ich nebudeme potrebovať.“
„Sú perfektným príkladom potreby emócií,“ Dáša ukázala na skupinu papričiek. „Keď ich pridáme do gulášu, zlepšia mu chuť. Ale ak by sme uvarili jedlo len z nich samotných, tak by sa vôbec nedalo jesť a možno by nás aj zabilo. Tam potrebujeme hlavne základné suroviny – mäso, zemiaky či zeleninu. Aj život musíme mať postavený na logike a pocitmi si ho len dokoreníme.“
„Pekne povedané,“ usmiala sa Jana. „Aký je teda váš cieľ?“ neústupne nadviazala.
„No…“ nesmelo sa ozval Michal, „My by sme chceli nájsť…“ nedokázal však nájsť odvahu vysloviť správne slovo.
„Tajomné mesto,“ nevydržala Dáša.
„Veľa ľudí tvrdí, že je to iba legenda,“ Janine slová vyvolali Michalovo prikývnutie. „Ja som ale presvedčená, že toto miesto existuje. A nebude ďaleko.“
„Máš mapu alebo aspoň poznáš cestu?“ vyzvedal Peter.
„Pred rokmi sa niekoľko detí vybralo do lesa. Hľadači zistili, že ich stopy sa stratili pri záhadnom priechode na vrchole hrebeňa, Nikto sa neodvážil do neho vstúpiť.“
„A dovedieš nás tam?“ vzrušene sa opýtala Dáša.
„Mám jednu podmienku,“ Jana zvážnela, „Keď sa vrátite, všetko mi rozpoviete.“
Matematický cech sa mlčky zamyslel. Jedna zrada dokáže zničiť celé ich doterajšie úsilie. Mysľami všetkých členov prebehla osamotená, o to ale úpornejšia, myšlienka. Ak Tajomné mesto existuje, je možno jediným zdrojom matematických znalostí, ktoré civilizácia nazhromaždila počas celej svojej existencie. A keď budú zničené, už nikdy sa nepodarí ich obnoviť. Dospeli nakoniec k zhode. Pozreli na najstaršieho člena cechu a nepatrným pohybom mu oznámili svoje rozhodnutie.
„Dobre teda,“ odvetil nepísaný cechmajster Peter. „Ak však naša misia kvôli tebe zlyhá…“ varovanie nedopovedal, tvrdý pohľad však hovoril za všetkých.
„Môžeme vyraziť okamžite,“ zvýskla nadšená Jana, „len zo seba zhodím túto maškarádu,“ chytila sa zanedbanej uniformy.
***
Keď sa Jana preobliekla do odevu prírodných hnedo-zelených farieb, od členov Matematického cechu sa skoro nelíšila. Skupina za ňou šliapala do prudkého kopca ako čerstvo vyliahnuté kačičky za matkou.
„Tu stopy…“, po chvíli chytila dych, „…končili,“ ukázala na tmavú škvrnu zavŕtavajúcu sa do kopca.
„Nikoho nechcem nútiť,“ Peter si po rozlúčke s Janou obzrel Matematický cech, „možno sa už nikdy nevrátime. Ale iná cesta pre nás asi neexistuje,“ odvážne vošiel do tunela. Ostatní pútnici ho bez námietok nasledovali.
Po krátkom blúdení, cestu na niektorých miestach blokovali kusy zrúteného stropu, sa na opačnom konci zjavila svetlá škvrna. Cech vyšiel na druhú stranu.
Kopec bol zdanlivo rovnaký ako predtým, všetci však pozorovali obrovskú zmenu. Nikto nevnímal žiadnu ľudskú aktivitu. Stíchla dokonca aj príroda, stromy šumeli potichu, vtáky nespievali.
„Pod nami sú nejaké obydlia,“ ukázal Peter na dedinku v údolí. Pomaly začali zostupovať z príkreho kopca.
„Ja tomu neverím!“ Michal sa rozbehol k obrovskej ceduli. Z diaľky viditeľné písmená „TAJ…“ ho naplnili nádejou.
„Počkaj! To mesto sa predsa tak pôvodne nevolalo,“ snažil sa ho zastaviť Tibor, ktorého vystrašilo zrýchlené klepanie jeho prístroja.
Michal začal horúčkovito čistiť zvyšok nápisu, potom sklamane sklonil hlavu. Názov „TAJOV“ si všimli všetci.
„Niečo mi to hovorí,“ hlesla Dáša a hneď sa začala rýchlo prechádzať. „Keď zmizla stará mama, rodičia sa o tom bavili… a spomínali… ukáž mi tú mapu,“ obrátila sa na Tibora. Chvíľu zrakom prebiehala po farebnej štruktúre, potom sa kútiky jej pier zodvihli a len ticho oznámila: „Mám to… a nie je to ďaleko.“
Skupina sa zhromaždila okolo nej a zahľadela sa na text, ktorý prekrýval jej prst: „Gymnázium J.G. Tajovského“.
***
„Tadiaľto ale neprejdeme,“ varoval Tibor po kontrole hlavného vchodu, hneď pod tabuľkou s názvom školy. Rýchle ťukanie merača radiácie však pochopili aj ostatní.
„Cez to okno na prvom poschodí by sa dalo vyštverať,“ ukázal Dáša nahor.
„Vyzerá to v poriadku,“ potvrdil Tibor. Rytmus prístroja bol síce zrýchlený, stále ale v norme.
Útroby vzdelávacej inštitúcie vyzerali prakticky nenarušené. Na rozdiel od matematickej fakulty, kde sa fanatici dosýta vybúrili, tu mohla výuka začať prakticky okamžite. Dokonca aj okná, okrem toho jedného, cez ktoré sa dovnútra dostal Matematický cech, boli nepoškodené. O dlhodobej opustenosti svedčila len hrubá vrstva prachu a všadeprítomné ticho. Na to si však pútnici už začínali zvykať.
„Tam by sme mali pozrieť,“ Petrov prst namieril na šípku s nápisom Kabinet matematiky.
Drevené dvere zavŕzgali a skupinu ovalil intenzívny pach zatuchliny.
„Poklad,“ vyhŕkol Michal, keď neustále otáčajúcou sa hlavou obdivoval obrovskú knižnicu zaberajúcu tri steny.
„Geometria, algebra, analýza…“ šepkala Dáša vo vytržení „… vidím dokonca aj fyziku a množstvo technických manuálov.“
„A tam je čo?“ Tibor upriamil ich pozornosť na zvláštny prístroj tróniaci na stole pri jednom z okien miestnosti.
„Vítame matematikov,“ prečítal Peter nápis pri veľkom tlačidle zariadenia. „Je to evidentne určené pre nás,“ zachechtal sa.
„Ale nefunguje,“ sklamane skonštatoval Michal, keď stlačenie gombíka nevyvolalo žiadnu odozvu.
„Nepotrebuje to energiu?“ ukázala Dáša na tmavofialovú dosku vedľa prístroja.
Spoločnými silami vytiahla skupina solárny panel cez pootvorené okno na parapet. Nasmerovala ho tak, aby naň dopadali lúče popoludňajšieho slnka končiaceho leta.
„Už to ide,“ víťazoslávne zvolal Tibor. „A niečo to ukazuje,“ prstom poklepal po zvislej ploche, ktorú začali pokrývať podivné texty.
Na obrazovke sa objavila postava sivovlasej ženy v tmavomodrom kostýme. „To je…“ vzlykla Dáša „… moja stará mama. Naživo som ju nikdy nevidela, ale poznám jej fotky.“
„Milé študentky, Milí študenti. Počítač, ako dobre viete, je prístroj schopný vykonávať obrovské množstvo výpočtov. V nedávnom čase sa však podarilo, pomocou simulácie umelých neurónových sietí, napodobniť na tomto zariadení ľudské myslenie. Systém, ktorý máte k dispozícii, bol špeciálne natrénovaný pre matematické úlohy a dokáže vám pomôcť vyriešiť každý problém.“
Obraz elegantnej ženy zmizol, nahradilo ho vstupné pole s blikajúcim kurzorom.
„Môžeme tam zadať nejakú otázku?“ zvedavo podotkol Michal.
„Počkaj,“ predbehol ho Peter. „Dokáže matematika všetko?“ zadal do políčka.
Počítač začal pomaly vypľúvať odpoveď: „Nie. Matematika je neúplná. V roku 1931 dokázal rakúsky matematik a logik Kurt Gödel narodený v Brne takzvané ‚Vety o neúplnosti‘, ktoré tvrdia, že existujú výroky, ktoré sú pravdivé, nedajú sa však matematikou dokázať…“
„A teraz ja,“ k automatu sa pretlačil Michal.
„Aký je sínus štyridsaťpäťstupňového uhla,“ vyťukal na klávesnici.
„Polovica odmocniny z dvoch alebo nula celá sedem…“
„Na to máme kalkulačku,“ pokárala ho Dáša.
„Musel som si predsa overiť, či nás tá mašina neklame,“ obhajuje sa Michal. „Keď nás presviedča o takej nehoráznosti.“
„To je rozumné,“ podporil ho Peter.
„Riť Paľovu!“ náhly výkrik všetkých vystrašil. Jeho zdrojom bol znovu obraz v počítači, miesto elegantnej dámy ho však vydala postava z rozcuchanými vlasmi oblečená v špinavých teplákoch. Išlo však o tú istú osobu.
„Čo sa stalo? Ja som nič neurobil!“ zľakol sa Michal.
„To asi samo,“ chlácholil ho Peter.
„Takto som dopadla,“ žena v obraze si vytrhla niekoľko kučier vlasov, „Ostáva mi pár dní života. Umelá inteligencia všetko zničila. Ľudia prestali rozmýšľať. Na všetko sa mohli spýtať stroja. Jedine v oblasti emócii to zlyhávalo, tak sa na ne fanaticky zamerali. Pred týždňom som sa dozvedela, že sa mi narodila vnučka. Už ju nikdy neuvidím,“ srdcervúco sa rozplakala, potom jej obraz zmizol.
„Ja som tu!“, skríkla Dáša, aj keď vedela, že ju stará mama nepočuje. Vysmrkala sa do vreckovky ozdobného monogramom spoločného mena. S osušenými slzami sa zaprisahala: „Všetko napravíme, to ti sľubujem.“
„Niečo sa zmenilo,“ ukázal Tibor na obrazovku počítača. Pokryla ju čierna farba s bielymi číslicami a jediným textom: „Vymazávam…“. Keď klesajúce čísla vedľa nápisu dosiahli nulu, počítač sa so zvláštnym zavŕzganím vypol.
„Je to mŕtve,“ Michal zúfalo stláčal tlačidlo. „Prišli sme o obrovské bohatstvo,“ položil si hlavu do dlaní.
„Stále máme toto,“ Dáša obkrúžila rukou obrovskú knižnicu. „A naše mysle. Potrebujeme ich používať, inak zakrpatia. Presne to sa stalo našim predkom.“
„Raz im to všetko spočítame,“ zakončil Peter.
Čo sa stane, ak sa ľudia príliš spoľahnú na umelú inteligenciu a všetky rozumové úlohy jej prenechajú? Poviedka sa síce neumiestnila v prvej trojke, skončila na desiatom mieste, získala však cenu porotkyne Veroniky Wan, ktorú si špeciálne vážim. Možno zavážilo aj to, že končí na rovnakom mieste, kde sme obidvaja študovali so zameraním (aj) na matematiku. 🙂