Poviedka, ktorá bola opäť napísaná pre jeden z motivátorov mojej kreativity – súťaž M.Ú.Z.A. Témou bol tentoraz slogan nášho Spisopriateľského klubu – Aj ty môžeš písať.
Bytom sa šíri aróma čerstvo namletej arabiky. Káva mi vždy pomohla. Dokázala roztočiť mozgové závity, prilákať múzy. Prázdna stránka textového editoru ale varuje, že moja kreativita dnes trčí niekde v blízkosti absolútnej nuly.
Termín na odovzdanie je zajtra. Pred dvomi týždňami som sľúbil napísať erotickú poviedku do známeho časopisu. Záväzok, potvrdený aj zmluvou a vyplatenou zálohou, visí nado mnou ako skaly nad cestou pod Strečnom.
Ešte v ten deň som sa rozhodol zájsť po inšpiráciu do miestneho baru. Momentálne je totiž môj stav taký, že… ehm… veci, ktoré by sa mali robiť s partnerkou vykonávam… ehm… bez ženy.
Babeniek, neskutočne krásnych, bol plný podnik. Podnetné myšlienky mi rezonovali nielen v hlave. Ich dozvuky sa dostávali aj do nižších oblastí tela. Minul som tam skoro celú zálohu. A niečo som si priniesol. Nie, nespoznal som novú priateľku. Našťastie, či bohužiaľ, ani pohlavnú chorobu.
Zobudil som sa s pocitom slabosti. Príčinou nebola iba opica. Pod pazuchu sa ocitol teplomer. Priniesol jednoznačný dôkaz – tridsaťdeväť dva. Bližšiu indíciu ukázal zvláštny jav. Deň predtým mi nos hovoril, že už prišiel čas na vyčistenie mačacieho záchodu. Necítil som nič.
Vyhrabal som, asi už aj exspirovaný, antigénový test. Nasledovala alchýmia odberu slín, zmiešanie s roztokom, nakvapkanie. Výsledok bol rovnaký, aký by sa zjavil na tehotenskom teste po grupáku bez ochrany.
Prvý týždeň prebiehalo peklo. Ležal som v posteli s vysokou horúčkou, von ma dostali len základné biologické potreby. Nielen moje ale aj kocúrove. Úpenlivým mraučaním upozorňoval na potrebu pravidelného kŕmenia. To už neboli akváriové rybičky, ktoré som skúsil „chovať“ v detstve. Tie z tohto sveta odišli, pri absencii potravy, pekne potichu.
Kocúr má zvláštne meno. Raz som mu dokonca urobil kanadský žartík. Zvolal som na neho: Dunčo, k nohe! Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Kombinácia prekvapenia a snáď aj hnevu. Moje dvojnohé kŕmidlo po mne chce, aby som sa správal ako tie uslintané, brešúce beštie?
Ďalší týždeň horúčka opadla. Stále ma však trápil kašeľ a celková slabosť. Covid, pre zmenu, dostal kocúr. Nevedel som, že aj mačky môžu trpieť na túto chorobu. Pár minút googlenia mi to potvrdilo. Test som mu nerobil. Pohľad na nedotknutú misku zo žrádlom hovoril za všetko.
Nakoniec sme sa z toho obidvaja vystrábili. Je možné, že Dunčovi mačací boh cvakol kupón na jeden z jeho siedmich životov.
***
Čistá strana, ozdobená iba blikajúcim kurzorom, znovu pripomína, že dnes mi káva kreativitu nepodporila. Jej iné účinky sa však začínajú prejavovať v plnej miere. Odchádzam na záchod.
Veľa času som tam nestrávil. Zámerne som si nezobral mobil. Okrem toho sa mi už vrátil čuch.
Aj z diaľky vidím, že pracovná plocha počítača vyzerá inak. Miesto snehobieleho dokumentu tam svieti internetový prehliadač.
Nikto ďalší sa v byte nenachádza. Iba v kúte leží vo svojom pelechu kocúr. Sleduje ma napoly privretými očami. Jediným rozdielom oproti obdobiu choroby je prázdna miska pred ním.
Počítačom nerozumiem. V tomto ohľade sa považujem za obeť humanitného vzdelania. Počas hodín informatiky som potajomky písal básne ospevujúce nádherné nôžky spolužiačky Soničky. Aj tak mi nikdy nedala. Vraj sa nedávno vydala za nejakého primitívneho ajťáka.
Zahľadím sa do textu na obrazovke. Ide o článok z časopisu Nature. Angličtinu ovládam, čítanie mi komplikuje vedecká hatlamatika. Po nemalom úsilí sa mi podarí pochopiť základnú myšlienku. U niektorých príslušníkov druhu Felis catus vraj prekonanie COVID-19 dokáže vyvolať výrazný nárast inteligencie.
Týčim sa nad pelechom. Kocúr ma vníma. Oči má otvorené. Uši nastražené.
„Počul som, že mačky sa dokážu svojim majiteľom… ,“ zarazím sa, ‚psia‘ terminológia mi tu nesedí, „… teda spolubývajúcim, aj odvďačiť. Napríklad im donesú ulovenú myš. Nie je to moje obľúbené jedlo a ja to po tebe ani nechcem. Mám rád tvoju nezávislosť, ocenil by som ale kúsok vďaky za to, čo pre teba robím.“
Pozriem na Dunča. Monológ nezafungoval. Úkaz popisovaný v článku sa u tohto kocúra evidentne nevyskytol.
***
Znovu sa vraciam k prázdnemu dokumentu. Stres mi nikdy nepomáhal. Na písanie potrebujem dostatok času. Zvažujem, že siahnem do úspor a vrátim časopisu preddavok.
Ešte raz skúšam niečo vymyslieť. Modlím sa k všetkým spisovateľským bohom, vzývam múzy. Úporne sa snažím vytlačiť z hlavy aspoň odstavec. Nič.
Kocúr vybieha z pelechu. Podozrivo rýchlo, vzhľadom na stav otupenosti v akom sa celé ráno nachádzal. Vyskočí mi do lona.
„Dunčo, teraz nie!“ okríknem ho, hoci viem, že príkazy ignoruje.
Moje nohy sú však len prestupnou stanicou. Ocitá sa na klávesnici. Začne, lepšie to popísať neviem, tancovať. Čumím v úžase. Na obrazovke sa zjavujú riadky zmysluplného textu.
Telo jej obopínajú tesné šaty. Ladná chôdza pripomína mačku ticho sa zakrádajúcu za korisťou. Otočí sa. V zelených očiach lovkyne vnímam výzvu aj nádej.
Používa všetky labky. Opatrne nimi stláča klávesy. Miernym otočením hlavy k monitoru kontroluje napísané. Prudkým švihom chvosta na ENTER ukončuje odstavce. Ide mu to oveľa rýchlejšie ako moje dvojprsté „ďatlovanie“.
„Tak čo, kocúrik. Nebojíš sa nabrúsených pazúrikov?“ vystrčí nechty ozdobené ostro červeným lakom. Zamatový alt aj jemné chĺpky na predlaktí vyžarujú silnú živočíšnu príťažlivosť.
Opriem sa do kresla. Ruky založím za hlavu.
Z plných pľúc zvolám: „Aj ty môžeš písať!“
V Múze sa umiestnila na…
Poviedka bola, po miernej úprave, poslaná aj do súťaže Ohnivé pero. Otvárala síce jesenné kolo 2023, na výsledkový vrchol sa však nedostala.