Aj tu mi dokázala vyprovokovať kreativitu súťaž M.Ú.Z.A. Písal som na tému: „Očakávaná doba meškania sa môže zmeniť.“
Kuriér zazvoní ako obvykle. Okolo obeda. Prekvapí ma už to, že balíček je taký malý. Do bytu ho nesiem ako čerstvé novorodeniatko. Chvíľu sa obzerám po vhodnom mieste, potom rýchlym pohybom zhadzujem zo stolu staré reklamné letáky.
Netrpezlivo odtŕham bublinkovú fóliu, opatrne režem do lepiacej pásky. Pod vrstvou polystyrénu sa skrýva útla knižka s pokynmi. Narýchlo ju prelistujem. Právnici korporácie tu zhrnuli, desiatkami rôznych jazykov, známe triviálne varovania – umývajte výrobok len vlažnou vodou, poctivo recyklujte, v prípade problémov sa vždy obráťte na odborníka.
Návod končí na hŕbe letákov na zemi. Videl som množstvo videí o tom, ako sa prístroj používa.
Starostlivo vyberám z krabice nádhernú striebrolesklú kocku. Vonkajší vzhľad vraj navrhol dizajnér, ktorý predtým pracoval pre výrobcu exkluzívnych smartfónov.
***
„Chceš paštiku?“ dedo z maminej strany mi núka natretý krajec chleba. Dívam sa nahor, scénu vnímam z perspektívy malého človeka.
Prvú spomienku viem aj približne časovo zaradiť. Na fotografiách z oslavy mojich druhých narodenín sa starý otec ešte nachádza. Na tých ďalších už nie je medzi nami.
Okrem nej mi však pamäť dokáže vydolovať len pár situácií zo škôlky. Nespomínam si na svet, v ktorom som vyrastal. Obraz začína byť ako-tak celistvý až od základnej školy.
Viem, existujú dobové fotky, filmy, dokumenty. To mi nestačí. Čas detstva potrebujem precítiť všetkými zmyslami.
***
Povrch kocky narúša len nenápadný dotykový displej. Nastavujem dátum, čas a miesto. Po potvrdení sa otvorí skrytá priehradka. Vykukne z nej ovládač. Prístroj pôsobí iba na toho, kto ho drží v ruke.
Chytím do ruky malý obdĺžnik s tlačidlom PRENOS/NÁVRAT.
Zaváham. Na tento okamih som čakal roky a napriek tomu sa necítim úplne pripravený. Mal by som si zaobstarať dobové oblečenie. Naštudovať viac reálií. Ale, však je to len na chvíľu. Mrknem sa tam a okamžite sa vrátim.
Prst opatrne zatlačí gombík.
***
Výhľad „skrášľuje“ les stavebných žeriavov. Základné rysy sídliska spoznávam, niektoré budovy však ešte neexistujú.
Chvíľu sa len tak prechádzam, s úžasom pozorujem okolie. Premávka je minimálna. Jazdia Spartaky, Oktávie a hlavne „embéčky“. Občas sa mihne novučičká „stovka“. O pár rokov si jednu kúpia aj moji rodičia.
Zbadám oblý autobus aj s vlečkou, kde som sa tak rád vozil. Rád by som to znovu vyskúšal, dobové peniaze však nemám a jazda „na čierno“ je prakticky nemožná. Lístky sa kupujú u vodiča či sprievodcu, „štikátka“ sú ešte hudbou budúcnosti.
***
„Stojte!“ bodrý hlas príslušníka ma vytrhne z úvah.
Pri obrubníku zbadám modrú Volgu s nápisom VEREJNÁ BEZPEČNOSŤ na bočnom bielom pruhu. Prekvapí ma, lebo v pamäti sa mi nachádzajú len oranžovo-biele autá so znakmi VB. Tie však prišli neskôr.
„Dobrý… ehm… Česť práci, súdruhovia!“
„Občiansky preukaz!“
Rozumiem im. V ošúchaných džínsoch a vykasanom tričku s anglickým nápisom určite nevyzerám ako typický príslušník socialistickej spoločnosti.
„Ja… ho nemám so sebou.“
Očakávajú červenú knižku. Plastová kartička s čipom by mi aj tak nepomohla.
„Tak pôjdete s nami!“
Prišiel čas na návrat. Stlačím tlačidlo. Ovládač mi ihneď mizne z ruky. O pár okamihov by som ho mal nasledovať. Tak to ukazovali v inštruktážnych videách. Dovolím si však ešte jeden žartík.
„Proletári všetkých krajín, vylížte si prdel!“ osud si spečatím hláškou z filmu, ktorý bude natočený až o pár desaťročí.
***
Veziem sa vo Volge s putami na rukách. Nebavili sa so mnou. Rýchlo ma spacifikovali a naložili. Urážka socializmu je trestný čin. A dokonca aj pofľakovanie sa mimo pracoviska počas pracovnej doby. Príživníctvo.
„Meno, priezvisko, dátum narodenia!“
Odpovedám pravdivo.
„Nerobte si z nás srandu! Už aj tak toho máte na rováši dosť! To je dátum narodenia trojročného decka.“
„Ja som ale naozaj prišiel z budúcnosti.“
„Ešte je len ráno a už je taký ožratý. Fúkať!“ strčí mi do úst sklenenú trubičku s balónikom.
Pri obsahu alkoholu v dychu sa farba zmení na zelenú. Otec si tak raz zabezpečil, že jeho vodičák sa na pol roka dostal „do úschovy“.
Dýcham z plných pľúc, balónik rastie. Trubička si však tvrdošijne zachováva pôvodnú žltú.
Ešte raz ma prehľadajú. Okrem nezvyklého oblečenia však nič zvláštne nenájdu. Nezobral som si ani peňaženku a ani ten prekliaty smartfón.
„Anička, vedela by si nám vytiahnuť niečo z evidencie? Bez zbytočných papierovačiek, prosím“ líška sa do telefónu druhý esenbák. Potom nadiktuje moje údaje.
Je mi ich ľúto. Obidvaja príslušníci sú mladí, plní nadšenia bojovať so zločinom. V televízii určite sledujú Tridsať prípadov majora Zemana. S takýmto „páchateľom“ sa ešte nestretli.
Trápne ticho preruší zvonenie telefónu.
Popíše skoro celú stránku. Zloží a s údivom v hlase skonštatuje: „To dieťa naozaj existuje. Sedí meno aj rodné číslo.“
„Skúsme zistiť, či sa otecko neskrýva za synčeka,“ poklepe ceruzkou po papieri. Určite tam má celý môj rodokmeň.
Chvíľu mu trvá, kým v telefónnom zozname nájde adresu príslušného podniku.
„Otec toho chlapca je od rána na pracovisku. Ani na chvíľu sa nevzdialil,“ položí telefón a pokrúti hlavou.
„Toto je už robota pre iné oddelenie,“ zakončí jeho kolega.
***
„Kapitán Lysý, štátna bezpečnosť,“ osloví ma muž v dokonalom obleku. Mladší kolega, pravdepodobne podriadený, ma len uprene pozoruje.
„Je to vaše pravé meno?“ spýtam sa naivne.
„Asi tak ako to vaše,“ jemne sa usmeje. „Hovoríte, že prichádzate z budúcnosti,“ pozrie mi priamo do očí.
„Ešte pred pár hodinami som bol od vás vzdialený asi päťdesiat rokov.“
„Ľudia sa prechádzajú po Mesiaci, samočinné výpočtové stroje robia zázraky, predpokladajme teda, že máte pravdu,“ na tvári sa mu objaví potmehúdsky výraz.
Je skúsený vyšetrovateľ, určite pripravuje nejakú kulehu, behá mi mysľou.
„A čo spoločenský vývoj? Pokroková socialistická sústava už zvíťazila?“ spýta sa s kamennou tvárou. Nebezpečne sa priblíži.
„No… “ uvedomujem si, že ma chce nachytať a zároveň viem, že dokáže odhaliť aj náznak klamstva, „… je pravdou, že vo vedúcich pozíciách na Západe sú ľudia, ktorí majú plné ústa pokroku. A druhá najväčšia svetová ekonomika je pod vládou Komunistickej strany.“
„Sovietsky zväz?!“ mladší eštebák tresne rukou po stole. Ako v béčkovom filme a dobrom a zlom policajtovi.
„Nie, Čína.“
„O Sovietskom zväze si ešte pohovoríme, ty zatiaľ skoč po Sergeja,“ vyštekne Lysý na podriadeného.
***
„A keď sme teraz sami, máte v tej budúcnosti aj Tuzex?“ žmurkne a prisunie si stoličku bližšie ku mne.
Spomenul meno predajne, kde sa dá kúpiť luxus. Koruny tam neplatia, je potrebné vlastniť valuty alebo špeciálne poukážky – bony.
„Na čo? Tovar, ktorý sa predáva na Západe je aj v našich obchodoch. A kto chce, môže si skočiť do Rakúska.“
„A vybavovať pas, víza, výjazdné doložky a pri návrate všetko precliť. To nie je pre každého.“
„Hranice sú otvorené. Stačí mať občiansky.“
Na tvári sa mu objaví výraz úprimného úžasu. Zmôže sa však na jednu otázku: „A peniaze? Valuty predsa nie sú tak ľahko dostupné. Treba devízový prísľub, je okolo toho veľa vybavovačiek.“
„V Rakúsku platí rovnaká mena ako u nás. A aj v Nemecku, Francúzsku, Taliansku…“
Oči má doširoka otvorené. Chvíľu sa spamätáva, potom sa ešte opýta: „To si vôbec nemusíte meniť peniaze?“
„Ale musíme. Napríklad, ak ideme na výlet do Prahy.“
Jeho reakciu sa nedozviem. Tresknú dvere a do miestnosti vstúpi druhý eštebák aj s urasteným blondiakom. Vyzerá ako záporný hrdina zo starého filmu o Rambovi.
„Gavariš po rúsky?!“ okamžite na mňa vyhŕkne.
„Da, ja učil sa v škóle,“ odpovedám jazykom, ktorý do mňa vtláčali pred desaťročiami.
„Tak skaži, što so Sovetskym sajúzom!“ asi ho o mne už informovali.
„Sovetskovo sajúza uže net. Rassija i Ukrajina vo vajné.“
Rus vytiahne z podpažného puzdra Makarov. Natiahne záver a namieri mi na hlavu.
„Ty durak i sumaševčij!“
„Áno, ste hlupák a blázon,“ starší eštebák skloní Rusovi ruku s pištoľou. „Budete odovzdaný príslušnej inštitúcii.“
***
Prednášková miestnosť je chladná. Strasie ma, mám na sebe len pyžamo a tenký župan.
„Študenti,“ profesor ukazuje na mňa, „tu vidíte ťažký prípad pacienta, ktorý trpí nevyliečiteľným bludom. Tvrdí, že prišiel z budúcnosti. Tam odkiaľ pochádza, vraj neexistuje Československo ani Sovietsky zväz. Hranice sú otvorené a medzi krajinami sa dá pohybovať bez colnej a pasovej kontroly. Na Slovensku platí rovnaká mena ako vo väčšine krajín západnej Európy.“
V sále zašumí.
„A teraz pozor,“ psychiater si odkašle, „on je dokonca presvedčený o tom, že Ukrajina a Rusko proti sebe bojujú.“
Ozve sa náznak smiechu. Ostrý pohľad profesora ho okamžite utne.
„Bez seriózneho vzťahu k predstavám pacienta nedokážete začať účinnú liečbu…“
Hlas prednášajúceho slabne, poslucháreň sa začína strácať. To majú asi na svedomí tie lieky, ktoré mi ráno dali.
***
Na stole tróni strieborná kocka, zem pokrývajú letáky. Tých niekoľko mesiacov subjektívneho času sa tu vôbec neprejavilo. Návrat vždy smeruje do toho istého okamihu z akého sa vyštartovalo.
Som nahý. Pyžamo aj župan ostali v minulosti. Neboli súčasťou pôvodného prenosu. Trápi ma únava, hoci som veľa času preležal v posteli. Elektrošoky, obstreky studenou vodou a aj medikamenty, čo do mňa pichali, zanechali stopy.
Možno by som mal zájsť do archívu a zistiť, či pred päťdesiatimi rokmi nezmizol známemu psychiatrovi pacient. Priamo počas prednášky pred stovkami svedkov. Som zvedavý, či všetci potom neskončili v blázinci. Existuje aj kolektívny blud?
Tiež by ma zaujímalo, či sa kapitán Lysý, alebo niekto, kto sa na neho podobal, nestal tesne po revolúcii „veľkým zvieraťom“. Bol o zmenách informovaný desaťročia dopredu.
Na zemi si všimnem roztvorenú knižku: NÁVOD NA POUŽITIE DOMÁCEHO STROJA ČASU. Opatrne ju zodvihnem a nalistujem príslušnú stranu.
Nahlas si čítam celý odsek: „Spätná konfigurácia časopriestoru je fyzikálne náročná záležitosť. Návrat neprebehne okamžite po stlačení tlačidla. Varovanie: Očakávaná doba meškania sa môže zmeniť!“
Chvíľu premýšľam. Potom vložím kocku do krabice, pridám návod a celé to zakryjem polystyrénom. Tak ako pri každej internetovej objednávke aj tu mám právo tovar vrátiť.
V Múze poviedka nezabodovala. Nedostala sa do finále a teda k nej neexistuje ani hodnotiaci podcast. Bola však poslaná aj na portál scifi.sk, kde sa o nej hovorilo.