Poviedka pôvodne napísaná pre prvé (februárové) kolo súťaže M.Ú.Z.A. Témou tohto kola bola: „Zima neprišla“.
Keď bol Juraj dieťa, nosil na krku kľúče od bytu. Teraz mu tam visí zamestnanecká kartička. Priloží ju na snímač, ľahký sykot uvoľní cestu. Hoci je len v tričku a krátkych nohaviciach, ovalí ho dusno. Na ovládači klimatizácie nastaví najnižšiu teplotu.
Elektronický kalendár na stene ukazuje dvojku. Januárovú. Meteorológovia už mesiac popisujú vlnu horúčav. Zvaľujú ju na tropický vzduch z Afriky, či nezvyklé obrazce vzdušnej cirkulácie.
Spustí diagnostiku meracích prístrojov. Teplo im nesvedčí. Dnes tu bude sám, ostatní kolegovia sú ešte na dovolenkách.
Pri zvuku vrčiaceho kávovaru obdivuje obrovský plagát našej najbližšej hviezdy. Jurajova večná láska. Je aj za jeho vzdelaním astrofyzika, či zamestnaním v solárnom observatóriu.
Pomaly usrkáva z horúceho nápoja. Očami roluje po stĺpcoch nameraných dát. Skúsený zrak si všimne nezrovnalosť. Vráti sa o pár stránok späť a znovu kontroluje výpis. Je to tam. Hoci je to prakticky nemožné. Ignoruje to všetko, čo sa za roky štúdia, aj desaťročia praxe, naučil.
Celé doobedie kontroluje funkčnosť zariadení. Donekonečna spúšťa pokročilý diagnostický režim. Nenachádza žiadnu chybu. Nakoniec si stiahne aktuálne satelitné dáta. Aj tam to je.
Problém je so slnečnou konštantou. Množstvom energie, ktoré dopadá na jednotku plochy za sekundu. V princípe to nie je ani konštanta, počas jedenásťročného slnečného cyklu sa trochu mení. Približne o jedno promile. Teraz je však o celé percento vyššia.
Elegantne by to vysvetlilo vlnu horúčav. A znehodnotilo prakticky všetko, čo sme sa o Slnku zatiaľ naučili.
V hlave mu zazvoní alarm. Spomenie si na dávny, obskúrny článok. Jeho autor mal revolučné myšlienky, vedecká komunita ich ale nikdy nebrala úplne vážne.
Po chvíľke googlenia sa mu objaví na obrazovke. Keď ho laserová tlačiareň vypľuje, vezme zopár zvýrazňovačov. Vracia sa do vysokoškolských čias. Študuje rovnice, potlačený papier hýri farbami.
Začína mu to dávať zmysel. Hoci úplne jasné to zatiaľ nie je. Potrebuje viac dát.
Rýchlo do seba nahádže jedlo z mikrovlnky. Pozrie na hodinky, prepočíta časové pásma. Vytočí dlhé číslo.
„Hallo, Matthew Petrick speaking.“
„Tak nič, ja som volal Mateja Petríka ale asi ma prepojili na niekoho úplne iného.“
„Kto je tam?“ v jeho prízvuku je cítiť, že rodným jazykom už dlho nehovoril.
„Možno aj tvoj spolubývajúci z internátu,“ Jurajovi mysľou behajú spomienky na hektolitre spoločne vypitého piva.
„Ďuro, to si ty? A ozývaš sa len tak? Už dávno sme si nevolali.“
„No, v skutočnosti mám jednu prosbu. Počul som, že na univerzite máte nový detektor neutrín.“
„Hej, máme. Dáva ale nejaké divné výsledky, technici sa snažia nájsť chybu.“
„Vedel by si mi poslať aj tie chybné dáta? Potrebujem si overiť jednu teóriu.“
„Nerobí mi to problém. Ale upozorňujem ťa, nakoniec tam tú poruchu nájdu. Nekupuj si ešte frak na preberanie nobelovky,“ zakončí salvou smiechu.
O pár minút cinkne e-mail. V prílohe je Matejov súbor. Vyextrahuje z neho namerané hodnoty. Vloží ich do počítačového modelu Slnka, ktorý si vyrobil na základe prečítaného článku. Spustí simuláciu.
Pohľad na indikátor postupu ho znechutí. Odhadovaný čas výpočtu je približne týždeň. Vytočí iné, teraz už miestne, číslo.
„Čau, Ďuro. Ešte stále ma bolí hlava od Silvestra. Na pivo s tebou dnes nepôjdem,“ ozve sa ďalší bývalý spolužiak.
„Však to po tebe ani nechcem, ty ochľasta. Ako je vyťažený ten váš superpočítač?“
„Sú dovolenky, nič tam teraz nebeží.“
„Hodinka pre mňa by sa nenašla? Pokiaľ možno, bez zbytočných formalít.“
„V pohode, aspoň sa mikročipy trochu precvičia.“
Prístupové údaje sa mu objavia prakticky okamžite. Natiahne model do mašiny, odštartuje program. Indikátor postupu sa hýbe oveľa rýchlejšie.
Výpočet skončil. Pozrie na výsledok. Zanadáva. Chvíľu sa nervózne prechádza po miestnosti. Znovu všetko skontroluje. Tresne päsťou do stola. Vychrlí vulgárnejšie nadávky.
Ešte jeden telefonát. Návšteva internetovej stránky. Vytiahne z peňaženky kreditku, aby objednávku rovno zaplatil.
Vyberie z mobilu pracovnú SIM. Spolu so vstupnou kartičkou ju uloží do zásuvky stola. Vchodové dvere zvonku len zabuchne.
***
V obchode s alkoholom kúpi fľašu šampanského. Francúzsky originál. V lahôdkach naplní košík dobrotami. Nechá kvetinárku uviť obrovskú kyticu.
„Katka, deti, ideme na tri dni do Tatier!“ máva čerstvo zakúpeným poukazom.
„Ale ja musím zajtra do práce,“ vzdoruje manželka.
„U šéfky som ti vybavil voľno. Mala si množstvo nadčasov z pred Vianoc. Jeden deň tam bez teba vydržia. Potom je už víkend. Deti majú ešte prázdniny.“
„A čo vlastne slávime? Narodeniny mám v júli, meniny som mala nedávno a výročie nášho sobáša je v júni,“ prekvapená Katka preberá kyticu.
„Nemôžme si urobiť oslavu len tak? Vychutnať si pocit, že sme spolu a máme sa radi.“
***
Deti unavené celodennou turistikou spia vo vedľajšej miestnosti.
Dve navzájom prepletené nahé telá ešte dychčia vzrušením.
Juraj chytí Katku za ruku. Nahmatá snubný prsteň. Cíti kúsok uhlíka stlačeného vysokým tlakom. Klenotník z neho vybrúsil malé, žiarivé Slnko. Stalo sa symbolom začiatku ich spojenia. A bude aj pri jeho konci. Tma milosrdne skrýva vlhkosť v jeho očiach.
„Keď si si vtedy pokľakol, najskôr som si myslela, že si len potrebuješ uviazať šnúrku,“ manželka sa ticho zasmeje. „Až potom som si všimla tvoj psí pohľad a krabičku s prsteňom,“ pritúli sa k nemu.
***
V pondelkové ráno sa Juraj objaví na balkóne ešte pred východom Slnka. Ani v tielku a trenírkach mu nie je zima, vlna horúčav pokračuje.
Neobratne sa snaží zapáliť si cigaretu. Naposledy to párkrát skúsil na vysokej. Vdýchne do seba prvý dym, rozkašle sa. Potlačí reflex a cigaretu nakoniec dofajčí. Ruky sa mu prestanú triasť.
Nad obzor sa vznesie žiarivý kotúč.
„Vstávame!“ volá smerom do domácnosti.
***
Tesne po raňajkách mu zapípa mobil.
Ak bol jeho model správny, a nemá žiadny dôvod o tom pochybovať, práve v tomto okamihu sa Slnko zmenilo na supernovu. Znamená to, že za pár sekúnd vyžiari asi toľko energie, ako vyprodukovalo za celú doterajšiu existenciu.
Približne o osem minút dosiahne energetická vlna Zem. Nič jej nedokáže odolať. Planéta zanikne.
Keď mu pred rokmi jedna staršia Rómka prorokovala, že ho raz zabije jeho láska, skoro zabil on ju. Bol čerstvo ženatý.
„Pôjdem chvíľku s vami, dnes sa do roboty neponáhľam,“ rodina sa čuduje, prečo takúto banálnu vetu sprevádzajú slzy.
V súťaží M.Ú.Z.A. sa poviedka umiestnila na zdieľanom druhom až piatom mieste.
Kritika ktorá sa týkala napríklad „infodumpu“ či v dialógoch, či v iných častiach textu, bola zobraná do úvahy. Text, ktorý je zobrazený vyššie, je už upravený a tieto „neduhy“ sú odstránené. V takejto forme som poviedku poslal do Fantastickej poviedky na portáli scifi.sk.
Umiestnila sa na šiestom mieste. To na prvé počutie znie pekne, ale celkovo bolo v súťaži len deväť poviedok. Určitá kritika sa niesla v znamení krátkosti textu. Príčina je jasná – lenivosť autora. Na druhej strane si cením, že dialógy boli pochválené. Na tie som sa pri prepracovaní sústredil.