Nie som priaznivcom telesných trestov. Hlavne tých, ktoré sa vykonávajú v rámci školstva. Sú však situácie, keď trochu bolesti dokáže proces vzdelávania, a špeciálne výchovy, nesmierne zefektívniť.
Príbeh sa odohral počas školského výletu našej gymnaziálnej triedy. Ak ma pamäť neklame, bolo to na konci prvého ročníku. Náš triedny profesor, Vlado R., na začiatku učiteľskej kariéry, len asi o desať rokov starší od nás, mal vtedy na starosti skoro dve desiatky chlapcov a niečo cez desiatku dievčat. Hoci bol vtedy plný energie a nadšenia, ustrážiť bandu pätnásťročných pubertiakov nebolo jednoduché.
Cieľom tejto exkurzie bola obec Mošovce, rodisko Jána Kollára. To bol národný buditeľ z 19. storočia, nemýľte si ho s nositeľom podobného priezviska a praktickým riešiteľom demografického problému zo súčasnosti. Okrem návštevy Kollárovho múzea sme chodili na vychádzky po okolí. Aby bol výlet zaujímavejší, strávili sme tu aj noc. Ubytovali sme sa v telocvični miestnej základnej školy. Z „bezpečnostných“ dôvodov boli spacákové ležoviská chlapcov a dievčat striktne umiestnené na opačných koncoch miestnosti.
Bezpečnosti, aj keď z inej oblasti, sa týka aj udalosť ktorá je kľúčovou témou tohto článku. Hneď po vstupe do školy sa totiž skupina chlapcov, ktorej členom som bol aj ja, vybrala na jej prehliadku.
Na prvom poschodí budovy sa nachádzali kabinety. Z nepochopiteľných príčin neboli vtedy uzamknuté. Pre náš „objaviteľský tím“ to bola výzva. Samozrejme sme do nich vstúpili. Ako je to vidno aj na obrázku, z týchto okien na boku budovy sa dá vyjsť na plochú strechu prístavby školy. Presne to sme urobili.
Ak by sme sa okamžite vrátili naspäť, tak by to asi skončilo inak. My sme sa však na streche pretŕčali až dovtedy, kým si nás nevšimol triedny, ktorý stál pred školou. Okamžite na nás zrúkol a prikázal nám zísť dolu.
Začal sa výchovný proces. Niektorí pamätníci tejto udalosti mi povedali, že sme mali voľbu – dvojka zo správania na vysvedčení alebo sa to „vyrieši“ hneď na mieste. Priznám sa, že ja si na túto možnosť výberu nepamätám. Spomínam si len, že som bol priamym účastníkom „riešenia na mieste“. To, že mi ostalo v pamäti aj po skoro tridsiatich piatich rokoch, potvrdzuje jeho efektivitu.
Zoradili sme sa pred triednym učiteľom. My, „okuliarnici“, ktorých bolo v matematicko-fyzikálnej triede nadpriemerné zastúpenie, sme dostali príkaz dať si dole „optiku“. Každý dostal facku. Primerane silnú, aby zabolela ale na druhej strane takú, aby nezanechala žiadne trvalé telesné následky.
S Vladom, ktorý sa občas ukáže aj na našej stretávke, som si už dávno potykal. Za túto facku mu úprimne ďakujem. Veľmi účinne ma naučila, že svojim rizikovým konaním nesmiem ohroziť ani seba ale ani ľudí, ktorí nesú za mňa zodpovednosť.