Môže byť považovaný človek, ktorý sa celý život hlásil za Slováka a slovenčinu mal vždy ako svoj materinský jazyk, za imigranta na Slovensko? Áno, môže. Príbeh mojej starej mamy je toho príkladom.
Na úvod musím priznať, že mojich prastarých rodičov z otcovej strany som nikdy nepoznal, umreli ešte pred mojim narodením. Hlavný aktér tohto príbehu, moja stará mama, už tiež nie je medzi nami. Časť tohto deja, ktorý sa odohral pred skoro storočím, je preto len odhadovaná.
Novohrad, podobne ako Gemer, bol jedným z regiónov Slovenska, ktoré boli najviac postihnuté rozpadom Uhorska. Pretrhli sa hospodárske a aj ľudské väzby na zvyšok bývalého štátu. Za „starých čias“ bola vzdialenosť z tejto oblasti do hlavného mesta, Budapešti, iba asi 100 km. Hoci obec Praha sa nachádza len približne 12 km od Lučenca, tá „pravá“ – hlavné mesto novovzniknutej ČSR, je vzdialená viac ako 500 km.
Ekonomický rozmach „divokých“ 20. rokov minulého storočia sa tu preto neprejavil tak, ako na iných miestach novej republiky. Je preto pochopiteľné, že obyvatelia tohto regiónu riešili svoju ekonomickú situáciu aj emigráciou. Pomáhali tomu aj „headhunteri“ – americkí agenti, ktorí aktívne hľadali v Európe lacnú pracovnú silu do baníctva a hutníctva (platy ktoré ponúkali, však boli niekoľkonásobkom tých miestnych).
Šťastie za „veľkou mlákou“ sa rozhodli hľadať aj manželia Mária a Ján Mešovci – moji prastarí rodičia. Najskôr do USA prišiel, začiatkom roku 1922, môj prastarý otec. Doplavil sa tam loďou Finland z belgických Antverp. To, že tento záznam pravdepodobne ukazuje na správnu osobu, potvrdzuje slovo „Udezina“, čo je skomolený názov obce Uderiná pri Lučenci (dnes súčasť Lovinobane), odkiaľ moji predkovia naozaj pochádzali. Keď som bol dieťa, chodili sme tam so starými rodičmi navštevovať príbuzných.
O jeden a pol roka neskôr prišla do USA aj Jánova manželka Mária. Priplavila sa cez francúzsky prístav Cherbourg. Uderiná je tu preto zapísaná ako „Ondiarina“. Dosť vzdialené pôvodnému slovu. Vzhľadom k tomu, že tieto texty boli pôvodne písané ručne, druhé písmeno mohlo byť miesto „n“ kľudne aj „u“ a „Oudiarina“ už po francúzsky znie ako „Úďarina“. Záhadné slovo „Svolenkajonpa“ bude pravdepodobne systémom „píš ako počuješ“ po francúzsky zapísaná lokalita „Zvolenská župa“. Ak aj v tomto prípade nahradíme posledné „n“ za „u“ dostaneme slovo, ktoré znie bližšie originálu (joupa = žúpa).
Mária so sebou zobrala aj svojho štvorročného syna, staršieho brata mojej starej mamy, Emanuela. Jeho národnosť je označená ako „slovinská“. Vôbec ma to neprekvapuje, „západniari“ si názvy slovanských národov pletú dodnes.
To, že rodina mala len jedno dieťa, bolo dané tým, že išlo o evanjelikov. Tí mali malé rodiny z toho dôvodu, aby sa majetky nedelili. Na internete sa dá nájsť veľa zdrojov k „jednodetnému systému“ vtedajších členov ECAV na juhu Slovenska a problémom, ktoré spôsoboval. V tomto prípade išlo o výhodu. Ak by moja prastará mama musela cestovať s desiatimi deťmi, ako mali vtedy bežné katolícke rodiny, asi by sa do Ameriky nikdy nedostala.
Kľúčový časopriestorový bod tohto príbehu je 6. marec 1928. Vtedy sa v osade Coral, v štáte Pennsylvánia, manželom Mešovcom narodila dcéra Helena. Moja budúca stará mama.
Tieto „americké lazy“ boli pravdepodobne miestom pobytu mojich príbuzných. Aj dnes tam žije len 325 ľudí. Pittsburgh, významné priemyselné mesto Pennsylvánie, je vzdialený necelých 80 km. V tomto meste žila a dodnes žije významná komunita Čechov a Slovákov. Bol tu podpísaný aj dôležitý dokument súvisiaci so vznikom Československa – Pittsburghská dohoda. Predpokladám, že môj prastarý otec sem dochádzal do práce.
Pokračovanie deja sa stráca v hmlách. Faktom je, že moja stará mama prežila zvyšok svojho života na Slovensku. Musela sa tam teda, aj so svojimi rodičmi, nejako dostať. Najpravdepodobnejšími scenárom je ten, že po krachu na Wall Street a príchode Veľkej hospodárskej krízy, moji starí rodičia prišli o prácu a teda aj o zdroj príjmu. Boli tak nútení k návratu domov. V ČSR síce nebola hospodárska situácia o nič lepšia, ale úrodné novohradské polia aspoň dokázali zabezpečiť základné živobytie.
Pre moju budúcu starú mamu to však nebol návrat. Ona v skutočnosti naveky opúšťala rodnú krajinu a stala sa tak imigrantkou do vtedajšieho Československa.
