Nie som priaznivcom sčítania obyvateľov. Už len z toho dôvodu, že tento mechanizmus bol praktikovaný všetkými centralizovanými totalitnými režimami, aby dokázal z obyvateľstva „vyžmýkať“ čo najviac daní.
Sčítanie nie je len „med lízať“
Židia v demokratickej ČSR sa pri sčítaní v roku 1930 hrdo prihlásili ku svojej viere. O desaťročie neskôr už boli, v úplne inom štáte, nakladaní do „dobytčákov“ a odvážaní na likvidáciu. O tom, kto prežije a kto nie, rozhodoval režim na základe výsledkov sčítania. Podobne tragicky to dopadlo aj v iných európskych krajinách.
Ľudia boli v minulosti prenasledovaní na základe národnosti, viery, či príslušnosti k spoločenskej triede. Teda informácii, ktoré sa pri sčítaní zbierajú. Červení Khméri v Kambodži likvidovali „v mene pokroku“ vzdelaných ľudí. Motykou do hlavy. Škoda míňať náboj na „nepriateľa ľudu“. Aj vzdelanie je jednou z otázok na sčítacom hárku.
Nikto nedokáže zaručiť, že dnešný systém, ktorý chráni ľudské práva (relatívne) dobre, tu bude naveky. Práve naopak, história nás učí, že režimy sa menia rýchlejšie ako si to vieme predstaviť. Ako budú po zmene systému použité „surové dáta“ z minulých sčítaní? Tie z minulých „papierových“ sčítaní pravdepodobne existujú niekde v archíve, aj s možnosťou zistenia dát konkrétneho človeka. Nedávno som čítal publikáciu „Husák a jeho doba“ od ÚPN a v jednom referáte sa tam ukazovalo, k akému náboženstvu sa prihlásil v desiatky rokov starých sčítaniach Gustáv Husák (k RKC). V okamihu, keď budú takéto dáta dostupné v elektronickej forme, možnosť ich úniku a následného spracovania sa oproti papierovým formulárom znásobuje.
Minulého sčítania som sa nezúčastnil. Bývam v mieste trvalého pobytu, Bratislava teda neprišla ani o cent z podielových daní. Najviac ma vtedy naštvalo to, že štát a jeho orgány organizujúce sčítanie otvorene klamali. Tvrdili, že sčítanie je anonymné, pričom to nebola pravda. Existovala databáza, ktorá priraďovala „anonymný“ identifikátor ku konkrétnej osobe. Týmto klamstvom sa dokonca musel zaoberať aj Úrad na ochranu osobných údajov, ktorý rozhodol, že sčítanie anonymné naozaj nie je.
Pričom anonymitu sčítania a zároveň záruku, že sa každý sčíta len raz, sa dalo zabezpečiť jednoducho. Tak ako sa to robí pri voľbách. Občan by si od sčítacieho komisára vybral náhodnú obálku s anonymným identifikátorom. Mohol by tak urobiť len raz. Po vyplnení formulára by ho občan vhodil do „sčítacej urny“ aj s nalepeným identifikátorom alebo by s použitím identifikátora vyplnil formulár elektronicky. Paranoici by sa mohli pri vypĺňaní pripojiť na verejnú Wi-Fi, aby nemohli byť identifikovaní podľa IP adresy (a prípadne ešte zmeniť MAC adresu Wi-Fi karty).
Nedalo by sa samozrejme identifikovať (a prípadne potrestať) tých, ktorí si identifikátor vyzdvihli, ale sčítania by sa nezúčastnili. Bol by známy len počet nezúčastnených. To je ale v poriadku. Ochrana súkromia má v slobodnej spoločnosti vyššiu hodnotu ako zber štatistických dát. Dokonca je podobný princíp zakotvený aj v medzinárodnom práve. Týka sa síce inej oblasti – medicíny a bioetiky, ale jeho aplikácia aj do oblasti sčítania je možná. Dohovor, ratifikovaný ešte v roku 1997, deklaruje: „Záujmy a blaho človeka budú mať prednosť pred výhradným záujmom vedy a spoločnosti.“
Napriek odporu
Dnes sa už na anonymitu pri sčítaní nikto „nehrá“. Do elektronického formulára sa prihlasuje cez rodné číslo alebo cez elektronický občiansky preukaz. Okrem toho si režim „poistil“ účasť v sčítaní pokutou až do výšky 250€. Môže ju udeliť obec, ktorá je na účasti v sčítaní priamo finančne zainteresovaná (podielové dane získa na základe jeho výsledku). Pekný príklad na „námietku zaujatosti“.
So škrípajúcimi zubami a pocitom, že 250 eur dokážem využiť lepšie ako štát či obec, som sa sčítania zúčastnil. Keď už nič iné, tak dúfam, že na základe výsledkov sčítania sa k Cirkvi Lietajúcej Špagetovej Príšery prihlási dostatok veriacich. Pastafariáni tak budú dostávať od štátu peniaze na výstavbu a prevádzku svojich svätostánkov, kde bude možné vykonávať Sväté Prijímanie pojedaním špagiet s omáčkou podľa vlastného výberu. Ja si dám Carbonara. A ak tam nájdem čo len trochu smotany, vystupujem z Cirkvi.
Dúfam, že poslednýkrát
Pevne verím, že o desať rokov sa už tento sčítací cirkus opakovať nebude. Štát by sa v prvom rade nemal zaujímať o citlivé veci ako je náboženské vyznanie. Informácia, či je človek členom konkrétnej cirkvi, je pre štát asi taká nevyhnutná, ako dáta o tom koľkovrstvý toaletný papier používa. Podľa čl. 1 Ústavy SR sa náš štát neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo a teda je neprípustné, aby dáta o vierovyznaní akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovali štátnu politiku.
Ak je jediným dôvodom zisťovania tejto informácie financovanie cirkví, riešenie je jednoduché. Cirkvi a náboženské spoločnosti by mali byť oddelené od štátu, každá by si mala viesť vlastný zoznam „ovečiek“ a vyberať poplatky na svoju prevádzku priamo od svojich členov, bez účasti štátu. Ak by hrozilo prenasledovanie konkrétnej cirkvi štátom, tak by sama mohla záznamy o svojich členoch ukryť alebo zničiť.
Príslušnosť k národnosti je tiež citlivý údaj, ktorý je ale potrebný na niektoré zákonné úkony, napríklad dvojjazyčné označovanie obcí. Tu treba zabezpečiť rovnaké podmienky, aké sú pri tajných voľbách. Počas miestnych alebo celoštátnych volieb by občan vyplnil dotazník o svojej národnosti a vhodil ho v samostatnej obálke do volebnej urny. Voľby sa konajú častejšie ako raz za desať rokov, údaj bude teda aktuálnejší ako výsledky sčítania.
Otázka skutočného pobytu, od ktorého sa odvádza napríklad rozdeľovanie podielových daní, sa dá tiež vyriešiť jednoducho. Túto informáciu, kde by sa nemusela uvádzať presná adresa, ale len mesto, obec či mestská časť, by si občan elektronicky sám vyplnil cez portál slovensko.sk. Predpokladám, že mestá a obce by motivovali ľudí, ktorí sa ku skutočnému miestu pobytu prihlásia, poskytovaním rôznych výhod ako rezidentské parkovanie alebo znížený poplatok za mestské služby. Je samozrejmé, že vyplnenie tejto informácie by za žiadnych okolností nesmelo vyžadovať ďalšie administratívne úkony, ako zmenu EČV alebo výmenu dokladov.
Odpovede na ostatné otázky – o dosiahnutom vzdelaní, rodinnom stave, počte detí, spôsobe dochádzania do práce, povolaní, pobyte v zahraničí, štát dávno má alebo sú zásahom do súkromia. Prípadne, vzhľadom k dynamike vývoja, sú už o pár mesiacov neaktuálne. Aký zmysel má zisťovať informácie o dochádzke do zamestnania alebo školy v čase lockdownu a home-office?
