Večnosť omylov (recenzia)

Hneď po krste Nula kelvinov som si priamo v stánku vydavateľstva kúpil nielen čerstvé „krstniatko“ ale aj poslednú knihu z vydaných diel Jany Plauchovej, ktorú som ešte v domácej knižnici nemal. Sci-fi román Večnosť omylov.

Autorka mi podpisuje Večnosť omylov. V popredí (už podpísaná) Nula kelvinov. Na kraji stola krstený originál. Ľudia v pozadí, vystrkujúci zadky, (snáď) s krstom samotným nesúvisia. 🙂

Spisovateľku fascinujú raketoplány. Presvedčil som sa o tom aj sám, na jednej z jej prednášok, ktorej som sa zúčastnil. Jana Plauchová hovorila o týchto kozmických lodiach nielen s odbornou erudíciou (problematiku v Hurbanove aj učí) ale aj s nezakrývanou vášňou.

Je zaujímavé, že ja raketoplány až tak „nežeriem“. Oveľa viac ma zaujíma program Apollo. Ide pritom o úplne rozdielne projekty. Odlišujú sa asi tak, ako športový kabriolet a rodinný kombík. Program Apollo slúžil na nápravu potupy spôsobenej Sovietskym zväzom. Prvú umelú družicu aj prvého kozmonauta totiž vypustila táto komunistická krajina.

Mal dokázať, že ekonomika, veda a priemysel USA sú dostatočne silné a schopné. Sila týchto spoločenských faktorov predurčuje aj vojenskú silu. O to počas studenej vojny išlo.

Nebolo to zadarmo. V roku môjho narodenia USA jednostranne zrušili konvertibilitu dolára za zlato, čo de-facto ukončilo západný povojnový finančný systém založený na pevných kurzoch mien. Následky tejto udalosti pociťujeme (na inflácii) dodnes. Tých 257 miliárd (dnešných) dolárov vynaložených na program Apollo (2,5 % HDP počas každého z 10 rokov) nebolo síce jedinou príčinou (vojna vo Vietname stála približne 4x viac, asi bilión (dnešných) dolárov) ale významným príspevkom.

Raketoplány boli „pracovné kone“ kozmonautiky. Ich celkový vedecký prínos bol oveľa vyšší ako príspevok programu Apollo. Vybudovali ISS. Vyniesli do kozmu Hubblov vesmírny ďalekohľad. Robili aj jeho údržbu. Nedá sa poprieť ani vojenské použitie. Však aj samotný Hubblov teleskop je vo svojej podstate len špionážna družica otočená opačným smerom. Ako to ale v živote chodí, muž ktorý príde na rande športovým kabrioletom, má u (priemernej) ženy oveľa vyššie šance, ako ten v rodinnom kombíku. 🙂

Som fanúšik reinkarnácie. Mám teda na naše rozdielne preferencie aj (šialene fantastickú) hypotézu. Sme na blogu „šialeného fantastu“ v článku, ktorý recenzuje knihu z fantastického žánru. Tak prečo ju neuviesť? Závažná porucha počas letu Apollo 13, ktorá však skončila šťastne, sa stala rok pred mojim narodením. Film, popisujúci túto udalosť, ma nielen fascinuje ale patrí medzi moje najobľúbenejšie. Tragická havária raketoplánu Challenger sa stala rok pred narodením autorky.

Nezasiahli nás tieto udalosti v našich „predchádzajúcich“ životoch? A neovplyvňujú nás doteraz? „Minulé ja“ spisovateľky mohlo byť dokonca aj členom posádky Challengeru. Nehoda raketoplánu Columbia, ktorá sa stala už počas (súčasného) života autorky, tak aktivovala skrytú traumu. To vyvolalo záujem o raketoplány a ich havárie. Jej romány sa takisto odohrávajú priamo v USA alebo sú aspoň hlavnými hrdinami Američania. Z „minulého života“ si možno priniesla aj svoje múzy.

V krajine, kde prežíva svoj súčasný život, však môže byť v bezpečí. Tu v raketopláne určite nezahynie. Slovenský kozmický program predstavuje jedna miniatúrna (polo)amatérska družica, vynesená do vesmíru príbuznými našich rómskych spoluobčanov.

Vráťme sa však do reality. Hoci stále fantastickej. Aj na začiatku Večnosti omylov vybuchne raketoplán. V tomto prípade ide o Discovery, ktorý v skutočnosti prežil všetky zo svojich 39 misií a dnes spočíva v múzeu.

A tu je pes zakopaný. Moja kritika smeruje k prvej časti románu, ktorá je neskutočne rozťahaná. Autorka pestuje svoju lásku k raketoplánom, ich posádkam a prostrediu NASA. V tejto časti je množstvo zaťažujúcich vnútorných úvah. Čítanie komplikuje aj príliš detailný popis snahy o vyriešenie príčiny havárie. A to som človek s technickým vzdelaním, ktorého technické detaily celkom bavia. Netreba sa ani neustále vracať k pocitom príbuzných členov posádky. Príbeh bývalej manželky Dereka Watsona je úplne zbytočný.

Táto „nuda“ končí „spektakulárnym“ popisom situácie, kde hlavný hrdina rieši otázku či zdvihnúť alebo nezdvihnúť telefón. Prebieha to v rozsahu viac ako jednej strany. Však na podobnom priestore dokáže iná postava, v inej knihe, prísť o panictvo. 🙂

Ako by som to riešil ja? Jedna kapitola popisujúca predštartovný „countdown“, samotnú štartovaciu sekvenciu a výbuch. Derek Watson by tu mohol vystupovať v úlohe CAPCOM-a (človek v riadiacom stredisku, ktorý komunikuje s posádkou kozmickej lode, väčšinou je to bývalý astronaut). Cez komunikáciu s riadiacim centrom by sa tu predstavila aj posádka a objasnili ich vzťahy s hlavným hrdinom.

Druhá kapitola by prebiehala v prostredí konferencie predstavujúcej správu o nehode. Pár mesiacov po nej. Nenašla sa žiadna zjavná príčina. Zronení a nespokojní príbuzní, snaha o ich útechu Derekom Watsonom, vyjasnenie si vzájomných vzťahov. A po konferencii by mohol nasledovať zmienený telefonát. Na dva, tri odstavce.

Kniha teda, z môjho pohľadu, začína až záverom prvej časti. Rusi tu prinesú skutočnú sci-fi zápletku. Tu by to mohlo byť aj dlhšie. Miesto monológu uplatniť princíp „show, don’t tell“ a použiť sériu mikropríbehov.

Na začiatku druhej časti sa ešte nachádza asi päť strán zbytočného emocionálno-psychologického balastu, už ale začína vesmírne dobrodružstvo. Dej je zaujímavý. Oceňujem dobrý popis ruskej povahy. Podlé organizácie a ich vedenie. Normálni bežní ľudia. Vysoká miera „šlendriánstva“ kompenzovaná schopnosťou vynaliezavej improvizácie. Autorka pritom nevyrastala v socializme a nemusela sa osem rokov učiť ruštinu.

Nejaké „mušky“ sa nájdu aj tu. V strede najdynamickejšej scény, počas boja o život, sa objaví dlhé intermezzo. To, že hlavný hrdina z nedostatku kyslíka omdlie, či prežíva halucinácie, je v poriadku. Má to trvať ale maximálne štyri odstavce, nie štyri strany. Takto to pripomína desaťminútovú reklamu v najnapínavejšej časti filmu. Alebo prerušovaný sex.

Počas čítania som si uvedomil, že moje najobľúbenejšie romány mali prevažne štruktúru skladajúcu sa z akcie, riešenia záhad a popisu vedeckých hypotéz (hlavne v prípade sci-fi). Psychológia riešila otázku: „friend or foe“. Teda, či sa dá s postavou spolupracovať alebo je to nepriateľ a treba uplatniť stratégiu útek/útok. Presne to som našiel aj v tretej a štvrtej časti. Vrátane vzťahu Watson – Poljakov, ktorý dokonale napĺňa vyššie uvedenú definíciu.

Mám jednu terminologickú poznámku. Zariadenie, nazývane „povrchový displej“, hrá v deji dôležitú úlohu. Najskôr som si myslel, že ide len o bežnú sci-fi rekvizitu. Pri popise jeho funkcie mi však napadlo, že by to mohol byť umelý horizont. Teda prístroj, ktorý už meno má. Netreba mu vymýšľať nové.

Chválim „vzkriesenie“ Buranu. Ak by Rusi pokračovali v jeho vývoji a nevrátili by sa k Sojuzom, kozmonautika by dnes vyzerala inak.

Oceňujem aj telepatický, či kvantovo previazaný, prenos myšlienok Watson – Britten. Jav, ktorý Einstein nazval „strašidelné pôsobenie na diaľku“, ma zaujíma od okamihu, keď som sa o jeho existencii dozvedel. Ak ho autor/ka dokáže zakomponovať do svojho diela, má u mňa veľké plus. Aj samotný „prenos“, kľúčová záležitosť deja, by mohol byť založený na tomto mechanizme.

Láka čiastočná otvorenosť záveru. Týkajúca sa (nielen) osudu Triany C. Veľa otázok totiž ostalo nezodpovedaných. Ak vznikne nový román, ktorý sa ich bude snažiť vyriešiť, s radosťou si ho prečítam.

Dávam preto štyri hviezdičky z piatich. Jednu odoberám za rozťahaný úvod a niektoré dlhé pasáže prerušujúce dej. Nie je to chyba spisovateľky, otázky vkusu sú nesmierne komplikované. Do vysokej miery je to aj záležitosť preferencií. Tie sa medzi čitateľmi a autormi prakticky vždy líšia.

13 thoughts on “Večnosť omylov (recenzia)

  1. Ako čítam vašu ideálnu predstavu o knihe, tak ešteže ste to nepísali vy. 🙂 Ale oceňujem, že ste ocenili veci, ktoré zase neocenili iní. Len tá psychológia, to nebol balast. To bolo hlavné. Sci-fi dobrodružstvo máte kadekde. Precítenie tragickosti toho, čo je ďaleko reálnejšie a bližšie skutočnému životu, no pritom súvisí s vesmírom, takmer nikde. Okrem toho, niekoho s takou odolnou psychikou, ako (bývalého) astronauta, treba riadne spracovať, aby sa dal na taký šialený podnik.
    K umelému horizontu – nevedela som, že je na to slovenský pojem. Videla som to iba v angličtine. O kozmonautike sa po slovensky píše tak málo, že chýba (alebo je dobre ukrytá) príslušná terminológia.
    K nezodpovedaným otázkam by som vám ponúkla na testovacie čítanie román Príbeh Padajúcich Hviezd: https://www.adhara.sk/?page_id=5818 Lenže aj v ňom dominuje psychológia a emócie.
    Tieto dve knihy zároveň patria do môjho najrozsiahlejšieho univerza. Každá ďalšia kniha poodhalí tajomstvo o kúsok viac. Je tam dokonca ukryté aj fantastické vysvetlenie, ako s týmto svetom súvisí moja maličkosť. A nejde o reinkarnáciu v klasickom ponímaní – no úplne mimo tiež nie ste. Inak, vy by ste boli ťažko reinkarnovaným členom posádky Apolla 13, keď tá to predsa prežila. 🙂

    P.S.: To ste kde splašili takú zlú fotku mňa? 🙂

    1. Práve preto, že ide o astronautov, nemyslím si, že by smrť svojich kolegov preciťovali až tak dramaticky. Ide o ľudí, ktorí sú vyberaní aj na základe odolnej psychiky a pripravení na to, že pracujú v rizikovom povolaní. Myslím si, že Dereka Watsona by poháňala skôr túžba odhaliť záhadu, ako smútok za kolegami.
      Psychológiu mám celkom rád ale viac tú, ktorá má predponu „para“. Preto som ocenil aj „prenos mysle“ Watson – Britten. Bežné „emocionálne výlevy“ má skôr zaťažujú a snažím sa im vyhýbať aj v bežnom živote. V literatúre ich väčšinou odmietam.
      Nepísal som o tom, že by som bol reinkarnovaným členom posádky Apolla 13 ale o tom, že ma (možno) v „minulom živote“ táto udalosť ovplyvnila (ale len ako diváka). Skôr to vidím tak, ako v mojej poviedke (odkiaľ tie „múzy“ posielajú inšpiráciu?). Možno sme sa vo Vietname aj poznali. 🙂 Astronauti často začínali svoju kariéru ako vojenskí piloti.
      P.S.: Tú fotku som fotil ja. Vzhľadom k tomu, že je (pravdepodobne) jedinou fotkou zachycujúcou podpis mojich výtlačkov vašich kníh, musíte sa s jej publikáciou zmieriť. To patrí k životu celebrity. 🙂 Okrem toho si nemyslím, že by vás zobrazovala zle.

      1. Derek Watson však mal v živote pár priťažujúcich okolností, prečo smrť svojich kolegov vnímal až tak zle. Nemal rodinu, zázemie, len bývalú manželku, ktorá chcela očividne využiť situáciu, čo mu ešte priťažilo, výčitky svedomia kvôli žene veliteľa raketoplánu, výčitky svedomia z toho, že sám nebol na palube namiesto niekoho z nich… presne to, čo ste označili ako balast, malo práve takúto zdôvodňovacio-motivickú funkciu.
        Chápem, že nie každý je na emocionálne výlevy, o to viac ma ale mrzí, že ani moja kniha vám nepriblížila takéto prežívanie. Keď som ju písala, mala som pocit, že sa mi to podarilo zachytiť výnimočne dobre (v porovnaní s mojimi predošlými troma rukopismi). Ostatní čitatelia to, žiaľ, väčšinou videli opačne, takže na vaše hodnotenie som už bola psychicky pripravená. No aj tak som si povzdychla, že zase nič.

        P.S: Na tej fotke mám strašný výraz, pritom z autogramiády vzniklo plno lepších. 🙂

        1. Aj ostatní čitatelia to možno videli inak práve preto, lebo postoje Dereka Watsona sú dosť nerealistické. Napríklad veľa mužov, ak túži po žene iného muža, nečaká na jeho smrť. Využije prvú vhodnú príležitosť. 🙂 Výčitky svedomia ich netrápia. Gény „dali príkaz na ich šírenie“ a muž len (prakticky bezmocne) plní ich príkazy. 🙂
          Viem, že ženy triviálne otázky súvisiace so „šírením génov“ (ktoré sa dajú v podstate zhrnúť do jedinej otázky s odpoveďou áno alebo nie 🙂 ) komplikujú emocionálnymi záležitosťami. Väčšina reálnych mužov, hlavne ak sú už za pubertou a sú skôr logicko-racionálne založení (čo sa u bývalého astronauta dá predpokladať), to berie oveľa priamočiarejšie.
          Ja osobne, ak by som chcel (a nechcem) čítať niečo plné emócií, tak si prečítam „ženský“ román. Raz som to, ako experiment, aj skúsil. Bolo tam všetko – láska, nenávisť, zrada, obavy, nádej… Neužil som si to. Nepotrebujem čítať len príbehy bezduchých robotov, kde žiadne emócie nie sú. V „hard“ sci-fi si ale vychutnávam hlavne dej, záhady, vedu. Inému čitateľovi (alebo skôr čitateľke, ktorá sa takto ohradila aj na krste) zase môže vadiť tá veda.
          V princípe, z pohľadu „priemerného“ čitateľa, ste to napísali dobre. Ja som odobral jednu hviezdičku za „emocionálny balast“. Niekto iný zase jednu odoberie trebárs za komplikované vedecké teórie. Je lepšie mať dvoch „štvorhviezdičkových“, ako jedného „päťhviezdičkového“ a jedného, ktorý knihu ani neotvorí.
          P.S.: Lenže na ostatných fotkách nie je zobrazená situácia, ktorú popisujem aj v texte. Myslím si, že minimálne mužská časť, z tých asi 60 čitateľov tohto blogu, si na ženách všíma úplne iné veci ako výraz v tvári. 🙂

          1. Medzi astronautov sa ale vyberajú nielen inteligentní ľudia, ale aj s vyšším levelom morálky, aby šírili idealistickú predstavu amerických hrdinov. Pravda, chybička sa občas vlúdi, alebo sa astronaut časom zopsuje. Btw, s tou racionalitou by som to tiež nevidela u astronautov tak ružovo. Sú medzi nimi aj hlboko nábožensky založení a jeden astronaut Apolla bol dokonca na parapsychológiu…
            Voči génom nikto nie je bezmocný, to je len výhovorka.
            V neposlednom rade – myslela som, že čitatelia chcú lepšie postavy, než sú oni sami, prečo by inak knihy – a zďaleka nie iba ženské romány – oplývali množstvom takých otravne bezchybných hrdinov?
            U mňa typický slabo spracovaný ženský román budí iba jedinú emóciu – hnev, ako taká kravina vôbec mohla vyjsť. Potrebujem emócie ohľadom tém, ktoré ma zaujímajú a kde mi dávajú nejaký zmysel. Aj čosi také iracionálne ako emócia musí mať u mňa racionálne zdôvodnenie.

            1. Ak niekto vpustí do svojho svetonázoru (zdanlivo) neracionálne záležitosti, ako spiritualitu alebo parapsychológiu, až vtedy sa stáva skutočne racionálne založeným človekom. Uvedomuje si totiž limity (čistej) racionality a obmedzenia jej schopnosti vysvetľovať realitu.

              Voči génom (do určitej miery) bezmocní nie sme. Ale „podľahnutie im“ je také príjemné. A to nehovorím iba o tých 32 ks penou plnených koláčikov, ktoré som nedávno zožral za menej ako deň. 🙂

              Ja osobne „ideálnych“ hrdinov neznášam. Mám pocit, že sa ma autor snaží „vychovávať“ a poukazuje na moje nedokonalosti. Do hrdinu „s neresťami“ sa mi vžíva oveľa ľahšie. Hlavne vtedy, ak je jeho konanie síce „nemorálne“ ale napriek tomu (minimálne pre mňa) prijateľné. Ak by sa Derek Watson v prvej časti s Mary vyspal, tú odobratú hviezdičku by som vrátil späť. 🙂 Okrem toho, by bolo možné časť psychológie preniesť zo začiatku k záveru. Zomierať na cudzej planéte v situácii, keď ma na Zemi niekto čaká, je oveľa ťažšie.

              Aj moji hrdinovia majú „neresti“. Jeden je lenivý. Iný (v zatiaľ nepublikovanej poviedke, ktorá je v súťaži) sa nezdravo stravuje a má mladícku skúsenosť s ľahkými drogami. A napriek tomu sa, v špecifickej situácii, kde veľa ľudí zlyháva, zachová vysoko morálne. Ďalší (tiež poviedka v súťaži) opustí tehotnú matku svojho dieťaťa a v alkoholovom opojení „podľahne“ prostitútke. Píšem hrdinov takých, o akých by som chcel aj čítať.

              1. S poslednou vetou súhlasím, mám to rovnako. A takisto nerada čítam o dokonalých postavách. Len škoda, že postavy, o ktorých chcete čítať vy (a zjavne aj väčšina čitateľov), nie sú také, o akých chcem čítať ja. Ja netolerujem kladným postavám nič, čo by som ja neurobila – s výnimkou situácií, že potom trpia tak príšerne, až mám pocit, že ich dosť vytrestalo (napr. Theon z Piesne ľadu a ohňa). Zato si rada prečítam o nerestiach, ktoré mám ja. Bohužiaľ, i napriek mojej bezúhonnej sexuálnej morálke zisťujem, že moje vlastnosti sú pre druhých také neprijateľné, že sa v poslednej dobe nachádzam skôr v záporných postavách. A je mi až zle, keď čítam, ako ich potom čitatelia pranierujú a odsudzujú.
                Mimochodom v kauze Derek+Mary zabúdate na to, že aj Mary by k tomu mala niečo povedať. 🙂 Možno by svojho muža nikdy nepodviedla – koniec koncov, bola čerstvo vydatá, je menšie riziko rutiny a nespokojnosti. Možno by ho nepodviedla ani po jeho smrti…

                1. Rovnako netolerujem kladným postavám nič, čo by som neurobil aj ja. Lenže treba brať do úvahy aj okolnosti. Za „bežného života“ považujem (hypotetické) opustenie matky môjho dieťaťa za podlosť. V situácii, ktorá sa vyskytne v poviedke, by som sa možno zachoval rovnako.
                  Moja sexuálna morálka je „bezúhonná z nutnosti“. 🙂 Jednoducho kombinácia nesmelosti a výzoru, z ktorého ženy „nevlhnú,“ ma núti si začiatok každého potenciálneho vzťahu „odmakať“. A tu vstupuje do hry lenivosť, ktorá tomu bráni. Moji hrdinovia preto týmito nedostatkami netrpia a ich život je tak prirodzene pestrejší. 🙂
                  Čo sa týka Mary a Dereka, je jasné, že by to muselo byť s obojstranným súhlasom. Podviesť mŕtveho muža sa nedá. Smrťou zanikajú všetky osobné záväzky. „Tohto tela“, ak mám byť (reinkarnačne) špecifický. Okrem toho si myslím, že aj ženy majú „potreby“. Chcú občas v tele vyprodukovať nejaké tie endorfíny zdravším spôsobom, ako zožratím 32 ks penových koláčikov. 🙂
                  Penové koláčiky
                  Dokazuje to aj fakt, že sa pre ženy vyrába určitá „pomôcka“, tvoriaca kľúčovú rekvizitu v mojej poviedke, ktorú máte v e-mailovej schránke.

                  1. Ale ba, myslela som, že v predošlom príspevku ste naznačoval, že ste partnerku podviedol alebo mal niečo so zadanou… nuž ale hej, nutnosť mi aj moju sexuálnu morálku veľmi uľahčuje. 🙂
                    O podvádzaní mŕtveho muža je alternatíva Druhej planéty, ktorú ale, myslím, nemáte. Tam nastane práve takáto situácia – manžel čerstvo mŕtvy, ale nablízku je utešiteľ, s ktorým na rozdiel od Večnosti omylov aj k niečomu dôjde. Na trápenie všetkých zúčastnených…
                    Viete, sexuálne potreby sú – minimálne u žien – len mentálnymi potrebami. Veľký duševný otras ich dokáže nadlho zablokovať. Viem, o čom hovorím. A vašu poviedku som už prečítala, čiastočne aj k tejto téme sa kriticky vyjadrím…

                    1. Nespochybňujem fakt, že ženy vnímajú vzťahy oveľa komplexnejšie ako „mechanické pohyby“. 🙂 Určitá forma mentálneho súzvuku tam existovať musí. Však o tom sa píše aj v tej mojej poviedke. „Robopartneri“ žien budú softvérovo komplikovanejší ako „robopartnerky“ mužov.
                      Na druhej strane, neverím výrazu „len“. K nejakej „mechanike“ dôjsť musí. Inak by na napĺňanie týchto potrieb stačil e-mail alebo diskusia pod blogom. 🙂 Prax, aj tá moja, ukazuje, že to tak nie je.

                    2. Verte, že k žiadnej „mechanike“ dôjsť nemusí. To zase ukazuje moja prax. Ale podrobnejšie o tom súkromne v hodnotení poviedky…

  2. Sabina B. Holasová

    Vážený Pane tohoto blogu a přilehlého vesmíru,
    než jsem si přečetla tuto diskusi pod článkem, styděla jsem se za svůj předsudek, že muži jsou bezcitné mechanismy, jimž jde v životě jen o to jedno (větší moc a s ní související větší bohatství a víc samiček k „šíření genů“). Teď však vidím, že existují a dle Vašich slov tvoří většinu populace.
    Pán Bůh s námi a zlý pryč.

    1. Príroda pri „šírení génov“ ignoruje našu morálku, pocity a aj to čo považujeme za predsudky (hoci to potvrdzujú aj tvrdé dáta a na nich založené vedecké štúdie). Na úvod do problematiky odporúčam napríklad knihu „Sobecký gen“ od Richarda Dawkinsa.
      Možno uspokojím váš jemnocit, ak poviem, že aj ženy pri „ovládaní“ mužov cez to, či „to jedno“ nastane alebo nie, tiež používajú metódy, ktoré sa nedajú nazvať ako fair-play. 🙂

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.