Prečo?

Moja druhá poviedka. Napísaná pre súťaž Martinus Cena Fantázie 2021. Ako sami uvidíte, nie je to klasická fantastika. Nevedel som sa rozhodnúť, či ju zaradím do kategórie sci-fi alebo fantasy. Nakoniec som ju pridal do oboch. Múzam sa však rozkázať nedá. Inšpirácia ma donútila namiešať moje obľúbené ingrediencie takýmto spôsobom.


„Ave Caesar!“ do šíkov zoradení legionári nadšene pozdravili svojho veliteľa.

„Avete Milites!“ vracia pozdrav Július Cézar.

Bitka sa začala. Galovia sa ukázali ako silní protivníci. Som centurion, vedúci mojich vojakov do útoku. V zápale boja som si nevšimol, ako sa galský bojovník dostal do nebezpečnej blízkosti. Jeho meč zasahuje ľavú stranu môjho krku. Zomieram za Rím, za Cézara.

***

Dnešok pripadá na marcové Ídy.  Pred osemdesiatimi rokmi, ešte pred mojím narodením, zavraždili v senáte diktátora. Tým sa to všetko začalo. Priezvisko Cézar, ktoré som zdedil, pochádza od neho. Môj adoptívny otec, Oktavián Augustus, prenasledoval vrahov jeho nevlastného otca a nakoniec sa stal jediným vládcom Ríma.

Nikdy som netúžil po moci ani po tituloch. Keď mi po smrti Augusta senát odovzdával titul Pater Patriae, otec vlasti, odmietol som ho tak dôrazne, až sa z toho stala fraška. Chcel som len to, aby senát a ľud Ríma spravovali naše mesto a jemu podriadené územia samostatne. Bez príkazov diktátorov a Cézarov. Tak ako to tvrdí nápis, ktorí nesú hrdo naše légie na svojich štandardách – SPQR, Senatus Populusque Romanus. Senát a ľud Ríma.

„Ave Caesar!“ do mojej komnaty vstúpil veliteľ miestnej stráže.

„Ave Centurio!“ odzdravím, keď preberám od neho zvitok.

Správy z Ríma. Nebol som tam už jedenásť rokov. Párkrát som sa ocitol pred jeho bránami ale vždy som sa vrátil naspäť, zhnusený z bahna zrady a intríg, ktoré tam vládli. Vraciam sa na môj milovaný ostrov Capreae, kde sa cítim rovnako slobodný, ako v čase môjho dobrovoľného exilu na ostrove Rhodus, ešte za vlády Oktaviána.

Zrada je aj hlavným dôvodom toho, že moju úlohu, vzkriesiť dobu, keď vláda Ríma fungovala ako res publica, už nesplním. Občania a senátori už nie sú, po skoro storočí diktatúr jedného muža, schopní a ochotní vziať svoj osud do vlastných rúk.

Zarmucuje ma hlavne to, že ma zradil môj najbližší priateľ, ktorému som sám zveril veľkú moc, Lucius Aelius Seianus. Nechal som ho veliť Cohortes Praetoriae, Pretoriánskej Garde, určenej na ochranu samotného panovníka. Dovolil som mu aj zdieľať moju vládu vo funkcii konzula.

Sejánus hrubo zneužil zverené právomoci. Intrigami a silou, v mojom mene, pomaly a isto likvidoval svojich konkurentov. Jeho šarm, ktorý mu pomohol zviesť aj mnohé ženy senátorov, mu zabezpečil dlhé obdobie beztrestnosti. Nakoniec som sa o jeho zločinoch dozvedel. S hrôzou som zistil, že stál aj za smrťou môjho milovaného syna Drusa, ktorý sa mal stať  mojim nasledovníkom. Zradca sa spriahol s Drusovou manželkou Livillou, ktorej sľúbil budúce manželstvo, a tá svojho muža otrávila.

Grécki astrológovia tvrdia, že moja pomsta bola taká tvrdá preto, že som sa narodil v deň, keď nebesiam vládlo znamenie Škorpióna. Na popravisku skončil nielen Sejánus, ale aj celá jeho rodina a všetci jeho známi sympatizanti.

Neviem, čo ma viac zaskočilo. Či to, že ľud Ríma s takou radosťou oslavoval zabíjanie ľudí, ktorým ešte nedávno pochleboval?  Alebo snáď to, že moji podriadení usmrcovali tých, ktorých som označil, s takou poslušnosťou a bez reptania?

Najväčším zločinom Sejána však nebolo to, že intrigoval proti mne, ale to, že pri svojej snahe o dominanciu pripravil Rím o všetkých mojich schopných nástupcov. Po mne sa tak Cézarom stane Gaius Caesar Augustus Germanicus. Známejší je pod svojou prezývkou z detstva, „čižmička – Caligula“. Miláčik davov a zároveň nezodpovedný, nevybúrený mladík. Tie tri miliardy sestercií, ktoré po mne ostanú v štátnej pokladni, novému vladárovi určite dlho nevydržia.   

Môj koniec sa blíži. Choroba ma prinútila zastaviť sa tu, vo vile v prístavnom meste Misenum. Čo ma čaká po smrti? Budem sa plaviť po rieke Styx alebo sa naplní učenie toho židovského proroka, o ktorom mi z Judei písal Pontius Pilatus? Vraj po ukrižovaní na tretí deň vstal z mŕtvych.

Nerobím si žiadnu nádej, že ku mne bude história milosrdná. Ešte pod vrchným velením Oktaviána Augusta som viedol mnohé légie a vyhral početné bitky. Chránil som všetky hranice Ríma, od ďalekej Arménie na východe až po hlboké lesy Germánie na západe. Na severe sa mi podarilo skoro poraziť kmene Markomanov a Kvádov, musel som však ísť potlačiť povstanie v Ilýrii. Doteraz spomínam na tie chladné noci v tábore Carnuntum, v blízkosti majestátnej rieky Danubius. 

Počas môjho vládnutia som však nešíril vplyv a slávu Ríma žiadnymi vojnami. Miesto vojakov som sa spoliehal radšej na diplomatov. Nemíňal som peniaze Rimanov na zbytočnosti. Pamäť ľudu je však prikrátka. Ostane v nej len horkosť posledných rokov mojej moci, keď bola moja myseľ opantaná túžbou po pomste.

Asi si ešte raz budem musieť prečítať Pilátove listy. Možno ma lepšie pripravia na cestu, z ktorej nie je návratu. Ten Žid, ktorého popravili za to, že sa vzbúril proti ich kňazom, vraj bol pochovaný tak, že mince zakrývali jeho oči. Niesli moje meno napísané v gréčtine. TIBEPIOY KAICAPOC.    

***

Vedeli sme, že sa to stane. Zvrhli sme Furtia, kráľa ktorý bol priateľom Rimanov a zvolili si jeho rivala, Ariogaesa. Rimania sľúbili tisíc kusov zlata za zajatie nášho nového kráľa alebo päťsto kúskov tomu, kto ho zabije a prinesie jeho hlavu. Nikto z nás nezradil. Museli si po kráľa prísť sami. Légie prekročili Dunaj a došli sa k nám údolím rieky Gran.

Minulý rok ich náš kmeň Kvádov skoro porazil. Už boli v našom obkľúčení, aj s ich cisárom, vysilení od horúčavy a smädu. Zachránil ich náhly dážď. Vraj sa ich kňazi modlili k starým bohom a vojaci k novému prorokovi z krajiny Židov. Nevieme, čo z toho bolo silnejšie ako náš Wuotan.

Nenávidím tých, čo prišli z Ríma. Odpudzuje ma ich nadradenosť. Všade kam prídu, vyžadujú platenie daní a naši muži musia slúžiť v ich armádach. Vrhám sa preto do boja s odvahou a nadšením. Rímska zostava sa už rozpadla, bojujeme muž proti mužovi. Pošmyknem sa a legionár zabára svoj gladius do ľavej strany môjho krku. Vyhasínajúci zrak mi spočinie na bradatom jazdcovi oblečenom v purpure. Rímsky cisár. Marcus Aurelius Antoninus Augustus.

***

Hrdo sa nesiem stredom mesta Neusohl. Wendi z okolitých dedín to tu nazývajú Byztherze. Pred pár rokmi sme prišli sem, na Horné Uhry, do tohto sídla na rieke Gran, zo Saska. Po tatárskych nájazdoch ostala krajina vyľudnená a šikovný kováč, čo môj muž rozhodne je, sa v baníckom meste uchytil veľmi rýchlo. Sme slobodní mešťania, nepodliehame žiadnemu miestnemu mocipánovi, nad nami je už len kráľ. To on nás sem pozval.

Hoci do sviatku Svätého Johanna ostáva ešte pár týždňov, je veľmi teplý deň. Obliekla som si moju najkratšiu sukňu. V nedeľu by ma v nej do kostola určite nepustili. Odhaľuje členky a pri rýchlejšej chôdzi sa občas zjaví aj koleno. Miestne ženy ma úctivo zdravia ale zároveň závistlivo pozorujú moje poodhalené lýtka.

Prechádzam okolo krčmy. Odzadu pocítim cudzí pohľad. Prudko sa obrátim. Tučný mních rýchlo prenesie zrak na svoj krígeľ s pivom. Aj keď ma záujem iných mužov, dokonca aj tých, čo sa upísali Bohu, baví, svojho svalnatého kováča by som nikdy nepodviedla. Sukňu si ale možno ešte o trochu skrátim. Nech tie matróny roztrhne od závisti. 

Zima v horách Horného Uhorska je krutá. Môj muž zahynul pri banskom nešťastí a mňa vyhnali z mesta. Vraj som svojim správaním vzbudzovala v mužoch myšlienky na smilstvo. Mrzí ma to, že sa proti tomu nepostavil ani kňaz. Ten rozumný muž, ktorý sa zúčastnil aj križiackej výpravy a v Konštantínopole si prečítal knihu pohanského rímskeho cisára. Údajne sa volal Marcus Aurelius. Často z nej citoval vo svojich kázňach. Mráz, ktorý ma pomaly zabíja, mi vohnal do hlavy jednu z tých múdrych viet: „Nespravodlivé je často aj to čo nerobíš, nielen to čo robíš.“

***

„Za odmietnutie poslušnosti a teda zradu Ríše, aj samotného Führera, ste odsúdený na trest smrti!“

„Heil Hitler!“

Ranné slnko sa odráža v striebornej lebke na čiapke predsedu tribunálu s hodnosťou  Sturmbannführera Waffen-SS.  Rovnakú lebku nosím aj ja, citrónovožlté lemovanie mojich výložiek ale ukazuje, že patrím k Nachrichtentruppe,  teda spojárom.

Nebol som rebelom. Vždy som sa snažil poctivo plniť príkazy nadriadených. Keď som si prvýkrát vypočul prejav Vodcu, ešte v mojom rodnom Sasku, dôveroval som jeho slovám. O tom, že za hyperinfláciou zničené Nemecko môžu židovskí bankári. O nebezpečenstve boľševizmu. Uveril som, že Nemci sú predurčení zachrániť svet.

Prvé rádia, ktoré sa v Nemecku objavili ešte počas môjho detstva, ma očarili. Malá skrinka, s tajomne žiariacimi elektrónkami, z ktorej sa ozývali hlasy vzdialených ľudí. Hltavo som prečítal všetky knihy, ktoré o tomto novom zázraku techniky vyšli. Zavŕšením mojej snahy bol vlastnoručne postavený rádioprijímač.

Znalosti rádiotechniky ma priviedli ku spojárom. Staval som antény, naťahoval telefónne vedenia, morzeovkou odosielal zašifrované správy na druhý koniec Európy. Počúvať hlasy vzdialených krajín sa už ale nedalo. Naladenie zahraničnej stanice sa trestalo smrťou. Na tých nemeckých sa ozývali len prejavy Führera a dramatická hudba Richarda Wagnera.

Piaty rok vojny sa chýli ku koncu. Nemecko je tlačené z východu aj západu. Sovietske vojská vstúpili do Poľska. Ako nepriatelia, nie ako naši spojenci, vtedy, na úplnom začiatku vojny. Na západe sa v Normandii vylodili Briti a Američania. V tejto, pre Nemecko kritickej dobe, vypuklo v krajine nášho vazala povstanie.

Regulárna armáda na potlačenie vzbury nestačila. Poslali sem preto nás, Waffen-SS. Od juhu, pozdĺž toku rieky Gran, sme sa prebojovali až do centra rebélie, do mesta Neusohl. Slováci ho volajú Banská Bystrica.

Rebeli boli porazení. Našich vojakov vyznamenal slovenský prezident priamo na námestí, v srdci povstania. Ostali len ojedinelé ohniská odporu, partizáni a ich pomocníci. Mužstva bol nedostatok, západný aj východný front vyžadoval posily, do „čistiacich“ operácií sa museli zapojiť aj nebojové zložky. Teda aj my, spojári.

Vtedy sa stalo to, prečo tu teraz stojím. Ako zradca, pred namierenými puškami.

Nikdy som nemal problém vystreliť na nepriateľa, ktorý ma priamo ohrozoval. Tak som bol vycvičený. Toto ale neboli ozbrojení protivníci. Dokonca ani vypasení židovskí bankári, či boľševickí tyrani. Len obyčajní dedinčania, ktorí sa ocitli v zlom čase na nesprávnom mieste. Odmietol som vykonať rozkaz.

Popravčia čata odistila zbrane.

V tom okamihu mi na um prišiel citát z „Myšlienok k sebe“, od Marka Aurélia, ktorý sme do nemčiny prekladali na gymnáziu: „Nekonaj tak, ako keby si mal žiť desaťtisíc rokov! Smrť visí nad tebou. Kým žiješ, kým je to v tvojej moci, buď dobrým!“

Salva výstrelov ukončila moje posledné ráno.

***

Osamotený McDonnell Douglas F-4 Phantom II kĺže nad kobercom vietnamskej džungle. Letíme nízko, aby nás nepriateľ nezachytili. Misiu sme úspešne splnili. Jej cieľ, severovietnamský radar, je v troskách a už neohrozí naše letectvo. Vraciame sa na lietadlovú loď.

Naše lietadlo je dvojmiestne, ja sedím vzadu. Sme „námorníci“ a moja funkcia sa preto volá Radar Intercept Officer. V letectve by v mojom kresle sedel Weapon Systems Officer. Tieto byrokratické prekáračky medzi druhmi vojsk ma vždy dokázali rozosmiať. V obidvoch prípadoch sa totiž treba starať aj o radar, aj o zbraňové systémy.

Vpredu sedí George. Je pilotom a bol by ním aj v letectve. Tu už kreativita ministerských úradníkov narazila na svoje hranice. Pochádza z Kansasu, kde pred nástupom k námorníctvu lietal v rodinnej firme s práškovacím lietadlom. Navzájom sa doberáme, ja ho nazývam Redneck a on mňa „Žid z Brooklynu“.   

Technika ma vždy fascinovala, za mojím ovládacím panelom sa cítim ako môj tínedžerský hrdina, inžinier Scotty zo Star Treku. Môj otec zápasil v Európe s nacistami, ktorí sa snažili vyhladiť všetkých ľudí našej viery. Ja zas bojujem v Ázii proti šíreniu komunistickej totality. Som hrdý Američan. Známe slová Neila Armstronga, o malom kroku pre človeka a veľkom skoku pre ľudstvo, ma minulé leto dohnali skoro k slzám. Len pred pár mesiacmi prebehlo rovnako napínavé divadlo pri záchrane posádky Apolla 13.

Moju pozornosť upútala blikajúca bodka na radare.

„Máme návštevu,“ avizujem Georgeovi cez interkom, „na troch hodinách, pravdepodobne Fishbead.“ 

Fishbead je kódové označenie pre MiG-21, najvyspelejšie lietadlo severovietnamských vzdušných síl. Neskutočne škaredý stroj. Vyzerá ako hrubá, zastrúhaná ceruzka, strčená do prázdnej rolky od toaletného papiera a nasadená na balalajku. Predok pripomína penis po obriezke, pridávam kúsok židovského humoru.  Je to ale nebezpečný protivník.

Nie sme v ideálnej situácii pre boj. Väčšinu našej výzbroje tvorili protiradarové strely AGM-78, ktoré sme použili na zničenie cieľa našej misie. Vietnamec si nás zatiaľ nevšimol, odrazy od vegetácie nás kryli pred jeho radarom.

„Ideme do toho!“ prikazuje George. Je pilot a je teda aj mojim veliteľom.

Cez tlak v zadku cítim, že zatáčame vpravo, aby sme mali nepriateľa rovno pred sebou. Prepnem radar do zameriavacieho módu. Chvíľu čakám, kým sa rozsvieti kontrolka záchytu cieľa.

„Fox One!“ predpisovo ohlásim do vysielačky vypustenie radarom navádzanej strely AIM-7 Sparrow.

Raketa zapálila svoj motor, ale miesto na cieľ, zamierila dole, medzi husto rastúce stromy. Nespoľahlivosť „vrabcov“ bola medzi letcami známou vecou.

Pilot MiGu si nás všimol. Ukázali to plamene prídavného spaľovania, ktoré sa objavili za jeho tryskami. Jemné zatrasenie nášho stroja mi potvrdzuje, že George odhodil externé palivové nádrže. Aj bez nich sme asi dvakrát ťažší ako MiG-21, nie nadarmo sa naše lietadlo prezýva „Olovené sane“ či „Lietajúca tehla“.

Preťaženie, tlačiace ma do sedadla, signalizuje, že George sa nás snaží, pomocou forsáže, čo najrýchlejšie dostať do väčšej výšky. Pár metrov nad džungľou jednoducho nie je dosť manévrovacieho priestoru.

„Atoll na šiestich hodinách!“ hystericky kričím do mikrofónu.

Sovietska K-13, pre ktorú používame kódové označenie AA-2 „Atoll“, je vynikajúca teplom navádzaná strela. Bodaj by nie, veď je to, mužíkmi v zemľankách, dokonale skopírovaný náš „Sidewinder“. Kópia je tak dokonalá, že sa dajú medzi ruskými a americkými raketami navzájom vymieňať súčiastky.

George nás nasmeroval k zapadajúcemu slnku. To žiari v infračervenom spektre oveľa silnejšie ako naše motory a nepriateľská raketa sa k nemu ochotne vybrala.

Vietnamské lietadlo sa ocitlo pred nami. Typické vrčanie v slúchadlách potvrdzovalo, že naše AIM-9 zachytili horúci motor v Rusku vyrobeného stroja.

„Fox Two!“ zaznelo príslušné kódové slovo pre teplom navádzanú strelu, keď George vystrelil obidva Sidewindery na MiG. Nech aj vo Vietname vedia, ako vyzerá americký originál.

Vietnamec pilotujúci MiG však nebol žiadny amatér. Taktiku vyhýbania sa raketám zvládal dokonale. Premetom prudko zmenil smer letu a jeho teplo vyžarujúci motor tak zmizol zo zorného poľa našich striel. Ľahšia, mrštnejšia konštrukcia MiG-21 mu to umožnila. Náhle sa zjavil za nami a vystrelil na nás svoju poslednú R-13. Strela úspešne našla trysky nášho motora. Katapultovať sme sa už nestihli.

Tesne predtým, ako moju telesnú schránku zničila tlaková vlna výbuchu, mi mysľou preleteli vety. Z knihy od Marka Aurélia, ktorú mám už od detstva vždy pri posteli: „Všetko čo sa ti stane, čakalo na svoj okamih od počiatku vekov. Zdvojené vlákna osudu splietli dokopy tvoju vlastnú existenciu a veci ktoré sa ti dejú.“ 

***

Horúci deň povyzliekal ženy do minisukieň. Sedím na terase kaviarne pri nábreží Dunaja, uchlipkávam si z veľkého Americana a kochám sa prirodzenou krásou poodhalených tiel. Škoda, že sa takto nedá posedieť pri Hrone aj v rodnej Banskej Bystrici.

Spomínam na to, ako som si minulý víkend opäť pozrel všetky moje najobľúbenejšie filmy. „Apollo 13“, tragédia so šťastným koncom, kde jedna chybne navrhnutá súčiastka zmarila cestu amerických astronautov na Mesiac. „The Final Countdown“, u nás uvedený pod názvom „Tajomná žiara nad Pacifikom“ o modernej americkej lietadlovej lodi, ktorá sa dostane do minulosti, do času tesne pred útokom Japonska na Pearl Harbor. Cestovanie v čase a úvahy o tom, že čas je len ilúzia, ma vždy priťahovali.

Čerešničkou na torte mojej lásky k filmom sú však „Radio days“ – „Zlaté časy rozhlasu“. Woody Allen tu ukazuje osudy židovskej rodiny z New Yorku na prelome 30. a 40.  rokov 20. storočia, keď sa rádio stalo nevyhnutnou súčasťou života a kultúry. Neviem, prečo ma atmosféra tohto filmu tak fascinuje. Snáď aj preto, lebo sa všetko toči okolo vtedajších rádií,  ktoré som už od detstva obdivoval. Moja jediná návšteva USA smerovala do mesta kde sa odohráva tento príbeh. Pri prechádzke po Brooklynskom moste som mal divný pocit déjà-vu.    

Všímam si mohutný tok, ktorý tvoril hranicu Rímskeho impéria, nacistickej Tretej Ríše aj komunistickej železnej opony. Pár desiatok kilometrov hore prúdom sa nachádza Carnuntum, rímsky vojenský tábor odkiaľ Tiberius vyrážal na svoje vojenské výpravy proti germánskym kmeňom Markomanov a Kvádov, žijúcich aj na území dnešného Slovenska.  Niektoré historické pramene dokonca tvrdia, že na začiatku nášho letopočtu sa menom Carnuntum označovalo vtedajšie osídlenie Bratislavy a rímske légie, vedené  tým, kto sa neskôr stal rímskym cisárom, táborili tu, kde teraz sedím.

O niečo ďalej proti toku Dunaja je bývalé rímske mesto Vindobona. Je to miesto smrti Marka Aurélia, rímskeho cisára, ktorý začal písať svoje najznámejšie dielo „Myšlienky k sebe“, keď počas bojov s Kvádmi táboril na území dnešného Slovenska.

Kofeín v žilách a úvahy o tom, že sa nachádzam tam, kde sa tvorila história, zrýchľujú moju myseľ. Dotknem sa materského znamienka na ľavej strane krku, presne na mieste, kde by ma mohol zasiahnuť dávny bojovník, držiaci meč v pravej ruke. Hlavou mi víria večné otázky:

Sú snáď naše túžby, obavy, preferencie a miesta narodenia ovplyvnené tým, čo sme prežili v iných časoch a existenciách?

Hráme v Divadle Života raz rolu Júlie a inokedy Rómea, aby sme spoznali obidve strany?

Sme raz Kapuletovci a raz Montekovci, až kým nepochopíme, že medzi nami žiadny rozdiel neexistuje?

Rodíme sa aj ako diktátori a aj ako ich viac-menej poslušní služobníci, aby sme zistili, že vyhovárať sa len na rozkazy nadriadených nie je morálne ospravedlniteľné?

Vraciame sa na „miesto činu“, tam, kde sme už niekedy žili?

Je Matrix tejto reality len škola, ktorá nás má naučiť rešpektovať iné bytosti?

Rezonujú vo mne slová Marka Aurélia, ktoré si možno zapísal, keď táboril pri rieke Hron: „Všetky veci sú navzájom prepletené, zjednocuje ich posvätné spojenie, snáď neexistuje nič, čo by existovalo oddelene. Všetko je zladené, pracuje spolu, dávajúc formu jedinému Vesmíru.“    

Asi dvadsaťročná študentka, s nádhernými nohami, vycíti môj pohľad. Náhle sa obráti. Jej výraz jasne signalizuje: „Nečum ty úchyl!“

Prečo?


Nasledujú hodnotenia, najskôr to, ktoré zverejnil Zdeno Mikláš, „blogujúci porotca“ tohto ročníka súťaže:

59.

Názov: Abstraktka, navyše otázková. Zrejme mal vyjadrovať naliehavosť, ale v dnešnej ukričanej dobe nijako nevyčnieva. Prvý mi pri ňom prišiel na um socialistický vtip s opilcom, ktorý spadol na mrežu kanálu.

Pred dvomi rokmi sa do finále dostala poviedka Kruhy. Tento text je formálne úplne totožný: zbierka krátkych príbehov, niektoré s historicky známymi hrdinami, iné s bežnými ľuďmi. Celé je to podliate filozofickými úvahami, ktoré sa viac-menej opakujú bez gradácie a smerovania. Záverečná pointa to zabije banalitou, po ktorej v hlave skrsne len otázka z názvu.

Oceniť sa dá rešerš faktografie, ak všetky spomínané udalosti zodpovedajú historickým faktom (nekontroloval som). Možno tým budú iní čitatelia unesení (podobne ako pri Kruhoch), ale u mňa výsledok nezodpovedá vynaloženému úsiliu. Navyše, textu podľa mňa chýba akýkoľvek fantastický prvok.

Hodnotenie: priemer

http://cena.fantazia.sk/utopie-a-ostatne-filozoficke-pohromy/

Druhé hodnotenie, od Barbory Vinczeovej, pochádza z anglickej časti súťaže, kam som tiež poslal preklad tejto poviedky:

1. Zaujímavá poviedka z pohľadu rímskeho legionára, a teda písaná v prvej osobe, následkom čoho je v ňom iba minimum priamej reči a je náročný na čítanie. Časové skoky sú mierne mätúce, záver nie úplne jasný, no poviedka je napísaná dobrou angličtinou. Nie som si celkom istá, čo spája jednotlivé „časy“ (ide o cestovanie v čase alebo istú podobu reinkarnácie?), asi len hlavná postava. Autor na záver príliš filozofuje, kladie otázky, ktorými čitateľovi v podstate podsúva odpoveď na celý zmysel poviedky.

http://cena.fantazia.sk/fantazia-award-01-2021/

Ako autor v princípe s hodnoteniami súhlasím. Poviedku Kruhy som čítal a považujem ju za najlepšiu, ktorá vyšla v zborníku daného ročníka (vtedajšia víťazná ma vôbec neoslovila). Nespochybňujem fakt, že to bol jeden zo zdrojov mojej inšpirácie.

Historické fakty vychádzajú, v rámci možností historika-amatéra, z reality. Citáty Marka Aurélia z knihy Myšlienky k sebe (známe aj ako Hovory k sebe či Meditácie) sú autentické. Nepoužil som oficiálny slovenský preklad (hoci ho mám doma v knižnici), preložil som ich z angličtiny. Historickým faktom je aj to, že niektoré časti knihy cisár napísal, keď táboril v blízkosti rieky Hron na území dnešného Slovenska. Dokonca existuje aj znamienko, ktoré mám na ľavej strane krku.

Uznávam, že som sa úplne netrafil do oficiálnych žánrov súťaže. V princípe nejde ani o sci-fi ani o fantáziu alebo horor. Asi by som poviedku zaradil do surrealizmu či fantastického realizmu.

Fantastický prvok tam ale určite je. A dokonca aj veľmi silný aspekt spájajúci jednotlivé príbehy, ktoré na prvý pohľad vyzerajú oddelené. Nechcel som ho napísať úplne „po lopate“, aj keď v záverečnom „filozofovaní“ sa objavuje. To, že sú všetky časti príbehu napísané v prvej osobe je zámer. V celej poviedke je totiž len jeden „hrdina“. Objavujúci sa v rozličných dobách a „telách“ a učiaci sa zo svojich skúseností.

EDIT: Dostali sa ku mne výsledky porotcovského hodnotenia. Minuloročná poviedka získala v podstate priemerný počet bodov od všetkých porotcov (s akceptovaním faktu, že jedna z porotkýň používala miesto štandardnej škály 0-10 iba 0-5). Táto však mala oveľa väčší rozptyl, čo svedči o tom, že otázka osobného vkusu a preferencií tu hrá dôležitú úlohu. Získala dve osmičky, jednu sedmičku, „blogujúci porotca“ potvrdil svoj „priemer“ piatimi bodmi. Jedna z porotkýň jej však dala len dva body. Nezazlievam jej to, má jednoducho iný vkus. Jej poviedka, ktorá vyhrala ročník 2019, ma tiež nezaujala a udelil by som jej asi rovnaký počet bodov. Povzbudzujúcou myšlienkou k ďalšiemu písaniu je skutočnosť, že ak by miesto dvoch dostala iba obyčajný priemer, umiestnila by sa v oblasti poviedok, ktoré sa už objavili aj v zborníku. Fakt, že získala o desať bodov viac ako tohtoročný výtvor minuloročného víťaza, tiež potešil.

33 thoughts on “Prečo?

  1. Priznám sa, že ma to neoslovilo. Veľa faktov, málo emócií a chýbajúca niť prepojenia. Aby boli čitateľovi jasné čas a miesto krátkych scénok, je ich vyobrazenie trošku krikľavé, dávajúce dôraz na fakty vrátane informatívnych myšlienok, ktoré by postavám (postave?) v danej chvíli asi nenapadli, ak by to nepotreboval vedieť čitateľ. Pripadá mi to skôr ako forma populárno-náučnej literatúry snažiacej sa holé skutočnosti trochu poľudštiť. Ale toto by som ešte brala – oboznámiť čitateľa nenápadnejšie by bolo zaiste pekelne ťažké – len keby mi to celé dávalo nejaký zmysel. Ibaže to, že ide o reinkarnáciu, sa človek dozvie až po polopate prezradenom vysvetlení v závere. Nijaké náznaky predtým, ktoré by sa pohrávali s čitateľovou zvedavosťou, som totiž nepostrehla. Ani nijaké náznaky pohrávajúce sa s čitateľovými emóciami. To, že postavy umierajú, nestačí. Nie keď sme ich spoznali len pred pár odsekmi. Nebol čas na stotožnenie sa, obľúbenie si hrdinu. Vo väčšom formáte a v lepšom spracovaní to mohlo fungovať – pripomína mi to Londonovu knihu Tulák po hviezdach, ktorá bola naozaj silná. Ale na poviedku je to extrémne náročný námet. Pokiaľ je vôbec možné ho kvalitne spracovať ako poviedku.

    1. Rozumiem, že to nezaujme každého (aj tie hodnotenia recenzentov tomu zodpovedajú), ale „múzam sa rozkázať nedá“. „Prišiel mi“ námet a „držal ma“, až kým som to nenapísal.
      „Tuláka po hviezdach“ som čítal, je to naozaj vynikajúca kniha. Priamou inšpiráciou tu ale nebol.
      „Veľa faktov a málo emócií“ – to je moja podstata a s tým sa bojuje ešte ťažšie. 🙂
      Ale pracujem na tom. Do budúceho ročníka mám pripravenú poviedku zase z úplne „iného súdka“. Sú tam emócie, erotika, podnety zo všetkých zmyslov, viac dialógov a dosť netradičné prostredie. Miesto tisícročí sa odohráva počas jedného dňa.
      My, čo začíname písať až okolo päťdesiatky, máme predsa nejaký ten hendikep oproti vám, čo ste s tým začali už v detstve. 🙂

      1. Chápem, s tými múzami to mám úplne rovnako.

        Ja som síce s písaním začala omnoho skôr, ale musela som prejsť neporovnateľne dlhšiu cestu než vy. Vaša prvá poviedka je s mojou prvou poviedkou určite neporovnateľná. 🙂

    1. Zaujímavý článok. Cieľom tejto poviedky ale určite nebolo natočenie hollywoodskeho blockbusteru 🙂 Hoci taký Ted Chiang, podľa ktorého poviedky bol natočený celovečerný film Prvý kontakt/Arrival, je mojim nedostižným vzorom. Skôr tu bol „tlak múz“, ktorý som potreboval dostať na „papier“.
      Ako som už odpovedal Adhare vyššie, do súčasného ročníka Martinus Ceny Fantázie som poslal sci-fi poviedku s úplne iným námetom, ktorá má jasne definovaný dej. Mám už dokonca prakticky napísanú aj poviedku do ročníka budúceho. Zverejniť ich dopredu nemôžem, lebo by som porušil pravidlá súťaže. Po ukončení súťaže sa tu samozrejme objavia.
      Keď už nič iné, tak sa, svojim tempom jedna poviedka zverejnená ročne, Tedovi Chiangovi aspoň blížim (za viac ako 30 rokov zverejnil iba 18 poviedok).

  2. Slavomír Fridrich

    Arrival ma akosi neoslovil. Lebo „cestovanie v čase“.
    Napriek všetkému balastu, okolo determinizmu a problému „slobodnej vôle“, tam dochádza k prenosu informácie z budúcnosti do minulosti.
    Čím viac toho s fyziky viem, tým menej mi to pripadá „sci“ a skôr že to patrí do „fantasy“.
    Ja som mal kedysi sci fi fakt rád. Akurát, možno to bola chyba začať sa zaujímať o reálnu vedu?
    Všímam si detaily, ako „zvuk výbuchu vo vákuu“ a zážitkok s príbehu je fuč.

    1. Niektoré súčasné hypotézy prinášajú predpoklad, že čas je len ilúzia vytvorená našim vedomím a na fyzikálnej úrovni neexistuje:
      https://www.nature.com/articles/d41586-018-04558-7
      https://www.scientificamerican.com/article/is-time-an-illusion/
      „Príbeh tvojho života“ (poviedka, podľa ktorej bol natočený Arrival) je o civilizácii, ktorá „nevymyslela čas“ a práve preto je komunikácia s ňou taká komplikovaná. Ted Chiang to spracoval vynikajúco, práve aj z fyzikálneho hľadiska (samozrejme na základe vyššie uvedených hypotéz, nie „mainstream“ fyziky).

      1. Slavomír Fridrich

        Určitý problém s týmto teóriami, je že.. Neviem ako to lepšie povedať.
        „Keby sme my ľudia nevymysleli heliocentrizmus, Zem by bola stále stredobodom vesmíru a nijaký mimozemšťania ktorý by pre zmenu nevymysleli čas, by v ňom jednoducho neexistovali.“
        Čo už rozhodne nebude „mainstream“ fyzika. Ale ako tzv. „mnohosvetová interpretácia“ kvantovky, je dnes hojne popularizovaná vec.

        1. Je dokázané (z pohľadu, že dáva rovnaké výsledky), že mnohosvetová interpretácia (mimochodom, moja obľúbená) je ekvivalentná všetkým ostatným.
          Čo sa týka heliocentrizmu vs. geocentrizmu tam to tiež nie je také jednoduché. Z pohľadu Newtonovej fyziky je platný iba heliocentrizmus. Niektoré javy, ako nižšie gravitačné zrýchlenie na rovníku oproti pólom, Coriolisova sila alebo Foucaltovo kyvadlo sa dajú vysvetliť len tak, že Zem rotuje. Z pohľadu všeobecnej teórie relativity, ktorá postuluje ekvivalentnosť všetkých súradnicových sústav (aj tých neinerciálnych, teda zrýchľujúcich alebo rotujúcich) sa však tieto javy dajú objasniť zakrivovaním priestoročasu spôsobeného rotáciou okolitého vesmíru. Teda sa dá skonštruovať, síce komplikovaný a preto v praxi nepoužiteľný, ale napriek tomu fyzikálne platný (teda dávajúci rovnaké výsledky) model, kde Zem stojí a zvyšok Vesmíru sa otáča okolo nej.

  3. Slavomír Fridrich

    Model kde „Zem stojí, a všetko sa okolo nej točí“ by potreboval istú „drobnosť“. Extra fyzikálnu silu, „gravitáciu“ naviac. Ktorá by zabezpečovala, aby sa celý ten roztočený vesmír nerozskočil v dôsledku odstredivých síl.
    Spomenul som si na jeden článok, o tom ako to nazerá „mainstream“.
    https://www.osel.cz/11216-co-kolem-ceho-obiha-opravdu-a-snad-i-skutecne.html
    V podstate tvrdí, že matematická ekvivalentnosť asi nebude to isté ako fyzikálna ekvivalentnosť?
    To záverečné zamyslenie nad pojmom „skutočnosť“ je fakt pecka.
    „Skutečnost je slovo ošemetné. Kdo není naivní, tak tuší, že se lze snadno napálit. Dokonce i řada filosofických nauk kolem pojetí skutečnosti opatrně tancuje, pokud do toho nehodlá šlápnout a vyslovit tu či onu provokativní krajnost. Často problém obcházíme použitím synonyma realita, protože cizí slovo působí učeně a budí zdání, že víme, o čem je řeč.“

    1. Ten linkovaný článok je reakciou na môj diskusný príspevok na osel.cz pod iným článkom pána Zdenka Kratochvíla. Ja tam diskutujem pod nickom Martin X. Vedľajším efektom tejto diskusie bolo to, že mi bolo na osel.cz zablokované konto. 🙂
      Odstredivá sila je pojem Newtonovej fyziky a vo všeobecnej teórie relativity je, rovnako ako gravitácia, či zrýchlenie, len prejavom zakrivenosti priestoročasu. Nič by sa teda „nerozletelo“, len by výsledné zakrivenie priestoročasu reflektovalo výslednicu všetkých pôsobiacich energií.
      Tu je k tomu stanovisko fyzika Luboša Motla:
      „Philosophically, the geocentric system is „equally good“ in GR because in all coordinate systems, the Solar System and the Earth are given by some curved metric tensor field.“
      V každom prípade, heliocentrický systém má jednu výhodu z praktického hľadiska – dá sa používať jednoduchšia Newtonova fyzika a len v prípade nutnosti urobiť relativistické korekcie. Nerobí ho to však „pravdivejším“ (v zmysle VTR je rovnako pravdivý ako geocentrický) len „praktickejším“.

      1. Slavomír Fridrich

        Najčudnejší ban, čo som kedy dostal, bol na Aldebaran. Čo bývalo České diskusné fórum o fyzike. Nevedel som pochopiť rozdiel medzi pokojovou a relativistickou hmotnosťou.
        -Ak je ťažší „horúci čajník“ položený na váhach, vďaka energií teplu ktoré obsahuje a malo by to byť na presných váhach zaznamenateľné, tak potom by mal byť ťažší aj rotujúci zotrvačník?
        „Že problém“, ak fyzika nevie určiť kto sa pohybuje a kto nie, nevie kto je fyzickým nositeľom energie a zotrvačník ťažší nebude, aj keby sa točil „rýchlosťou svetla“.
        Som o tom nič nevedel, a „veselo“ sa v tom vŕtal..
        Síce im tam nevadilo že ja ako „neználek“, tvrdím čudné veci.
        Problém nastal v momente, keď sa iný dlhoročný člen fóra „poškrabal ľavou rukou za pravým uchom“ a napísal, že čosi fakt nesedí lebo aj teplo v čajníku je iba pohybová energia, kmitanie molekúl a atómov..
        Správcovi fóra „praskla cévka“, a vyhodil ma do smetného koša, páč kaziť iným ľuďom správne názory, je asi ešte väčší prúser než tvrdiť čudné voloviny sám.

        1. To nie je len otázka toho „horúceho čajníka“ (ktorý je naozaj o chlp ťažší) ale napríklad zaujímavého faktu, že keď zrýchlim alebo zabrzdím auto, tak v podstate mením zakrivenie časopriestoru. V zmysle VTR je totiž zrýchlenie spôsobené zmenou pohybového stavu ekvivalentné gravitačnému zrýchleniu. A gravitácia je prejavom zakrivenosti časopriestoru.
          https://en.wikipedia.org/wiki/Equivalence_principle

  4. Slavomír Fridrich

    Rotujúci zotrvačník, je „pravidelný“ pohyb bez zmeny, podobne ako vesmírna loď alebo stanica na orbitálnej dráhe..
    Pri zrýchľujúcom aute, sa jedná o dynamický proces, zmeny stavu.
    Ten „čajník“ aj keď hovoríme o teple, je už plný „kvantového chaosu“ pohybujúcich sa molekúl a atómov.
    Vo všetkých troch prípadoch ide o „pohyb“. Akurát pri tom „čajníku“ sa asi nedá vymyslieť nejaká alternatíva „čajník stojí a celý vesmír okolo neho, sa chaoticky trasie a vibruje“.
    Domnievam sa, ani termodynamika nepustí, aj keby sme vynaložili nekonečné množstvo energie na to aby sme chaoticky triasli so všetkým ostatným vo vesmíre, pomyselný „nehybný čajník uprostred vesmíru“ neohrejeme ani zblo.

    1. Rotujúci zotrvačník nie je pohyb „bez zmeny“. Nemení sa tam síce veľkosť rýchlosti ale mení sa jej smer. Rýchlosť je vektorová veličina. Práve preto napríklad rotácia Zeme znižuje veľkosť gravitačného zrýchlenia na rovníku . V klasickej fyzike je za to zodpovedná odstredivá sila, vo VTR vzájomná rotácia Zeme a okolitého Vesmíru „narovnáva“ priestoročas zakrivený hmotnosťou Zeme.
      To, či je čajník vo vesmíre nehybný, sa nedá povedať, bez doplnenia „voči čomu“. Čo sa týka zosúladenia kvantovej fyziky a VTR, tak tam súčasná veda iba tápa. Neexistuje funkčná teória, ktorá by tieto dve oblasti fyziky dokázala zosúladiť. Preto pri úvahách o Vesmíre zanedbávame kvantové javy a pri úvahách o mikrosvete zase priestoročasové záležitosti.

  5. Slavomír Fridrich

    Nemohol by teda byť jedným s koreňov, tej nezlučiteľnosti Einsteinovky a kvantovej teórie, práve ten problém o ktorom tu debatujeme?
    Akonáhle je príklad, postavený „dve vesmírne lode sa voči sebe pohybujú“ ala. „dve častice sa navzájom voči sebe pohybujú“. Stratí sa tam zmysel, úvah o tom kto z dvojice sa pohybuje viac, kto menej (stojí). S následkom neschopnosti lokalizovať energiu na konkrétneho nositeľa, teda aj následne ju priradiť ku konkrétnej častici – kvantovať ju?
    „Spočítať natematicky“..
    Lenže..
    Keď sa povie rozhodnúť „pomocou pozorovania – experimentu“..
    Einsteinovka predsa nakoniec umožňuje akosi rozhodnúť, kto sa pohybuje a kto stojí, stačí na palubu „vesmírnych lodí“ dať presné hodiny a navzájom porovnať ich chod. Ten kto má väčšiu dilatáciu času – „kolieska v hodinách sa točia pomalšie“, tomu môžeme priznať že sa pohybuje rýchlejšie a „energia je u neho“.

    1. Ono to je tak, že tá dilatácia času bude vzájomná. Pokiaľ sa systémy pohybujú len priamočiarym pohybom (teda bez zmeny rýchlosti alebo smeru) tak prvé hodiny pôjdu voči tým druhým presne tak pomalšie ako druhé voči prvým. Obidvaja pozorovatelia namerajú to isté – opačné hodiny (prvé či druhé) pôjdu pomalšie.
      Aby ten rozdiel nastal aj po tom, ako hodiny dáme do jednej súradnicovej sústavy (paradox dvojčiat), tak musí jeden systém zrýchliť alebo spomaliť, aby vzájomná rýchlosť bola nulová (za použitia energie) a tam je už jasné kde sa tá energia nachádza.

      1. Slavomír Fridrich

        Bude to platiť aj na palube ISS?
        Tak ako si vyššie namietol, že pohyb zotrvačníka nie je pohyb bez zmeny. Tak ani geodetika po ktorej sa pohybuje ISS, nie je „priamka“.

        1. ISS je zaujímavý systém. Pohybuje sa v gravitačnom poli Zeme (teda v zakrivenom priestoročase) a zároveň sa pohybuje po kruhovej dráhe, čo je zrýchlený pohyb (nemení sa veľkosť rýchlosti ale jej smer). Teda v podstate zrýchlenie z jej pohybu „narovnáva“ gravitáciou zakrivený priestoročas. Na ISS je teda beztiažový stav, čo je prejav nezakriveného priestoročasu.
          Hodiny na ISS by teda mali ísť rýchlejšie ako na Zemi (čo je následok VTR – čím viac zakrivený priestoročas, tým pomalšie plynie čas).
          Na druhej strane, sa ISS pohybuje voči Zemi a teda by sa mala prejaviť aj časová dilatácia spôsobená relatívnym pohybom (čas na ISS beží pomalšie). Nie som si však istý, či sa to dá uplatniť, lebo Zem nie je inerciálna sústava (vzhľadom k pôsobiacej gravitácii). Pravdepodobne sa prejavia obidva vplyvy.

          1. Slavomír Fridrich

            Od „senzačného“ Talianskeho objavu nadsvetelných neutrín na Gran Sasso, si už radšej vlastné teórie nevymýšľam. (aj to vtedy viedlo, k tomu banu na Aldebarane)
            Našťastie hneď prvý výsledok hľadania v google to pekne vysvetľuje. A pretože do hry vstupuje, doba strávená na palube, malo by byť možné zaznamenať rozdiel, bez nutnosti pristáť.
            https://www.quora.com/Is-the-clock-on-board-the-ISS-adjusted-to-conform-to-Earth-bound-clocks-Do-they-have-another-clock-that-keeps-dilated-time
            Keby to záležalo iba na preťažení, pri vzlete a pristátí..
            Neviem iste.. Ale všetci astronauti by „zostarli“ rovnako, bez ohľadu na dížku pobytu na stanici?

            1. Tak som rád, že ten nalinkovaný článok hovorí v podstate to isté čo som napísal vyššie. Teda hodiny na ISS idú rýchlejšie, lebo je tam nižšia gravitácia a zároveň pomalšie, lebo sa pohybuje zoči Zemi. A nemusel som ani googlovať 🙂
              Bez pristátia hodiny neporovnáme. Pri porovnávaní musíme byť v rovnakej súradnicovej sústave. Alebo aspoň v dvoch inerciálnych, kde to vieme prepočítať. Zem však inerciálna sústava nie je (lebo gravitácia a rotácia). Ten článok to berie zjednodušene. Ešte by sa mal pripočítať vplyv zrýchlenia pri pristávaní (ktoré tiež zakrivuje priestoročas).
              Astronauti by mali na ISS starnúť rýchlejšie (v závislosti od dĺžky pobytu), lebo v nulovom gravitačnom poli (ktoré je na ISS) plynie čas rýchlejšie. Pri štarte a pristávaní však na nich pôsobí viac ako 1G, čo pri krátkodobých pobytoch môže ten rozdiel vynulovať. Ide samozrejme o nepatrné časové intervaly.
              Jedna z mojich obľúbených sci-fi je Vynález profesora Van Troffa, napísaná poľským fyzikom Januszom Zajdelom. Na cestovanie do budúcnosti (ale nie do minulosti) tam používa valec s vysokým gravitačným poľom, ktoré „spomaľuje“ čas.

              1. Slavomír Fridrich

                Hmm.. Satelity GPS na palube atómové hodiny majú v „povinnej výbave“, a relativistické efekty (je ich celá zbierka) musia korigovať neustále.. Bez pristátia.. Cez „rádio“..
                GPS funguje, práve vďaka tomu źe sa to dá „porovnať si hodiny“, aj na diaľku.

                1. GPS relativistický vplyv na čas vypočítáva na základe nameraných orbitálnych parametrov. Priamo ho nemeria. Áno, to, že GPS funguje, potvrdzuje, že výpočty (a teda aj samotná teória relativity) sú správne.
                  Je zaujímavé, že vplyv toho, že satelity sú na obežnej dráhe je 45 us/deň (hodiny idú rýchlejšie) a vplyv toho, že sa satelit pohybuje voči pozorovateľovi na Zemi (relativistická dilatácia) je 7 us/deň (pozorovateľ pozoruje pomalšie hodiny). Rozdiel je 38 us/deň (hodiny na satelite sú o 38 us za deň rýchlejšie voči tým na Zemi).
                  https://www.astronomy.ohio-state.edu/pogge.1/Ast162/Unit5/gps.html

                  1. Slavomír Fridrich

                    V článku je veta „Pri pohľade z povrchu Zeme sa teda zdá, že hodiny na satelitoch tikajú rýchlejšie ako rovnaké hodiny na zemi.“
                    Problém vidím v tom výroku „zdá sa nám“.
                    Domnievam sa, že sa nám to nezdá. Akurát podobne ako pri inom relativistickom efekte „kontrakcii dĺžok“, sa používa zlý „popularizačný“ zjednodušený popis.
                    Správny popis znie „vidíme rotáciu – pootočenie v časopriestore“.

                    1. Áno, nie je to niečo čo sa „zdá“ ale reálna nameraná hodnota. Podobne sa hovorí (z pohľadu heliocentrického systému) o „zdanlivom pohybe Slnka po oblohe“. To Slnko sa ale z hľadiska pozemského pozorovateľa reálne pohybuje. Pohyb sa dá nielen pozorovať ale aj namerať (napríklad Dopplerovským radarom).
                      Problém je v tom, že v ľuďoch, vrátane vedcov, je stále „zažraná“ klasická fyzika. 🙂

  6. Slavomír Fridrich

    Zažraná klasická fyzika.
    Čo napríklad taká „temná hmota“?
    Zatiaľ si s ňou neporadila nielen zažraná fyzika, ale ani žiadna iná „diétna“.

      1. Slavomír Fridrich

        Mám akési podozrenie, čo by všetky tie trable mohli znamenať.
        Taký drobný problém „čo urobí expanzia priestoru s dvomi fotónmi ktoré letia, paralelne vedľa seba? “
        http://abyss.uoregon.edu/~js/images/Slug1_CompositeS.jpg
        Ten „mimozemšťan“ tam totižto vo všetkých príkladoch „sedí“, v statickom priestore ktorý nijak neexpanduje..
        V prípade že expanzia priestoru, bude ťahať aj letiace fotóny – ich geodetiky deformovať, mali by sme vidieť určité optické posuny – deformácie v priestore.
        Plochý expandujúci priestor by mal „hyperbolickú fatamorgánu“.
        Povrch „sféry“ by sa javil ako plochý..
        Na povrchu „glóbusu“ keď vedľa seba skúšame nakresliť dve paralelné geodetiky, vždy budú fungovať ako „poludníky“. Na severnom a južnom póle sa stretnú.
        Ale keď ten pomyselný „glóbus“ začneme nafukovať, to zakrivenie povrchu ktoré tlačí geodetiky k sebe, sa dostane do rovnováhy s expanziou priestoru, a my na povrchu nafukujúcej sa „bubliny“ môžeme narysovať dve paralelné priamky ktoré sa neprekrížia.
        Ipso facto.. To že my vidíme vesmír plochý, môže znamenať niečo úplne iné.

        1. Ak by sme to merali len v laboratóriu, tak „rozťahovanie priestoru“ by „rozťahovalo“ aj meraciu aparatúru a nič my sme nenamerali. Vo vesmírnych podmienkach to zase komplikujú gravitačné šošovky a celkovo vplyv hmoty, ktorej exaktné rozloženie nepoznáme.
          Ja osobne som fanúšikom „simulovaného“ Vesmíru. Konečná rýchlosť svetla by bola dôsledkom konečnej rýchlosti „kopírovania dát“ v „počítači“ na ktorom beží simulácia. Zakrivovanie priestoročasu vplyvom hmoty by bolo spôsobené tým, že tam, kde je viac hmoty, má počítač viac roboty so simuláciou a preto sa výsledok „zakrivuje“ podobne ako sa „zakrivuje“ obraz na kamere, ktorá sníma rýchly pohyb. Kvantové javy, ako neurčitosť merania, by vyplývali z toho, že veľkosť simulovaného „pixelu“ je konečná. Kolaps vlnovej funkcie by v podstate bol len jav, že simulovať sa začne až vtedy, ak sa na objekt „pozrie“ simulovaný „pozorovateľ“.
          Už len nájsť niekoho, kto by to dal do správnej matematickej formy, ako metrické tenzory a Hamiltoniány, a môžem si ísť do Štokholmu po Nobelovku. 🙂

          1. Slavomír Fridrich

            Myšlienka „matrixu“ je síce pekná..
            Ale čo to vlastne vidíme, keď „vidíme temnú hmotu“?
            Hmotu rozhodne nevidíme, preto sa volá „temná“.
            🙂
            V skutočnosti vidíme, nejaké gravitačné účinky bez prítomnosti viditeľnej hmoty.
            Čo sú to gravitačné účinky, podľa Einsteina.
            Zakrivenie časopriestoru..
            Ak si odmyslím „potrebu“ hľadať hmotu ktorá by na to bola potrebná, zostáva iná možnosť..
            Že vesmír má tvar do seba uzatvorenej bubliny, ktorá je vybavená fatamorgánou plochosti od expanzie, a tá „temná hmota“ je zakrivenie povrchu „bubliny“?
            Hmm..
            Vravel si, že teória „mnohých vesmírov“ je tvoja obľúbená?
            Ak by sa podarilo dokázať, že náš vesmír je konečná do seba uzatvorená „bublina“. Môžeme skutočne vážne uvažovať o možnosti existencie, ďalších podobných „bublín“,

            1. Pokiaľ viem, tak tmavú hmotu „vymysleli“ preto, lebo bez nej by sa rozpadli galaxie. Existuje samozrejme aj hypotéza, že stačí mierne upraviť rovnice VTR a koncepty tmavej hmoty a energie nebudú potrebné.
              Odporúčam prečítať si túto knihu:
              https://www.databazeknih.cz/knihy/matematicky-vesmir-314409
              Napísal ju fyzik a ide naozaj do hĺbky (ale celkom pochopiteľne). Hovorí sa tam aj o multivesmíroch, ktoré môžu existovať dokonca v niekoľkých úrovniach.

  7. Slavomír Fridrich

    Taká otázka, ma napadla..
    Ako často, sa ti stane, že si pokecáš s niekým o fyzike?

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.