Prečo?

Moja druhá poviedka. Napísaná pre súťaž Martinus Cena Fantázie 2021. Ako sami uvidíte, nie je to klasická fantastika. Nevedel som sa rozhodnúť, či ju zaradím do kategórie sci-fi alebo fantasy. Nakoniec som ju pridal do oboch. Múzam sa však rozkázať nedá. Inšpirácia ma donútila namiešať moje obľúbené ingrediencie takýmto spôsobom.


„Ave Caesar!“ do šíkov zoradení legionári nadšene pozdravili svojho veliteľa.

„Avete Milites!“ vracia pozdrav Július Cézar.

Bitka sa začala. Galovia sa ukázali ako silní protivníci. Som centurion, vedúci mojich vojakov do útoku. V zápale boja som si nevšimol, ako sa galský bojovník dostal do nebezpečnej blízkosti. Jeho meč zasahuje ľavú stranu môjho krku. Zomieram za Rím, za Cézara.

***

Dnešok pripadá na marcové Ídy.  Pred 80 rokmi, ešte pred mojím narodením, zavraždili v senáte diktátora. Tým sa to všetko začalo. Priezvisko Cézar, ktoré som zdedil, pochádza od neho. Môj adoptívny otec, Oktavián Augustus, prenasledoval vrahov jeho nevlastného otca a nakoniec sa stal jediným vládcom Ríma.

Nikdy som netúžil po moci ani po tituloch. Keď mi po smrti Augusta senát odovzdával titul Pater Patriae, otec vlasti, odmietol som ho tak dôrazne, až sa z toho stala fraška. Chcel som len to, aby senát a ľud Ríma spravovali naše mesto a jemu podriadené územia samostatne. Bez príkazov diktátorov a Cézarov. Tak ako to tvrdí nápis, ktorí nesú hrdo naše légie na svojich štandardách – SPQR, Senatus Populusque Romanus. Senát a ľud Ríma.

„Ave Caesar!“ do mojej komnaty vstúpil veliteľ miestnej stráže.

„Ave Centurio!“ odzdravím, keď preberám od neho zvitok.

Správy z Ríma. Nebol som tam už jedenásť rokov. Párkrát som sa ocitol pred jeho bránami ale vždy som sa vrátil naspäť, zhnusený z bahna zrady a intríg, ktoré tam vládli. Vraciam sa na môj milovaný ostrov Capreae, kde sa cítim rovnako slobodný, ako v čase môjho dobrovoľného exilu na ostrove Rhodus, ešte za vlády Oktaviána.

Zrada je aj hlavným dôvodom toho, že moju úlohu, vzkriesiť dobu, keď vláda Ríma fungovala ako res publica, už nesplním. Občania a senátori už nie sú, po skoro storočí diktatúr jedného muža, schopní a ochotní vziať svoj osud do vlastných rúk.

Zarmucuje ma hlavne to, že ma zradil môj najbližší priateľ, ktorému som sám zveril veľkú moc, Lucius Aelius Seianus. Nechal som ho veliť Cohortes Praetoriae, Pretoriánskej Garde, určenej na ochranu samotného panovníka. Dovolil som mu aj zdieľať moju vládu vo funkcii konzula.

Sejánus hrubo zneužil zverené právomoci. Intrigami a silou, v mojom mene, pomaly a isto likvidoval svojich konkurentov. Jeho šarm, ktorý mu pomohol zviesť aj mnohé ženy senátorov, mu zabezpečil dlhé obdobie beztrestnosti. Nakoniec som sa o jeho zločinoch dozvedel. S hrôzou som zistil, že stál aj za smrťou môjho milovaného syna Drusa, ktorý sa mal stať  mojim nasledovníkom. Zradca sa spriahol s Drusovou manželkou Livillou, ktorej sľúbil budúce manželstvo, a tá svojho muža otrávila.

Grécki astrológovia tvrdia, že moja pomsta bola taká tvrdá preto, že som sa narodil v deň, keď nebesiam vládlo znamenie Škorpióna. Na popravisku skončil nielen Sejánus, ale aj celá jeho rodina a všetci jeho známi sympatizanti.

Neviem, čo ma viac zaskočilo. Či to, že ľud Ríma s takou radosťou oslavoval zabíjanie ľudí, ktorým ešte nedávno pochleboval?  Alebo snáď to, že moji podriadení usmrcovali tých, ktorých som označil, s takou poslušnosťou a bez reptania?

Najväčším zločinom Sejána však nebolo to, že intrigoval proti mne, ale to, že pri svojej snahe o dominanciu pripravil Rím o všetkých mojich schopných nástupcov. Po mne sa tak Cézarom stane Gaius Caesar Augustus Germanicus. Známejší je pod svojou prezývkou z detstva, „čižmička – Caligula“. Miláčik davov a zároveň nezodpovedný, nevybúrený mladík. Tie tri miliardy sestercií, ktoré po mne ostanú v štátnej pokladni, novému vladárovi určite dlho nevydržia.   

Môj koniec sa blíži. Choroba ma prinútila zastaviť sa tu, vo vile v prístavnom meste Misenum. Čo ma čaká po smrti? Budem sa plaviť po rieke Styx alebo sa naplní učenie toho židovského proroka, o ktorom mi z Judei písal Pontius Pilatus? Vraj po ukrižovaní na tretí deň vstal z mŕtvych.

Nerobím si žiadnu nádej, že ku mne bude história milosrdná. Ešte pod vrchným velením Oktaviána Augusta som viedol mnohé légie a vyhral početné bitky. Chránil som všetky hranice Ríma, od ďalekej Arménie na východe až po hlboké lesy Germánie na západe. Na severe sa mi podarilo skoro poraziť kmene Markomanov a Kvádov, musel som však ísť potlačiť povstanie v Ilýrii. Doteraz spomínam na tie chladné noci v tábore Carnuntum, v blízkosti majestátnej rieky Danubius. 

Počas môjho vládnutia som však nešíril vplyv a slávu Ríma žiadnymi vojnami. Miesto vojakov som sa spoliehal radšej na diplomatov. Nemíňal som peniaze Rimanov na zbytočnosti. Pamäť ľudu je však prikrátka. Ostane v nej len horkosť posledných rokov mojej moci, keď bola moja myseľ opantaná túžbou po pomste.

Asi si ešte raz budem musieť prečítať Pilátove listy. Možno ma lepšie pripravia na cestu, z ktorej nie je návratu. Ten Žid, ktorého popravili za to, že sa vzbúril proti ich kňazom, vraj bol pochovaný tak, že mince zakrývali jeho oči. Niesli moje meno napísané v gréčtine. TIBEPIOY KAICAPOC.    

***

Vedeli sme, že sa to stane. Zvrhli sme Furtia, kráľa ktorý bol priateľom Rimanov a zvolili si jeho rivala, Ariogaesa. Rimania sľúbili tisíc kusov zlata za zajatie nášho nového kráľa alebo päťsto kúskov tomu, kto ho zabije a prinesie jeho hlavu. Nikto z nás nezradil. Museli si po kráľa prísť sami. Légie prekročili Dunaj a došli sa k nám údolím rieky Gran.

Minulý rok ich náš kmeň Kvádov skoro porazil. Už boli v našom obkľúčení, aj s ich cisárom, vysilení od horúčavy a smädu. Zachránil ich náhly dážď. Vraj sa ich kňazi modlili k starým bohom a vojaci k novému prorokovi z krajiny Židov. Nevieme, čo z toho bolo silnejšie ako náš Wuotan.

Nenávidím tých, čo prišli z Ríma. Odpudzuje ma ich nadradenosť. Všade kam prídu, vyžadujú platenie daní a naši muži musia slúžiť v ich armádach. Vrhám sa preto do boja s odvahou a nadšením. Rímska zostava sa už rozpadla, bojujeme muž proti mužovi. Pošmyknem sa a legionár zabára svoj gladius do ľavej strany môjho krku. Vyhasínajúci zrak mi spočinie na bradatom jazdcovi oblečenom v purpure. Rímsky cisár. Marcus Aurelius Antoninus Augustus.

***

Hrdo sa nesiem stredom mesta Neusohl. Wendi z okolitých dedín to tu nazývajú Byztherze. Pred pár rokmi sme prišli sem, na Horné Uhry, do tohto sídla na rieke Gran, zo Saska. Po tatárskych nájazdoch ostala krajina vyľudnená a šikovný kováč, čo môj muž rozhodne je, sa v baníckom meste uchytil veľmi rýchlo. Sme slobodní mešťania, nepodliehame žiadnemu miestnemu mocipánovi, nad nami je už len kráľ. To on nás sem pozval.

Hoci do sviatku Svätého Johanna ostáva ešte pár týždňov, je veľmi teplý deň. Obliekla som si moju najkratšiu sukňu. V nedeľu by ma v nej do kostola určite nepustili. Odhaľuje členky a pri rýchlejšej chôdzi sa občas zjaví aj koleno. Miestne ženy ma úctivo zdravia ale zároveň závistlivo pozorujú moje poodhalené lýtka.

Prechádzam okolo krčmy. Odzadu pocítim cudzí pohľad. Prudko sa obrátim. Tučný mních rýchlo prenesie zrak na svoj krígeľ s pivom. Aj keď ma záujem iných mužov, dokonca aj tých, čo sa upísali Bohu, baví, svojho svalnatého kováča by som nikdy nepodviedla. Sukňu si ale možno ešte o trochu skrátim. Nech tie matróny roztrhne od závisti. 

Zima v horách Horného Uhorska je krutá. Môj muž zahynul pri banskom nešťastí a mňa vyhnali z mesta. Vraj som svojim správaním vzbudzovala v mužoch myšlienky na smilstvo. Mrzí ma to, že sa proti tomu nepostavil ani kňaz. Ten rozumný muž, ktorý sa zúčastnil aj križiackej výpravy a v Konštantínopole si prečítal knihu pohanského rímskeho cisára. Údajne sa volal Marcus Aurelius. Často z nej citoval vo svojich kázňach. Mráz, ktorý ma pomaly zabíja, mi vohnal do hlavy jednu z tých múdrych viet: „Nespravodlivé je často aj to čo nerobíš, nielen to čo robíš.“

***

„Za odmietnutie poslušnosti a teda zradu Ríše, aj samotného Führera, ste odsúdený na trest smrti!“

„Heil Hitler!“

Ranné slnko sa odráža v striebornej lebke na čiapke predsedu tribunálu s hodnosťou  Sturmbannführera Waffen-SS.  Rovnakú lebku nosím aj ja, citrónovožlté lemovanie mojich výložiek ale ukazuje, že patrím k Nachrichtentruppe,  teda spojárom.

Nebol som rebelom. Vždy som sa snažil poctivo plniť príkazy nadriadených. Keď som si prvýkrát vypočul prejav Vodcu, ešte v mojom rodnom Sasku, dôveroval som jeho slovám. O tom, že za hyperinfláciou zničené Nemecko môžu židovskí bankári. O nebezpečenstve boľševizmu. Uveril som, že Nemci sú predurčení zachrániť svet.

Prvé rádia, ktoré sa v Nemecku objavili ešte počas môjho detstva, ma očarili. Malá skrinka, s tajomne žiariacimi elektrónkami, z ktorej sa ozývali hlasy vzdialených ľudí. Hltavo som prečítal všetky knihy, ktoré o tomto novom zázraku techniky vyšli. Zavŕšením mojej snahy bol vlastnoručne postavený rádioprijímač.

Znalosti rádiotechniky ma priviedli ku spojárom. Staval som antény, naťahoval telefónne vedenia, morzeovkou odosielal zašifrované správy na druhý koniec Európy. Počúvať hlasy vzdialených krajín sa už ale nedalo. Naladenie zahraničnej stanice sa trestalo smrťou. Na tých nemeckých sa ozývali len prejavy Führera a dramatická hudba Richarda Wagnera.

Piaty rok vojny sa chýli ku koncu. Nemecko je tlačené z východu aj západu. Sovietske vojská vstúpili do Poľska. Ako nepriatelia, nie ako naši spojenci, vtedy, na úplnom začiatku vojny. Na západe sa v Normandii vylodili Briti a Američania. V tejto, pre Nemecko kritickej dobe, vypuklo v krajine nášho vazala povstanie.

Regulárna armáda na potlačenie vzbury nestačila. Poslali sem preto nás, Waffen-SS. Od juhu, pozdĺž toku rieky Gran, sme sa prebojovali až do centra rebélie, do mesta Neusohl. Slováci ho volajú Banská Bystrica.

Rebeli boli porazení. Našich vojakov vyznamenal slovenský prezident priamo na námestí, v srdci povstania. Ostali len ojedinelé ohniská odporu, partizáni a ich pomocníci. Mužstva bol nedostatok, západný aj východný front vyžadoval posily, do „čistiacich“ operácií sa museli zapojiť aj nebojové zložky. Teda aj my, spojári.

Vtedy sa stalo to, prečo tu teraz stojím. Ako zradca, pred namierenými puškami.

Nikdy som nemal problém vystreliť na nepriateľa, ktorý ma priamo ohrozoval. Tak som bol vycvičený. Toto ale neboli ozbrojení protivníci. Dokonca ani vypasení židovskí bankári, či boľševickí tyrani. Len obyčajní dedinčania, ktorí sa ocitli v zlom čase na nesprávnom mieste. Odmietol som vykonať rozkaz.

Popravčia čata odistila zbrane.

V tom okamihu mi na um prišiel citát z „Myšlienok k sebe“, od Marka Aurélia, ktorý sme do nemčiny prekladali na gymnáziu: „Nekonaj tak, ako keby si mal žiť desaťtisíc rokov! Smrť visí nad tebou. Kým žiješ, kým je to v tvojej moci, buď dobrým!“

Salva výstrelov ukončila moje posledné ráno.

***

Osamotený McDonnell Douglas F-4 Phantom II kĺže nad kobercom vietnamskej džungle. Letíme nízko, aby nás nepriateľ nezachytili. Misiu sme úspešne splnili. Jej cieľ, severovietnamský radar, je v troskách a už neohrozí naše letectvo. Vraciame sa na lietadlovú loď.

Naše lietadlo je dvojmiestne, ja sedím vzadu. Sme „námorníci“ a moja funkcia sa preto volá Radar Intercept Officer. V letectve by v mojom kresle sedel Weapon Systems Officer. Tieto byrokratické prekáračky medzi druhmi vojsk ma vždy dokázali rozosmiať. V obidvoch prípadoch sa totiž treba starať aj o radar, aj o zbraňové systémy.

Vpredu sedí George. Je pilotom a bol by ním aj v letectve. Tu už kreativita ministerských úradníkov narazila na svoje hranice. Pochádza z Kansasu, kde pred nástupom k námorníctvu lietal v rodinnej firme s práškovacím lietadlom. Navzájom sa doberáme, ja ho nazývam Redneck a on mňa „Žid z Brooklynu“.   

Technika ma vždy fascinovala, za mojím ovládacím panelom sa cítim ako môj tínedžerský hrdina, inžinier Scotty zo Star Treku. Môj otec zápasil v Európe s nacistami, ktorí sa snažili vyhladiť všetkých ľudí našej viery. Ja zas bojujem v Ázii proti šíreniu komunistickej totality. Som hrdý Američan. Známe slová Neila Armstronga, o malom kroku pre človeka a veľkom skoku pre ľudstvo, ma minulé leto dohnali skoro k slzám. Len pred pár mesiacmi prebehlo rovnako napínavé divadlo pri záchrane posádky Apolla 13.

Moju pozornosť upútala blikajúca bodka na radare.

„Máme návštevu,“ avizujem Georgeovi cez interkom, „na troch hodinách, pravdepodobne Fishbead.“ 

Fishbead je kódové označenie pre MiG-21, najvyspelejšie lietadlo severovietnamských vzdušných síl. Neskutočne škaredý stroj. Vyzerá ako hrubá, zastrúhaná ceruzka, strčená do prázdnej rolky od toaletného papiera a nasadená na balalajku. Predok pripomína penis po obriezke, pridávam kúsok židovského humoru.  Je to ale nebezpečný protivník.

Nie sme v ideálnej situácii pre boj. Väčšinu našej výzbroje tvorili protiradarové strely AGM-78, ktoré sme použili na zničenie cieľa našej misie. Vietnamec si nás zatiaľ nevšimol, odrazy od vegetácie nás kryli pred jeho radarom.

„Ideme do toho!“ prikazuje George. Je pilot a je teda aj mojim veliteľom.

Cez tlak v zadku cítim, že zatáčame vpravo, aby sme mali nepriateľa rovno pred sebou. Prepnem radar do zameriavacieho módu. Chvíľu čakám, kým sa rozsvieti kontrolka záchytu cieľa.

„Fox One!“ predpisovo ohlásim do vysielačky vypustenie radarom navádzanej strely AIM-7 Sparrow.

Raketa zapálila svoj motor, ale miesto na cieľ, zamierila dole, medzi husto rastúce stromy. Nespoľahlivosť „vrabcov“ bola medzi letcami známou vecou.

Pilot MiGu si nás všimol. Ukázali to plamene prídavného spaľovania, ktoré sa objavili za jeho tryskami. Jemné zatrasenie nášho stroja mi potvrdzuje, že George odhodil externé palivové nádrže. Aj bez nich sme asi dvakrát ťažší ako MiG-21, nie nadarmo sa naše lietadlo prezýva „Olovené sane“ či „Lietajúca tehla“.

Preťaženie, tlačiace ma do sedadla, signalizuje, že George sa nás snaží, pomocou forsáže, čo najrýchlejšie dostať do väčšej výšky. Pár metrov nad džungľou jednoducho nie je dosť manévrovacieho priestoru.

„Atoll na šiestich hodinách!“ hystericky kričím do mikrofónu.

Sovietska K-13, pre ktorú používame kódové označenie AA-2 „Atoll“, je vynikajúca teplom navádzaná strela. Bodaj by nie, veď je to, mužíkmi v zemľankách, dokonale skopírovaný náš „Sidewinder“. Kópia je tak dokonalá, že sa dajú medzi ruskými a americkými raketami navzájom vymieňať súčiastky.

George nás nasmeroval k zapadajúcemu slnku. To žiari v infračervenom spektre oveľa silnejšie ako naše motory a nepriateľská raketa sa k nemu ochotne vybrala.

Vietnamské lietadlo sa ocitlo pred nami. Typické vrčanie v slúchadlách potvrdzovalo, že naše AIM-9 zachytili horúci motor v Rusku vyrobeného stroja.

„Fox Two!“ zaznelo príslušné kódové slovo pre teplom navádzanú strelu, keď George vystrelil obidva Sidewindery na MiG. Nech aj vo Vietname vedia, ako vyzerá americký originál.

Vietnamec pilotujúci MiG však nebol žiadny amatér. Taktiku vyhýbania sa raketám zvládal dokonale. Premetom prudko zmenil smer letu a jeho teplo vyžarujúci motor tak zmizol zo zorného poľa našich striel. Ľahšia, mrštnejšia konštrukcia MiG-21 mu to umožnila. Náhle sa zjavil za nami a vystrelil na nás svoju poslednú R-13. Strela úspešne našla trysky nášho motora. Katapultovať sme sa už nestihli.

Tesne predtým, ako moju telesnú schránku zničila tlaková vlna výbuchu, mi mysľou preleteli vety. Z knihy od Marka Aurélia, ktorú mám už od detstva vždy pri posteli: „Všetko čo sa ti stane, čakalo na svoj okamih od počiatku vekov. Zdvojené vlákna osudu splietli dokopy tvoju vlastnú existenciu a veci ktoré sa ti dejú.“ 

***

Horúci deň povyzliekal ženy do minisukieň. Sedím na terase kaviarne pri nábreží Dunaja, uchlipkávam si z veľkého Americana a kochám sa prirodzenou krásou poodhalených tiel. Škoda, že sa takto nedá posedieť pri Hrone aj v rodnej Banskej Bystrici.

Spomínam na to, ako som si minulý víkend opäť pozrel všetky moje najobľúbenejšie filmy. „Apollo 13“, tragédia so šťastným koncom, kde jedna chybne navrhnutá súčiastka zmarila cestu amerických astronautov na Mesiac. „The Final Countdown“, u nás uvedený pod názvom „Tajomná žiara nad Pacifikom“ o modernej americkej lietadlovej lodi, ktorá sa dostane do minulosti, do času tesne pred útokom Japonska na Pearl Harbor. Cestovanie v čase a úvahy o tom, že čas je len ilúzia, ma vždy priťahovali.

Čerešničkou na torte mojej lásky k filmom sú však „Radio days“ – „Zlaté časy rozhlasu“. Woody Allen tu ukazuje osudy židovskej rodiny z New Yorku na prelome 30. a 40.  rokov 20. storočia, keď sa rádio stalo nevyhnutnou súčasťou života a kultúry. Neviem, prečo ma atmosféra tohto filmu tak fascinuje. Snáď aj preto, lebo sa všetko toči okolo vtedajších rádií,  ktoré som už od detstva obdivoval. Moja jediná návšteva USA smerovala do mesta kde sa odohráva tento príbeh. Pri prechádzke po Brooklynskom moste som mal divný pocit déjà-vu.    

Všímam si mohutný tok, ktorý tvoril hranicu Rímskeho impéria, nacistickej Tretej Ríše aj komunistickej železnej opony. Pár desiatok kilometrov hore prúdom sa nachádza Carnuntum, rímsky vojenský tábor odkiaľ Tiberius vyrážal na svoje vojenské výpravy proti germánskym kmeňom Markomanov a Kvádov, žijúcich aj na území dnešného Slovenska.  Niektoré historické pramene dokonca tvrdia, že na začiatku nášho letopočtu sa menom Carnuntum označovalo vtedajšie osídlenie Bratislavy a rímske légie, vedené  tým, kto sa neskôr stal rímskym cisárom, táborili tu, kde teraz sedím.

O niečo ďalej proti toku Dunaja je bývalé rímske mesto Vindobona. Je to miesto smrti Marka Aurélia, rímskeho cisára, ktorý začal písať svoje najznámejšie dielo „Myšlienky k sebe“, keď počas bojov s Kvádmi táboril na území dnešného Slovenska.

Kofeín v žilách a úvahy o tom, že sa nachádzam tam, kde sa tvorila história, zrýchľujú moju myseľ. Dotknem sa materského znamienka na ľavej strane krku, presne na mieste, kde by ma mohol zasiahnuť dávny bojovník, držiaci meč v pravej ruke. Hlavou mi víria večné otázky:

Sú snáď naše túžby, obavy, preferencie a miesta narodenia ovplyvnené tým, čo sme prežili v iných časoch a existenciách?

Hráme v Divadle Života raz rolu Júlie a inokedy Rómea, aby sme spoznali obidve strany?

Sme raz Kapuletovci a raz Montekovci, až kým nepochopíme, že medzi nami žiadny rozdiel neexistuje?

Rodíme sa aj ako diktátori a aj ako ich viac-menej poslušní služobníci, aby sme zistili, že vyhovárať sa len na rozkazy nadriadených nie je morálne ospravedlniteľné?

Vraciame sa na „miesto činu“, tam, kde sme už niekedy žili?

Je Matrix tejto reality len škola, ktorá nás má naučiť rešpektovať iné bytosti?

Rezonujú vo mne slová Marka Aurélia, ktoré si možno zapísal, keď táboril pri rieke Hron: „Všetky veci sú navzájom prepletené, zjednocuje ich posvätné spojenie, snáď neexistuje nič, čo by existovalo oddelene. Všetko je zladené, pracuje spolu, dávajúc formu jedinému Vesmíru“    

Asi dvadsaťročná študentka, s nádhernými nohami, vycíti môj pohľad. Náhle sa obráti. Jej výraz jasne signalizuje: „Nečum ty úchyl!“

Prečo?


Nasledujú hodnotenia, najskôr to, ktoré zverejnil Zdeno Mikláš, „blogujúci porotca“ tohto ročníka súťaže:

59.

Názov: Abstraktka, navyše otázková. Zrejme mal vyjadrovať naliehavosť, ale v dnešnej ukričanej dobe nijako nevyčnieva. Prvý mi pri ňom prišiel na um socialistický vtip s opilcom, ktorý spadol na mrežu kanálu.

Pred dvomi rokmi sa do finále dostala poviedka Kruhy. Tento text je formálne úplne totožný: zbierka krátkych príbehov, niektoré s historicky známymi hrdinami, iné s bežnými ľuďmi. Celé je to podliate filozofickými úvahami, ktoré sa viac-menej opakujú bez gradácie a smerovania. Záverečná pointa to zabije banalitou, po ktorej v hlave skrsne len otázka z názvu.

Oceniť sa dá rešerš faktografie, ak všetky spomínané udalosti zodpovedajú historickým faktom (nekontroloval som). Možno tým budú iní čitatelia unesení (podobne ako pri Kruhoch), ale u mňa výsledok nezodpovedá vynaloženému úsiliu. Navyše, textu podľa mňa chýba akýkoľvek fantastický prvok.

Hodnotenie: priemer

http://cena.fantazia.sk/utopie-a-ostatne-filozoficke-pohromy/

Druhé hodnotenie, od Barbory Vinczeovej, pochádza z anglickej časti súťaže, kam som tiež poslal preklad tejto poviedky:

1. Zaujímavá poviedka z pohľadu rímskeho legionára, a teda písaná v prvej osobe, následkom čoho je v ňom iba minimum priamej reči a je náročný na čítanie. Časové skoky sú mierne mätúce, záver nie úplne jasný, no poviedka je napísaná dobrou angličtinou. Nie som si celkom istá, čo spája jednotlivé „časy“ (ide o cestovanie v čase alebo istú podobu reinkarnácie?), asi len hlavná postava. Autor na záver príliš filozofuje, kladie otázky, ktorými čitateľovi v podstate podsúva odpoveď na celý zmysel poviedky.

http://cena.fantazia.sk/fantazia-award-01-2021/

Ako autor v princípe s hodnoteniami súhlasím. Poviedku Kruhy som čítal a považujem ju za najlepšiu, ktorá vyšla v zborníku daného ročníka (vtedajšia víťazná ma vôbec neoslovila). Nespochybňujem fakt, že to bol jeden zo zdrojov mojej inšpirácie.

Historické fakty vychádzajú, v rámci možností historika-amatéra, z reality. Citáty Marka Aurélia z knihy Myšlienky k sebe (známe aj ako Hovory k sebe či Meditácie) sú autentické. Nepoužil som oficiálny slovenský preklad (hoci ho mám doma v knižnici), preložil som ich z angličtiny. Historickým faktom je aj to, že niektoré časti knihy cisár napísal, keď táboril v blízkosti rieky Hron na území dnešného Slovenska. Dokonca existuje aj znamienko, ktoré mám na ľavej strane krku.

Uznávam, že som sa úplne netrafil do oficiálnych žánrov súťaže. V princípe nejde ani o sci-fi ani o fantáziu alebo horor. Asi by som poviedku zaradil do surrealizmu či fantastického realizmu.

Fantastický prvok tam ale určite je. A dokonca aj veľmi silný aspekt spájajúci jednotlivé príbehy, ktoré na prvý pohľad vyzerajú oddelené. Nechcel som ho napísať úplne „po lopate“, aj keď v záverečnom „filozofovaní“ sa objavuje. To, že sú všetky časti príbehu napísané v prvej osobe je zámer. V celej poviedke je totiž len jeden „hrdina“. Objavujúci sa v rozličných dobách a „telách“ a učiaci sa zo svojich skúseností.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.