Takto sa stredová strana nerobí

Nerád píšem blogy o politike. Už len z toho dôvodu, že ostatní blogeri sa tejto tematike venujú nadmieru intenzívne a ja neobľubujem „kráčanie s davom“. K jednej politickej záležitosti sa však vyjadriť musím.

Životný aj politický príbeh Andreja Kisku ma fascinuje. Možno aj preto, že bývalý prezident má rovnaké vzdelanie ako ja a aj v niektorých etapách jeho a môjho života sa dajú nájsť určité paralely. Ukázal, že do vysokej štátnej funkcie sa môže dostať aj človek, ktorý nebol členom politickej strany a teda je „nepoškvrnený“ špinou, ktorá vzniká ako nevyhnutný produkt fungovania každej straníckej mašinérie.

Počas svojho prezidentovania však zistil, že v parlamentnej demokracii sa dajú myšlienky uvádzať do praxe len cez politickú stranu. Po rozhodnutí, že prezidentský mandát znovu obhajovať už nebude a žiadny existujúci politický subjekt mu nebol názorovo blízky, vybral si cestu založenia novej strany.

Samotný názov ZA ĽUDÍ možno vznikol po spolupráci s marketingovými expertmi. Je dostatočne vágny a len na pozadí sľubuje dodržanie základnej zásady zastupiteľskej demokracie. Milan Kňažko, v humoristickej relácii Sedem, tento nemastný-neslaný názov okomentoval výrokom: „A čo majú byť, za veveričky?“ Som si vedomý toho, že sa už asi nikdy nezopakuje situácia z prvých porevolučných volieb, keď kandidovali subjekty ako Strana priateľov piva a Nezávislá erotická iniciatíva ale predsa si myslím, že názov strany mohol byť zvolený aj lepšie.

Ďalším problémov bol výber kľúčových ľudí v strane. Hoci oheň a voda vo vhodnej konfigurácii môžu poháňať parný stroj a konať užitočnú prácu, vo väčšine prípadov toto spojenie spôsobí vyhasnutie ohňa alebo odparenie vody. Nemyslím si teda, že stredová strana, ako Kiska ZA ĽUDÍ charakterizoval, môže dlhodobo prosperovať ako združenie členov, z ktorých majú niektorí konzervatívne a iní zasa progresívne názory.

Ukážme si dva prípady. Tomáš Valášek, diplomat, ktorý dlhé roky pôsobil na významnej pozícii v Bruseli, v jadre euro-atlantických štruktúr. Typický príklad osoby, ktorú v Čechách a na Slovensku nazývame „eurohujer“. Po prvej významnejšej koaličnej kríze, týkajúcej sa vakcíny z Ruska, teda z krajiny, ktorú asi „nemusí“, stranu ZA ĽUDÍ opúšťa a konči v jemu názorovo blízkom Progresívnom SlovenskuAsociácia radikálov za Spojené štáty európske, kde by sa možno cítil ešte komfortnejšie, už totiž dávno zanikla.

Na druhej strane je Juraj Šeliga. Absolvent Kolégia Antona Neuwirtha, pomenovaného po významnom kresťansko-demokratickom politikovi a otcovi poslankyne Anny Záborskej. Hoci v európskych témach sa asi s Valáškom zhodne, v tých kultúrno-etických (ktoré sa v poslednom čase od európskych oddeliť nedajú) bude mať na vec pravdepodobne iný názor.

Osud tohto politického subjektu je dnes jasný. Jeho zakladateľ ho opustil. Ako pragmatický podnikateľ vie, že bankrot je súčasťou života. Dámsky súboj Kolíkova vs. Remišová ukazuje, že prítomnosť žien v politike neprináša kľud a nekonfliktnosť ako to tvrdia zástancovia kvót. Do sporu je zaťahovaná aj tretia dáma, ktorá sa snaží o nestrannosť. Kto nie je s nami je proti nám. Existujú tu (minimálne) dve frakcie a pravdepodobne to celé skončí ako Polska Partia Przyjaciół Piwa (Poľská strana priateľov piva), ktorá sa rozdelila na Veľké pivo a Malé pivo. (Duże piwo i Małe piwo).

Ja osobne som ZA ĽUDÍ nevolil. V prvom rade, nekupujem „nepreverené novinky“. Ak si chcem zaobstarať auto, tak preferujem model, ktorý je vo výrobe už nejaký čas a má „vychytané muchy“. Rovnako postupujem aj pri výbere mojich zástupcov v parlamente. Druhým dôvodom bola nadmerná prítomnosť „eurohujerov“ typu Valášek v osadenstve a žiadny „euroskeptik“ alebo aspoň „eurorealista“, ktorý by korešpondoval s mojimi názormi na európsku integráciu.

Prečo teda človek, ktorý túto stranu nevolil, píše o nej taký rozsiahly článok? Pretože mi v politike chýba skutočná stredová strana. Niečo podobné SDKÚ, ktorá skončila vo vyššie spomínanom bahne straníckych intríg, boja so „skupinkami“, podozreniami okolo financovania strany a možno aj tichou toleranciou ku „goriliemu“ správaniu sa koaličného partnera. Posledný klinec do jej rakvy a stratu väčšiny jej ekonomicko-pragmatických voličov (vrátane autora tohto blogu) zatĺkla vášnivá podpora „eurovalu“.

Ako by teda mala vyzerať takáto stredová strana? V prvom rade by nemalo ísť o kombináciu „ohňa a vody“. Jej členovia by mali už vo svojej podstate mať vyvážený vzťah k obidvom stranám politického spektra. V reálnej politike ich totiž potrebujeme spoločne. Liberalizmus posúva spoločnosť dopredu, je teda niečo ako plynový pedál auta. Na druhej strane je konzervativizmus, ktorý pôsobí ako brzda. Tieto dva aspekty sa navzájom vyvažujú a bránia tomu, aby sme zastali na mieste (pri absencii pokroku) ale zároveň aj tomu, aby sme sa plnou rýchlosťou rozbehli do ostrej zákruty a skončili mŕtvi mimo cesty (pri absencii konzervativizmu).

Tak ako na STK, kde starostlivo kontrolujú  brzdový systém ale nevenujú sa tomu, či auto dokáže dosiahnuť maximálnu rýchlosť, aj ja považujem konzervatívnu zložku za tú dôležitejšiu. Kiskove milióny však nemám a teda stranu zakladať určite nebudem. Ak by sa to však stalo, už mám vybraný slogan pre môj politický subjekt. Vymyslel ho vraj Michal Ružička, spoluautor satirickej fantasy série Škoricovník:

„Keď ma fašisti označia za slniečkára a slniečkári za fašistu, viem, že robím niečo dobre.“

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.