Moju prvú poviedku som napísal za asi dva týždne. Ďalšia čakala „v šuflíku“ na svoje dokončenie približne dva roky. Hoci sa už raz vyskytla aj v súťaži, stále ju za úplne dokončenú nepovažujem.
Na Slovensku máme jedno krásne príslovie: Rýchlo sa ani pes nevys… Pravdepodobne bude aj súčasťou utajeného dodatku ústavy, štátne orgány ho dôsledne využivajú.
Dá sa teda napísať poviedka rádovo v minútach? Dá. Je jasné, že žiadne veľdielo pri tom nevznikne. Funguje to ale ako vynikajúci prostriedok na prekonanie autorského bloku.
O prvom stretnutí s takýmto štýlom písania som už napísal samostatný článok. Nebolo však posledné. Na posedeniach nášho klubu sme si vymysleli súťaž. Napísať poviedku na náhodne zvolenú tému. Časový limit: 15 minút. Prvý námet súvisel s osadenstvom baru, v ktorom sme sa vtedy nachádzali. Tridsaťsedem vojakov.
Tridsaťsedem vojakov
Kráter. Hlboký. Steny sa prudko zvažujú. Hľadím do jeho temnoty. Takto to dopadnúť nemalo. Nie každý experiment vyjde. Nová zbraň nám mala zaručiť isté víťazstvo. Priniesla však len smrť. Nie však tým, pre ktorých bola určená.
Na dne leží tridsaťsedem vojakov. Našich.
Hlasné vrčanie bagra ma vyruší zo zamyslenia. Následky mojej chyby miznú pred očami. Musíme pokračovať. Inak nezvíťazíme.
Na ďalšom stretnutí sme písať neplánovali. Hlavná iniciátorka týchto súťaži na ňom chýbala. Zvyšok si, v nádeji, že budeme len kecať a chlastať, vydýchol. Hladina alkoholu v krvi však prináša šialené nápady. Témou bolo náhodne vybrané slovo z aktuálneho zborníka MaCeFa. Dostalo sa aj do názvu mojej poviedky.
Tranz
Blikajúce svetlo ma fascinuje. Systém sa reštartuje. Strácam kontrolu. Netuším, prečo tu som.
Vedomie blúdi prázdnotou. Detský plač. Prvé krôčiky. V hlave sa objavujú slová. Bozky.
Záhadný tranz ma púšťa z objatia. Existujem tu a teraz.
„Nabudúce si vedomie zálohujte častejšie, pán Novák,“ varuje ma administrátor. „Nikdy neviete, kedy ho bude potrebné obnoviť. Ten debil, čo vás zabil pri autonehode, nemusí byť jediný.“
Po týchto pokusoch som sa teda odhodlal aj na trochu verejnejšiu exhibíciu. Poslal som príspevok do Poviedky na počkanie organizovanej portálom scifi.sk. Témy, ako to tu zvyčajne býva, boli dve. Slovo Žiara a obrázok predstavujúci dvojhlavňový tank ako darček pod vianočným stromčekom. Podarilo sa mi zakomponovať do môjho výtvoru obidve. Časový limit je veľkorysejší – k „našim“ pätnástim minútam pribudla ešte hodina.
„Preboha, čo to robíš!“ vytrhnem zástrčku z kolegových rúk.
Tma zahalila laboratórium. Šmátram po baterke. Jej sliepňavé svetlo ma sprevádza k ističom.
„Takto to nepôjde, nemáme dosť energie,“ ťuká Peter ceruzkou do výpočtov na papieri.
„A ten experimentálny reaktor čo majú vedľa? Nikto tam teraz nie je. To len blbci ako my ostávajú cez Vianoce v robote.“
„Tu máš kábel, prestrč ho zatiaľ cez okno,“ komandujem kolegu, kým hľadám náhradný kľúč od susedného pracoviska.
Jemná žiara Čerenkovovho žiarenia osvetľuje tmavú miestnosť. Zapájam vedenie do výstupu reaktora. Na kontrolnom paneli nastavujem maximálny výkon.
„Už môžeš!“ snažím sa dokričať cez pootvorené dvere.
Záblesk. Telom mi prechádza zvláštne vlnenie. Vedomie sa zahmlieva.
Dopadám na závej snehu. Budova v ktorej som sa nachádzal zmizla. Nikde nevidím ani kolegu. Zbadám farebné svetielka. Zaostrím zrak – vianočný stromček.
Niekde sme urobili chybu. Nevyšlo to. Nikam sme sa nepresunuli. Stále sú Vianoce.
Oprášim z oblečenia sneh, pomaly sa blížim k stromčeku. Zachytím zvuk silného motora. Siluetu okamžite spoznám. Videl som ju v množstve dokumentárnych filmov.
Poklop sa otvorí a vedľa mňa dopadne smradľavá kôpka. Hovno zabalené v novinách. Nielen hákový kríž na korbe tanku Tiger ale aj ich titulok: „Weihnachten 1943“ ma konečne presvedčia, že náš experiment sa vydaril.
Oproti zverejnenej verzii som si dovolil urobiť zopár úprav. Opravil som chýbajúci dĺžeň. Vymazal som jednu čiarku a niekoľko slov. Dnes už totiž viem, že najužitočnejším nástrojom spisovateľa je klávesa DELETE.