Deti času (recenzia)

Hoci sci-fi patrí stále k môjmu najobľúbenejšiemu druhu beletrie, recenzie diel z tohto žánru tu budú zriedkavé. Občas však urobím výnimku. Napríklad, ak ma zaujme nielen kniha samotná ale jej autorka je mojou rodáčkou.

V tomto prípade som sa s autorom ešte osobne nestretol, je však mojim rovesníkom. Adrian Czajkowski je Brit, preto si svoje priezvisko, zdedené po poľskom otcovi, píše aj ako Tchaikovsky. Predtým, ako sa stal spisovateľom na plný úväzok, sa živil ako súdny vykonávateľ (čo je niečo medzi našim notárom a exekútorom). Má však zaujímavé vzdelanie – vyštudoval zoológiu v kombinácii s psychológiou.

Reč bude o jeho románe Deti času. Vyšiel v roku 2015 (český preklad v 2018) a už nasledovný rok získal Cenu Arthura C. Clarka. Trochu predbehnem, keď poviem, že právom. Ide naozaj o dielo „klasickej“ sci-fi, ktoré si zaslúži prirovnanie k tvorbe tohto velikána.

Obálka knihy

Dej popisuje vzťahy a následný stret troch civilizácií. Prvou nich je „Stará ríša“. Sú to pozemšťania, schopní medzihviezdnych letov rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla. V kombinácii s hibernáciou tak prekonávajú značné vzdialenosti. Snažia sa o terraformovanie pustých planét, teda ich prispôsobenie pozemskému životu. Táto spoločnosť ale počas občianskej vojny skolabuje. Jedinou žijúcou členkou je, v čase, keď prebiehajú hlavné udalosti deja románu, iba doktorka Avrana Kernová.

Druhým komponentom sú cestovatelia z kozmickej archy Gilgameš. Pochádzajú z civilizácie, ktorá vznikla na troskách Starej ríše, desiatky tisíc rokov po jej zániku. Nedosahujú však jej technologickú vyspelosť. Medzihviezdne cesty im trvajú tisícročia. Zem sa stala neobývateľnou, hľadajú si preto nový domov.

Tretia súčasť je tá najzaujímavejšia. Vznikla na čerstvo teraformovanej planéte, ako (nechcený) projekt Avrany Kernovej. Pôvodným zámerom bolo osídliť svet opicami a použiť špeciálny „nanovírus“, ktorý by urýchlil ich evolúciu. Tie sú však v chaose začínajúcej občianskej vojny zničené. Ostatné stavovce na planéte sú voči vírusu zámerne odolné. Pre bezstavovce to však neplatí. Cieľom urýchleného vývoja sa tak stanú pavúky druhu Portia labiata. Čítanie neodporúčam jedincom trpiacim arachnofóbiou.

Vzdelanie autora v oblasti psychológie umožnilo realisticky vykresliť osudy jednotlivcov a civilizácií. Popísať nielen obdobia vzostupu ale aj poklesu či pádu. Jeho zoologická odbornosť bola ale dôležitejšia. Spoločenské vzťahy sa odvíjajú od tých biologických. V pavúčej civilizácii, kde sú samičky väčšie ako samčeky a po kopulácii ich občas aj zožerú, budú vyzerať inak ako v ľudskej.

Vydaril sa aj popis technológií založených viac na chémii a biológii ako na fyzike. Riasy využívajúce fotosyntézu sú súčasťou solárnych článkov. Mravce ovládané feromónmi tvoria komponenty počítača.

Knihu som dostal ako darček na Vianoce, v kníhkupectvo by som si ju asi nekúpil. Odradila by ma jej hrúbka. S čítaním to totiž funguje ako so sexom. V každom období života máme k nemu iný prístup. Nadržaní pubertiaci riešia: „S kým?“ Zamilované páriky bez vlastného bývania sa pýtajú: „Kde?“ Trvalé dvojice, žijúce roky v spoločnej domácnosti, sa už zaoberajú len otázkou: „Prečo?“ 🙂

V mojom „pustovníckom období“ by som štyristostranovú knihu určite privítal. Mal by som dva dni čo čítať. Dnes, keď o môj čas bojuje nielen beletria ale aj populárno-náučné knihy, neodmysliteľný internet (aj písanie tohto blogu) a (bohužiaľ) aj nevyhnutné povinnosti, rozsah kníh, ktoré si vyberám na prečítanie, starostlivo zvažujem. Preferujem romány s dĺžkou dvesto až tristo strán.

Aj napriek tejto výhrade som si knihu užil a som presvedčený, že si získané ocenenie určite zaslúžila.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.