Ako som zažil „trojku“

Druhá polovica roku 1994 bola pre mňa prelomová. Prežil som pár situácii, ktoré navždy zmenili môj život.

Pustovník z nášho mesta

Až do tohto osudového roku som prázdniny počas vysokej školy vždy trávil doma. Snažil som sa čo najviac skúšok urobiť ešte pred začiatkom oficiálneho skúškového obdobia. Mohol som tak, už v polovici júna, nasadnúť na vlak či autobus, s ukončeným ročníkom v indexe. Späť do Bratislavy som sa vrátil až koncom septembra.

Nebol som nikdy pri mori ani na miestnom kúpalisku, hoci to banskobystrické som mal veľmi blízko. Nikam som necestoval ani nikde nepracoval. Nestretával som sa s kamarátmi. Celé obdobie som pestoval len môj obľúbený „šport“ – „vytrvalostný ľah s knižkou v ruke“. V tých časoch som toho prečítal neskutočne mnoho. Priemerným tempom jedna kniha denne. Od sci-fi, odborných kníh, cez detektívky až po špionážne romány.

Čítal som v noci, cez deň som spal. Tesne po východe slnka som sa bol prejsť. Páčilo sa mi túlať sa prázdnymi ulicami bez ľudí. Vstával som poobede okolo piatej. Stal som sa pustovníkom v našom meste.

Zháňanie kníh, na uspokojenie môjho apetítu po čítaní, nebolo jednoduché. Kupovať som ich nemohol, nemal som žiadny príjem. Požičiaval som si ich z knižníc, v tých menších ale veľmi rýchlo „došli zásoby“. Prečítal som tam všetko, čo ma zaujímalo. V pozícii hlavného zdroja ukájania mojej vášne sa tak ocitla Štátna vedecká knižnica.

Táto inštitúcia mala niekoľko nedostatkov. V prvom rade, knihy sa nedali vyberať priamo z regálov. Bolo treba vypísať žiadanku na základe údajov z papierovej kartotéky. Tam ale nebola jedna dôležitá informácia – či je kniha k dispozícii. Žiadateľ tak dostal len časť toho, čo si objednal. V ojedinelých prípadoch aj nič.

Druhým problém bol ešte naliehavejší. Knižnica mala počas augusta celozávodnú dovolenku. Vždy koncom júla som sa preto objavil v jej priestoroch. Nevyhnutným doplnkom bola veľká taška. Raz som už totiž zažil zvedavé pohľady ľudí, ked som balansoval v preplnenom autobuse s kopou hrubých kníh v rukách. Komiku situácie zdôrazňovala skutočnosť, že väčšina z nich bola v ruštine. Niesol som totiž domov materiály na prípravu stredoškolského referátu o sovietskej kozmonautike.

Trávil som dlhé minúty prehľadávaním katalógu. Zvažoval som alternatívy. Mohol som si totiž požičať maximálne dvadsať kníh. Počet žiadaniek toto číslo vždy prevyšoval. Počítal som s tým, že zopár položiek môjho zoznamu bude vypožičaných. Nemohol som riskovať a dostať sa do stavu, keď nebudem mať čo čítať. Už dve desiatky knižiek boli na hrane mojej minimálnej dávky na mesiac.

Piate koleso na voze

Neviem, čo ma primälo k tomu, že som sa prázdniny medzi štvrtým a posledným ročníkom rozhodol stráviť inak. Ostal som v Bratislave. V pracovnej agentúre, ktorá fungovala rovno na internáte, som si vybavil brigádu.

Študentský domov umožňoval bývanie aj cez leto. Za komerčné ceny. Využiť ho mohli aj ľudia, ktorí neštudovali na VŠ. Musel som ale opustiť moju „jednotku“, teda izbu pre jedného, ktorú som obýval cez školský rok. Získal som ju za čisté jednotky v indexe. Už bola ale rezervovaná. O tieto izby bol najväčší záujem.

Ubytovali ma v „trojke“. Nie, toto ešte nie je tá, ktorá sa dostala aj do nadpisu. V takomto type izby som býval v druhom ročníku a nebola pre mňa novinkou. Bola ale dôvodom, prečo som si vybavil „jednotku“. Z „trojky“ sa totiž stala „sedmička“, či „osmička“. Ubytovali sme tam zopár spolužiakov, ktorí nedostali (hlavne kvôli prospechu) internát. Jeden z nich doniesol na izbu aj televízor s videom. Dlhé noci strávené pozeraním akčných filmov neprospievali spánku a ani štúdiu.

V izbe pre troch som teda mal aj spolubývajúcich. Dvoch Spišiakov, ktorí prišli do Bratislavy za prácou. Ich mená si už nepamätám, nazvime ich preto Krátkovlasý a Dlhovlasý. Z môjho pohľadu to bolo, po rokoch strávených medzi „matfyzákmi“ na gymnáziu a medzi „feikármi“ na vysokej, bližšie spolužitie s „normálnymi“ ľuďmi. Poslednýkrát som zažil vzorku bežnej populácie na základnej škole. Inak som sa pohyboval hlavne medzi „postihnutými“, akým som bol aj ja.

Čudovali sa tomu, že voľný čas trávim s knihou. Ja som sa divil, že oni, podľa ich vlastných slov, okrem školských učebníc, nečítali prakticky žiadne knihy. Stret dvoch rozličných civilizácii. Začala kultúrna výmena. Najskôr z mojej strany.

Dlhovlasý sa hlásil do Volkswagenu. Súčasťou prijímacieho konania bol aj dotazník na zistenie osobnostného profilu, vypracovaný pravdepodobne psychológom. Použité slová, ako napríklad „analógia“, ale nezodpovedali slovníku typického uchádzača o robotnícku pozíciu. Pomáhal som mu preto formulár vyplniť. Poctivo som vysvetľoval významy otázok a on zapisoval svoje výsledné odpovede.

Potom prišli na rad oni. Zobrali ma na diskotéku. Hneď na prvej zbalili dve baby. Študentky farmácie, tiež z východu. Aj ich mená mi už z hlavy vyšumeli, pomenujme ich Krátkovlasá a Dlhovlasá. Začali sme sa stretávať a chodiť sa zabávať spoločne. Všetci fajčili a aj ja, hoci som tento zlozvyk zavrhol ešte v puberte, som sa pridal. Našťastie len zopár cigariet a naozaj poslednýkrát v živote.

Netrvalo to dlho a dievčatá strávili noc u nás na izbe. V aritmeticky nevyrovnanej kombinácii – dve ženy a traja muži. Krátkovlasý s Krátkovlasou mali aj sex. Ak aj nie v posteli, tak počas polhodinky spoločnej sprchy na druhý deň ráno. Dlhovlasí sa len objímali a bozkávali. Nadránom to už chalan nevydržal a musel si ísť do kúpeľne zmyť nechcene uvoľnené semeno.

Ja som si „užíval luxus“ postele, ktorú som mal len sám pre seba. Piate koleso na voze.

Viac sa mi páčila Dlhovlasá. Možno aj preto, lebo som v noci počúval jej tiché šepkanie: „Nie, nechcem.“ Zamiloval som sa do nej. Nedokázal som je to povedať. Ešte som neprijal „tú druhú“ kultúru mojich spolubývajúcich. Bol som stále hanblivý, introvertný knihomoľ.

Brigádovala v Liga pasáži, medzi Gröslingovou a Dunajskou. Predávala nejaké snacky. Popcorn či Hot Dog. Chodil som ju tam pozrieť a prehodiť s ňou pár slov. Až som to nevydržal a napísal som jej list. Plný škrtov a opráv. Napísaný mojim ťažko čitateľným rukopisom.

Jej reakcia bola – nijaká. Pochopil som, že u nej šancu nemám. Vrátil som sa ku knihám. Z miestnej knižnice som si požičal publikáciu „Sám sobě psychologem“. Neskutočne mi pomohla. Zbavila ma frustrácie a snáď aj začínajúcej depresie. Neskôr som si ju zaobstaral aj do domácej knižnice.

Spolubývajúci si ich vôbec nevážili. Krátkovlasý mal doma ďalšiu priateľku. Okrem toho sa v MHD zoznámil s inou mladou ženou. Strávil u nej noc. Dlhovlasý sa tiež jasne vyjadril, že mu ide iba o jedno.

Od udalostí už uplynulo skoro tridsať rokov, presné detaily deja mi preto unikajú. Spomínam si, že som sa ocitol s dievčatami sám, v blízkosti mostu Lanfranconi. Snáď sme išli z diskotéky, nepamätám si ale, kde sa ocitli ostatní obyvatelia izby. Začali ma „vypočúvať“. Možno zo závisti, možno z alkoholu, ktorý som vypil, som bol mimoriadne zhovorčivý. Povedal som im zhruba to, čo sa píše v prechádzajúcom odstavci.

Mojich spolubývajúcich som o všetkom informoval. Krátkovlasý to bral celkom v pohode, Dlhovlasý bol nesmierne naštvaný. Jemu sa totiž cieľ ešte nepodarilo dosiahnuť. Kričal na mňa. Kultúrna výmena sa skončila.

Ďalší obsah deja, sa mi, až na jednu výnimku, stráca v hmlách. Marí sa mi, že vo Volkswagene sa zamestnali obidvaja. Dostali miesto na podnikovej ubytovni. Z internátu sa tak odsťahovali ešte pred koncom prázdnin.

Tou výnimkou je noc, ktorú strávili obe dievčatá u mňa na izbe. Ak čakáte pikantné podrobnosti, musím vás sklamať. Tú „trojku“ z titulku, teda situáciu, keď som sa vyskytol v jednej posteli s obidvomi, som naozaj zažil. Okrem spánku v nepohodlnej polohe sa však nič dramatické neudialo. Mladé ženy mali k dispozícii dve voľné váľandy. Nechceli však spať na miestach svojho „zneuctenia“. V noci som síce objímal Krátkovlasú, bola to však skôr metóda usporiadania rúk na úzkom lôžku pre jedného, obsadenom tromi osobami, ako výraz emocionálnej príťažlivosti.

Ona to však pochopila inak. Ráno sa so mnou začala vášnivo bozkávať. O chvíľu však prestala. Potrebovala si len dokázať, že je pre mužov stále príťažlivá. Ja som „dosiahol“ to, že som stratil akúkoľvek nádej na úspech u Dlhovlasej. Poprosil som dievčatá, aby opustili izbu. Už nikdy sme sa nestretli.

Práca

Hoci to na prvé počutie vyzerá ako paradox, spišskí spolubývajúci mi pomohli zabezpečiť aj moje prvé trvalé zamestnanie. Nebude prekvapením, ak poviem, že je za tým žena. Poďme ale od začiatku.

Najskôr som pracoval fyzicky. V prostredí plnom chemikálií. Búrali sa budovy v „Dimitrovke“ a našou úlohou bolo z trosiek povyťahovať zachovalé tehly. Ukladali sa na palety, aby sa mohli ďalej predávať. Išlo o originálne historické murivo z pôvodnej továrne, ktorú v 19. storočí postavil ešte Alfred Nobel. Malo na sebe maďarské a nemecké nápisy.

Leto ’94 bolo neskutočne horúce. Napoludnie sa teploty blížili k štyridsiatke. Vtedy sa to ešte nevolalo „klimatická kríza“, len „hnusný hic“. Pracovať sa dalo len ráno. Vstával som o piatej, električkou sa dopravil na Vajnorskú, kde som „makal ako fretka“, aby som splnil svoju normu – jednu paletu tehál. Končil som asi o jedenástej. Počet členov nášho pracovného tímu postupne klesal. Na konci som zostal len sám. Vyhovovalo mi to. Pri tejto práci sa mi neskutočne vyčistila hlava. Pracoval som „hore bez“. Mal som opálené telo, na žiadnej neskoršej dovolenke sa mi tak opáliť nepodarilo. Zarobil som akurát toľko, aby som si mohol zaplatiť bývanie, jedlo, cestovné a ostalo mi ešte aj na zábavu.

V izbe pod nami bývali dve mladé ženy. Chodili fajčiť na balkón. Rovnako ako moji spolubývajúci. Ich komunikatívnosť, ktorá mne chýbala, zabezpečila vzájomné zoznámenie. Až keď sa dámy ocitli u nás na izbe, na rozdiel od tých predchádzajúcich vo všetkej poctivosti, nadviazal som s nimi rozhovor. Melinda pracovala v IT firme. Keď došla reč aj na moje vzdelanie, ponúkla mi telefónne číslo na jedného z majiteľov. Vraj zháňajú budúcich absolventov.

Po návrate z brigády som mu zavolal. Dohodli sme si stretnutie v sídle firmy na Račianskej ulici. Odchádzal som odtiaľ s podpísanou zmluvou. Do konca prázdnin na plný úväzok. Potom, až do ukončenia školy, na polovičný.

Ešte počas štúdia som do firmy dotiahol ďalšieho zamestnanca. Spolužiaka z gymnázia, aj z univerzity – Rada J.. Robí tam doteraz. Zaujímavým faktom, v kontexte tohto príbehu, je, že jeho vtedajšia priateľka, dnešná manželka a aj moja spolubývajúca pár mesiacov po škole, keď sme si spoločne prenajali byt, je absolventka farmácie.

Ešte v deň promócie som prišiel do firmy dokončiť rozrobenú prácu. Prišiel za mnou šéf a dal mi podpísať plnohodnotnú pracovnú zmluvu. Bol to prvý dokument, na ktorom sa skvel môj novozískaný inžiniersky titul.

Vo firme som vydržal ešte necelý rok. Zlákala ma zahraničná ponuka a aj kariéra návrhára mikročipov. Odbor, ktorý som vyštudoval. To je už ale iný príbeh.

Epilóg

Asi týždeň pred koncom prázdnin som sa na chvíľu stal „bezdomovcom“. Musel som opustiť moju „trojku“, kde som strávil leto, lebo ju pridelili prvákom. Izbu „jednotku“, v ktorej som mal bývať počas nasledovných dvoch semestrov, mi ale dať ešte nechceli. Zápis piatakov bol neskôr ako ten u prvákov.

Vyriešil som to šalamúnsky. Predtým, ako som odovzdal kľúč od izby, urobil som si jeho kópiu. Nedalo sa to urobiť v kľúčovej službe, tie mali zákaz internátne kľúče množiť. Zámky boli ale jednoduché a funkčný kľúč sa dal vypilovať aj z konzervového plechu. Toto „umenie“ nebolo pre mňa novinkou. Zdokonalil som sa v ňom už v čase, keď sme na „trojke“ bývali ôsmi (a originálne kľúče boli len tri).

Keď sa na izbu nasťahovali prváci, dohodol som sa s nimi, že môžem tých pár dní u nich zostať. Na kuchynke bola dokonca posteľ bez matraca, doniesli sme ju do izby a tak som nemusel spať na zemi. Chalani boli radi, že od piataka – „mazáka“ získajú dôležité informácie ako to na internáte, a aj škole samotnej, funguje.

Začal semester. Býval som už normálne. Z leta mi ale niečo ostalo. Začal som častejšie chodiť na diskotéky. Ak som sa posmelil jedným (a naozaj len jedným) pohárikom, dokázal som pozvať dievča do tanca. Vo väčšine prípadoch to tým tancom aj skončilo.

Raz som však naďabil na dievčinu, ktorá sa mi nesmierne páčila. Aj sme si navzájom rozumeli. Na jej meno si nespomínam. Viem, že mala vtedy sedemnásť rokov a študovala na Evanjelickom lýceu na Palisádach. Keď som ju odprevádzal na zastávku, sľúbila mi, že zajtra príde znovu. Už som ju ale nikdy nevidel.

Rezignoval som na randenie. Povedal som si, že to nechám na osud. A ak si priateľku nenájdem, tak sa ďalší rok prihlásim na Farmaceutickú fakultu. Tam bol pomer pohlaví presne opačný ako na našej škole. Chémia ma vždy bavila a zaujímal som sa aj o liečivé rastliny. Získam tak ubytovanie na internáte a zároveň budem pracovať na polovičný úväzok ako doteraz. Nebolo to však potrebné. Keď som prestal „tlačiť na pílu“, priateľku som si našiel. To je tiež iný príbeh.

15 thoughts on “Ako som zažil „trojku“

  1. Ako tak čítavam zážitky z internátov, som nesmierne rada, že som nikdy nemusela na žiadnom bývať. 🙂

    Ale hoci na knihy nedám dopustiť, stráveniu celého leta s knihou v ruke nerozumiem. Ak už nie z iných dôvodov, tak zo zdravotných. Najbližšie som k letu, aké opisujete, mala v trinástke, na VŠ by som už pri pokuse o niekoľkohodinové čítanie od bolestí rozškriabala stenu.

    Tiež nerozumiem tomu, prečo ste cigarety vôbec vyskúšali, keďže ste ich už predtým rozumne zavrhli. Skúšanie cigariet nechápem u nikoho, ale u bystrých a sčítaných ľudí obzvlášť.

    1. Ja som rád, že som to zažil. Už len z toho dôvodu, že mám o čom písať. V čase, keď si už nepamätám mená, takže nikoho neurazím. 🙂

      Život na internáte bol jedným z najlepších období môjho života. Hlavnou nevýhodou bolo to, že som bol na škole aj internáte, kde bol veľký nepomer pohlaví. Ale nič neľutujem.

      „Vytrvalostný ľah s knižkou v ruke“ je seriózny šport, nie každý to zvládne v zdraví. Treba poctivý tréning. Ak bude raz na olympiáde, budem v reprezentácii. 🙂

      No a tie cigarety. Kto nevyskúša, nevie. Mal som dve obdobia, ked som skúšal fajčiť. Jedno v puberte a to druhé sa opisuje v článku. Dokonca som počas vysokej asi dvakrát vyskúšal aj také to „zelenšie“. 🙂 Po vysokej, a to už bude pomaly 30 rokov, už nič.

      1. Nuž, mne až-až stačil život na priváte s jednou nepríjemnou spolubývajúcou. Situácia so siedmimi spolubývajúcimi, akú ste opísali v článku, by bola pre mňa zlý sen. Inak, aj my, čo sme nič nezažili, máme o svojom živote čo písať. Len to nikto nechce čítať. 🙂

        Vyhli ste sa zdôvodneniu vyskúšania tých cigariet. Ja to tak neviem pochopiť – vari ste si mysleli, že informácie o ich škodlivosti valiace sa na vás sprava-zľava sú veľké lži? To nemá byť žiadna urážka, len mi proste nič iné ako dôvod nenapadá.

        1. Aj pre mňa by to bol dnes zlý sen, ale v časoch mladosti som si to (aspoň tých pár mesiacov) dokázal aj užiť. Bola tam sranda. Vykompenzoval to „pustovnícky režim“ počas prázdnin. Ak by tí spolubývajúci boli ženského rodu, tak by som bol v „siedmom nebi“ a tento článok o „trojke“ by asi vyzeral inak. 🙂

          Príbehov zo života, ktoré sa nedotýkajú priamo písania, som na vašom blogu veľa nenašiel. Určite si rád prečítam aj nejaké nové.

          To, že sú cigarety škodlivé, som samozrejme vedel. Lenže celý život je v podstate len „konzumácia škodlivín“ (cukor, údeniny, alkohol…) končiaca smrťou (a to aj bez tých škodlivín). Aj výlet do prírody nás môže zabiť (a oveľa rýchlejšie ako tie cigarety).
          Považujem sa za „balík kvantových funkcií“, ktorý je v tejto realite aj preto, aby získaval zážitky. Beriem na vedomie, že v každom zážitku je aj určitá miera škodlivosti.

          1. Nuž, ja som sa už asi narodila stará, keďže pre také “srandy” som nemala pochopenie ani pred, ani počas, ani po študentských rokoch.

            Problém príbehov z môjho života je ten, že od začiatku puberty sa významné pozitíva v mojom živote odohrali výlučne v súvislosti s písaním. A o negatívach ľudia nechcú čítať, pokiaľ nie sú prekonané a nedá sa na ne dívať s nadhľadom, podľa možností aj humorným. Jedno z mála takýchto aspoň čiastočne prekonaných negatív nájdete na mojom prastarom, dávno neaktívnom blogu: https://blog.enigma.sk/2010/04/20/neliecte-zaludocne-problemy-iba-si-tym-zabezpecite-aj-neurologicke/

            Ani alkohol a údeniny vás nikto nenúti požívať. 🙂 Len bez toho cukru to nejde. Isteže vás zabiť môže hocičo, ale ide o pravdepodobnosť. Zomrieť môžete aj pri prechádzke na chodníku v parku, aj pri prechádzke po lane nad stometrovou priepasťou. A predsa z toho druhého cítia ľudia inštinktívny strach. Rovnaký inštinktívny strach mám ja z cigariet a podobných vecí a nechápem, prečo ho evolúcia nevložila aj do ostatných. Druhá vec, umrieť síce musí každý, no aj spôsob smrti zaváži. Ja si teda rakovinu nevyberám.

            1. Nenúti, ale taká dobrá klobáska a k nej jedno vychladené pivečko… a občas „zhreším“ aj dobre glutamánovou Vifonkou (žalúdok našťastie prežil aj VŠ obdobia, keď instantné polievky predstavovali 100% mojej stravy). 🙂
              V princípe nadviažem na ten váš text, keď poviem, že odopieranie „škodlivín“ nás môže zabiť rovnako ako oni samotné, pretože nám to berie psychickú pohodu. Pocit šťastia a spokojnosti posilňuje imunitný systém a ten potom môže zase efektívnejšie bojovať so začínajúcou rakovinou. Taký Steve Jobs bol striktný vegán a ešte pred šesťdesiatkou ho zabila rýchla rakovina.

              1. Je to pekná teória, ale štatistiky ju nepotvrdzujú. Ja mám našťastie k najväčším škodlivinám ako sú káva, alkohol a cigarety bytostný odpor, ich užívanie by mi navodilo ťažkú psychickú nepohodu. (Kávu a alkohol som v nízkych koncentráciách skúsila a nechápem, ako môže také hnusy niekto piť. Nechutné zdravotné čaje sú oproti nim delikatesa.)

                1. Štatistiky súvislosti medzi pozitivitou/negativitou a imunitným systémom ukazujú:
                  „There is data to support the hypothesis that individuals characterized by a more negative affective style poorly recruit their immune response and may be at risk for illness more so than those with a positive affective style.“
                  https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/17027886/
                  How Happiness Boosts the Immune System:
                  https://www.scientificamerican.com/article/how-happiness-boosts-the-immune-system/
                  Káva nie je považovaná za škodlivinu. Hoci má (pri vysokej konzumácii) aj negatívne účinky, má pozitívny vplyv napríklad na Parkinsonovu chorobu, cukrovku alebo pečeňové choroby. Štúdie ukazujú, že ľudia, ktorí kávu pijú, žijú dlhšie ako tí, čo ju nepijú :
                  https://www.discovermagazine.com/health/is-coffee-good-for-you-or-not
                  Pre mňa je káva asi jedinou „drogou“, bez ktorej si život predstaviť neviem. 🙂

                  1. Prečo majú potom vo všeobecnosti fajčiari a alkoholici kratší život? Pozitivita dobrých pocitov je porazená negatívnou chémiou. Len tam, kde je pozitívne pocity vyvoláva niečo pre telo prinajhoršom neutrálne, vidieť pozdvihnutie imunitného systému.

                    O káve sa píše raz tak, raz tak. Podľa toho, čo ja viem, ide o jednu z najviac rádioaktívnych potravín (písala som bakalárku o vplyve ionizujúceho žiarenia na ľudské telo). Pre prípad, že by bol kofeín náhodou naozaj všeliek, ho však dostávam v čiernom čaji. Jedinej výrazne škodlivej droge, ktorej holdujem, pretože ma na ňu naučili rodičia skôr, než som sa mohla brániť. 🙂

                    1. Pri fajčiaroch a hlavne alkoholikoch ide skôr o množstvo ako len o samotnú konzumáciu škodlivej látky. Pri nikotíne je problém, lebo má vysoký potenciál na vytvorenie závislosti. Som rád, že som pravidelne fajčiť nezačal.
                      Alkohol, v množstve zodpovedajúcom jednému pivu, či jednému poháru vína, denne (a to ani nie každý deň), nepovažujem za niečo kritické.

                      Káva medzi 10 najrádioaktívnejšími potravinami nie je – sú tam ale napríklad banány, mrkva alebo zemiaky a úplne najhoršie sú para orechy:
                      https://www.thoughtco.com/common-naturally-radioactive-foods-607456

                      Čierny čaj pijem aj ja. Poslednú kávu si dávam niekedy okolo obeda a poobede okolo piatej (Angličania vedeli čo robia) pijem šálku kvalitného čaju (bez cukru a citrónu). Môj obľúbený druh je Darjeeling.

                      Ešte šťastie, že vďaka vašim rodičom ste sa dostali na dráhu „závisláka“. Inak by ste boli od „normálneho“ ľudstva úplne odtrhnutá. 🙂

                    2. Zrejme sa za tých dvanásť rokov od písania mojej bakalárky, respektíve sedemnásť rátajúc do úvahy vek zdroja, urobil nejaký nový výskum. Lenže pivo, ktoré obhajujete, medzi rádioaktívnymi potravinami je. Na škodlivosti alkoholu aj v malých množstvách trvám, pozrite si: https://hlavackova.substack.com/p/prerusovana-hladovka-abstinent-bez

                      Ja práve rodičom veľmi zazlievam, že zo mňa urobili závisláka. Ak by som mala vlastné deti, striktne by som ich držala od škodlivín tak dlho, ako sa len bude dať. Radšej byť natoľko zdravá, ako sa len mojím vlastným pričinením dá, než chorá “normálna”. 🙂

                    3. Aj dýchanie je vo svojej podstate škodlivé – vytvára v našom tele oxidačný stres a voľné radikály. 🙂
                      Život beriem pozitívne a nežijem v strachu, čo všetko by mohlo byť potenciálne škodlivé. Žiadne významné zdravotné problémy nemám, hoci som od vás starší. Treba brať do úvahy aj psychosomatiku. 🙂

                    4. O dýchaní viem, je to asi hlavný faktor vzniku rakoviny. A psychosomatiku nepodceňujem, je významným pôvodcom mojich zdravotných problémov. To aj napriek tomu, že aj ja žijem heslom „čo chutí, to živí“. Lenže bohužiaľ, pôžitok z jedla/pitia nie je zďaleka jediný, ba ani hlavný faktor psychosomatiky. A iné faktory sa tak ľahko ako konzumácia ovplyvniť nedajú.

  2. DK

    Tak som to všetko zase na 1 ťah prečítal . Pekne píšeš . Ale mám taký tichý dojem že keby si mal viacej odvahy a skúseností , tak by si sa minimálne u krátkovlasej prebojoval aj na métu č.2 a 3 . Parafrázujem jednu komédiu z rokov 90-tych . Mal som kedysi jedného kamoša (bohužiaľ už je nie medzi nami), ktorý mi povedal jednu vec: ,,Duško , pýtať si treba vždy .“(otázka bola či som bol úspešný , keď som povedal že nie tak podotázka bola : ,,a pýtal si si?“ ).

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.