Ako som meškal hodinu na rande a neľutoval to

Ak človek príde neskoro na dohodnuté stretnutie, je to vo väčšine prípadov nepríjemné až neslušné. Existujú však aj situácie, keď sa táto nepríjemnosť zmení na presný opak.

Stredná

Väčšina ľudí si začína vytvárať bližšie vzťahy s opačným pohlavím už na strednej škole. Ja som však medzi nich nepatril. Veľmi skoro som si uvedomil, že môj fyzický vzhľad nevyvoláva v dievčatách extázu. Kombinácia introvertnosti a z nej vyplývajúcej hanblivosti mi šance na úspech u mladých žien zablokovala ešte účinnejšie.

Návšteva diskoték a ďalších podobných zariadení, kde bola možnosť bližšie sa zoznámiť s dievčatami, ma veľmi nelákala. Aj z toho dôvodu, že tie „smiešne pohyby“ nazývané tanec, nedokážem vykonávať doteraz, pokiaľ nemám v krvi aspoň jeden pohárik. To sa počas strednej školy legálne zabezpečiť nedalo. 

Na gymnáziu som chodil do matematicko-fyzikálnej „kockáčskej“ triedy s rodovo nevyváženým zložením – 1/3 dievčat a 2/3 chlapcov. Tí, pre naše dievčatá zaujímavejší, spolužiaci, si tak spolužiačky rozobrali. Ak som sa predsa len odhodlal o pokus o zblíženie s dievčaťom, veľmi rýchlo som zistil, že moja aktivita nie je veľmi vítaná. Vo väčšine prípadov išlo len o jemný náznak. Zažil som ale aj jedno odmietnutie formulované jasno a nahlas.

Vybrali sme sa vtedy, so spolužiakom Dušanom F., pozrieť sa, kde býva naša spolužiačka Monika. Bol som v tom čiastočne nevinne. Hlavným iniciátorom bol Dušan. Ja som sa tejto výpravy zúčastnil preto, aby som si overil citlivosť príjmu môjho novopostaveného rádia, zabudovaného do plastovej krabičky na mydlo. Monika totiž žila na opačnej strane mesta ako ja s Dušanom, signál miestneho vysielača tu bol iný.

Monikin dom sme našli. Postavili sme sa, ako Svedkovia Jehovovi, na verejný priestor pred domom, tak aby nás videla. Uprene sme dom pozorovali. Naša spolužiačka túto aktivitu, dnes nazývanú stalking, dlho nevydržala. S výkrikom: „Practe sa!“ vybehla pred vchodové dvere. Pochopili sme a vrátili sa domov.

Na druhej strane ma nezáujem opačného pohlavia počas gymnaziálneho štúdia až tak netrápil. Môj čas som využíval užitočnejšie.  Na škole sme mali vynikajúco vybavené počítačové učebne. Doma som si konštruoval rôzne elektronické zariadenia. Pravidelné návštevy antikvariátu rozširovali moju zbierku kníh o starých rádiách. Bol som členom minimálne troch knižníc, nikdy som neprečítal toľko kníh ako počas tejto doby.

Moje „priateľky“ na strednej škole tak boli výhradne iba z dvoch kategórií. Kopírovali názvy známych skladieb vtedajšej popmusic – Vymyslená a Nepriznaná.

Antický „fešák“ z maturitného tabla

Vysoká

Na vysokej škole sa pomer pohlaví dostal do ešte nepriaznivejšieho rozsahu. Na FEI sa vtedy vzdelávalo 90% mužov a iba 10% žien. Nevedel som si však predstaviť, že by som študoval niečo iné ako elektrotechniku a informatiku.

Okrem toho som na „baby“ nemal veľa času. Štúdium bolo náročné. Hlavne prvé dva ročníky. Matematika, fyzika, teoretická elektrotechnika. Už po prvom semestri nás opustilo množstvo spolužiakov. Vrátane môjho vtedajšieho spolubývajúceho na internátnej izbe. Ukončiť školu predčasne sa ale dalo aj v druhom ročníku. Teória elektromagnetického poľa u doc. Gondu bola známym strašiakom. Pri tom nás, technikov, chceli ešte civilizovať, tak nám do rozvrhu pridali aj povinne voliteľné humanitné predmety. Absolvoval som preto aj jeden semester politológie a predmety zaoberajúce sa národným hospodárstvom či bankovníctvom a burzami.

Od tretieho ročníku náročnosť (aspoň pre mňa) štúdia poklesla, zvýšila sa však jeho zaujímavosť. Užíval som si pokusy s lasermi na predmete Optoelektronika, „vytváranie bleskov“ pri testovaní elektrickej pevnosti materiálov, programovanie mikrokontrolérov v strojovom kóde aj navrhovanie obvodov mikročipov.

Na internáte Mladosť, kde bývali primárne študenti FEI, bolo zloženie pohlaví podobné ako na samotnej škole. Skúšal som zbaliť to, čo tam bolo k dispozícii, teda moju spolužiačku Lenku, ktorá, na počudovanie, vtedy ešte nemala priateľa. Ocitli sme sa aj sami na jej izbe, pripravujúc sa spolu na dosť ťažkú skúšku. Hoci sme už boli v horizontálnej polohe, učili sme sa ležiac na spojených váľandách, k ničomu nedošlo. Neviem, či to bolo spôsobené náročnosťou výkladu v učebnici alebo mi len moje telo chcelo dať podvedome najavo, že Lenka nie je tá pravá. Zaspal som.

To sused z vedľajšej izby našej bunky bol pri „učení sa so spolužiačkou“ oveľa šikovnejší. Pravidelne za ním jedna dochádzala s rukami plnými kníh a zošitov. Počas „štúdia“ v jeho izbe zhaslo svetlo a začalo sa z nej ozývať rytmické vŕzganie pohovky okorenené ženskými vzdychmi. Raz ho prišla navštíviť jeho zákonitá manželka. Bola to dcéra nejakého miestneho potentáta, tak snobsky arogantná, že som susedovi tie jeho „študijné večery“ z celého srdca doprial.

V Mlynskej doline existovali aj ďalšie miesta študentského ubytovania. Hneď oproti nám stál „Štúrák“. Vzhľadom k tomu, že tam bývali študenti a hlavne študentky z humanitných fakúlt, rodové zloženie jeho obyvateľstva bolo presne opačné ako u nás na Mladosti. Zlé jazyky ho preto nazývali aj „Kravín“. Na našom internáte kolovali povesti o tom, že stačí prekĺznuť okolo vrátnice „Štúraku“ a zaklopať na ľubovoľnú izbu. Ak otvorí žena, treba ju priamo požiadať o intímne zblíženie. Povesti spomínali aj riziko, že takéto konanie môže skončiť fackou od dotyčnej ale na druhej strane posmeľovali odvážlivca pikantným popisom úspešných misií.

Pri náročnom štúdiu veľa voľného času nebolo ale napriek tomu som sa prihlásil ako dobrovoľník do technického oddelenia študentského klubu Elam, fungujúceho priamo na internáte. Mali sme na starosti ozvučenie, reflektory a ďalšie technické zariadenia. Diskotéky som tak občas trávil za mixpultom ako spolupracovník DJ.

Zvukársky pult bol umiestnený v zákulisí a tak som mal, pri jednom predstavení, možnosť pozorovať  kúzelníka odzadu. Na vlastné oči som tak uvidel základnú podstatu všetkých kúzelníckych trikov – odlákať pozornosť obecenstva jedným smerom a zároveň divákmi nevidenou rukou urobiť prípravu na „kúzlo“. Ozvučoval som aj koncert skupiny Olympic. Priniesli si vlastnú aparatúru a spolu s našou, kde som mixoval, sa to v malom klube tak ozývalo, že som mal zaľahnuté uši ďalšie dva dni.

Výhodou členstva v Elame bol voľný vstup na všetky jeho akcie vrátane diskoték. Ak som teda nemal službu pri starostlivosti o techniku, mohol  som „trsať do bezvedomia“.  Ako už bolo napísané vyššie, takúto aktivitu doteraz nedokážem vykonávať za triezva. Musel som preto porušiť aj môj zákaz pitia alkoholu, ktorý som striktne dodržiaval prvé dva ročníky VŠ. Pri oslave prvého „dospeláckého“ Silvestra, v poslednom ročníku strednej školy, som to totiž s alkoholom prehnal a „po opici“ som sa zaprisahal, že sa ho už nikdy nedotknem.

Posmelený jedným Gin tonikom alebo Cuba libre som sa vrhal na parket. Ak boli moje zábrany vplyvom alkoholu dostatočne zoslabené, dokázal som požiadať aj úplne neznáme dievča o tanec. Seriál Teória veľkého tresku ešte nebol natočený ale prototyp Rajesha Koothrappaliho už existoval. Vo väčšine prípadov to tým tancom aj skončilo.

Raz to pokračovalo oveľa nádejnejšie. S jedným krásnym dievčaťom, nižšou, štíhlou brunetkou, som si po tanci sadol k stolu a naša konverzácia, na moje počudovanie, plynula prirodzene a nenútene. Striedaním tanca a rozhovoru sme takto strávili pár hodín. Alkohol z toho jedného pohárika mi už  dávno z krvi vyprchal a napriek tomu som necítil žiadnu trému. Po skončení diskotéky som ju odprevadil na autobusovú zastávku. Sľúbila mi, že zajtra príde na diskotéku opäť. Bozk na rozlúčku však odmietla. Malo ma to varovať.

Na druhý deň som stepoval pred klubom hneď ako diskotéka začala. Pozorne som si všímal všetky prichádzajúce dievčatá. Čakaním som strávil hodiny. Tá „moja“ však neprišla. Už nikdy som ju nevidel. Jej meno mi už dávno vyšumelo z pamäti. Spomínam si len na semišové lodičky, ktoré si pri ceste na zastávku starostlivo chránila pred vlhkom jesenného večera, a fakt, že študovala na Evanjelickom lýceu. Jej vek dokonale zapadal do môjho vzorca „priateliek“ nazývaných podľa hudby 80. rokov. Mala sedemnásť ako tá, o ktorej spieva Elán v pesničke Slobodná.

Po tomto sklamaní som na pár týždňov na diskotéky a randenie zanevrel. Zo „splínu“ ma vyslobodil môj spolužiak Alexander, ktorý trpel podobným „single problémom“. Chodili sme preto na diskotéky spoločne.

Výhodou tejto zostavy bolo, že Šaňo bol o hlavu nižší ako ja. Aj so svojou priemernou výškou som tak pri ňom vyzeral ako obor. Neviem, či to ale bola výhra. O dlhé roky neskôr, na vianočnej párty bankovej inštitúcie, kde som vtedy pracoval, som sa ocitol, po poháriku Mochita, na tanečnom parkete. V blízkosti tancoval aj môj vtedajší, tiež o hlavu nižší, kolega a kamarát Mišo. Ostatní kolegovia si robili srandu, že vyzeráme ako Tom a Jerry.

Prvá

Jedna diskotéka s Alexom však výhrou bola. Dokonca tou najvyššou. Oznámil mi, že očakáva svoju bývalú spolužiačku, aj s jej kolegyňami. Keď skupinka žien prišla, začali sme spolu tancovať. V okamihu, keď DJ spustil slaďák, oslovil som jedno z dievčat v skupinke. Po tanci sme si sadli a začali sa rozprávať.

Na rozdiel od predchádzajúcich nepríjemných skúsenosti všetko plynulo hladko a prirodzene. Dnes si už nepamätám, o čom konkrétnom sme sa bavili ale v konverzácii sa neobjavovali žiadne obdobia „mŕtveho ticha“. Zatancovali sme si ešte pár spoločných tancov.

Dievčatá odišli. Uvedomil som si, že na tú, s ktorou som si tak dobre rozumel, nemám kontakt. O dva týždne som na diskotéke znovu stretol Šaňovu spolužiačku a spojenie na tú, s ktorou som sa chcel stretnúť, som od nej vydrankal. Dohodli sme si prvé rande.

Začali sme spolu chodiť. Moja prvá „reálna“ priateľka patrila, rovnako ako tie predchádzajúce, do kategórie názvov piesní populárnej hudby. Eva bola totiž Sestrička z Kramárov.

Nájsť si spoločný okamih nebolo až tak jednoduché. Pracovala na 12 hodinové smeny na traumatologickej JIS, kým ja som bol zamestnaný na polovičný úväzok v IT firme a zároveň som navštevoval posledný ročník školy, kde som dokončoval moju diplomovku. Návrh mikročipu, kľúčového objektu mojej diplomovej práce, vyžadoval prístup k počítačom so špecifickým softvérom, kde bolo treba dodržiavať striktný časový režim. Záujemcov o prácu na nich bolo totiž mnoho.

Mobily tej doby neboli dostupné pre bežného smrteľníka a komunikačné vymoženosti internetu boli ešte len v plienkach. Hoci som mal v práci vlastnú kanceláriu aj s telefónom a na internáte bol telefónny automat, zavolať Eve nebolo jednoduché. Telefonovať do nemocnice nemalo zmysel, vzhľadom k povahe jej práce, kde išlo aj o životy, tam mala väčšinou frmol.

Ak mala voľno a bola na ubytovni, spojiť sa s ňou bol nesmierne komplikovaný proces. Bolo treba zavolať na vrátnicu a nechať odkaz, že zavolám. Pani vrátnička jej poslala odkaz na izbu. Neskôr som znovu vytočil číslo na vrátnicu ubytovne a ak telefón nebol obsadený a odkaz sa k Eve dostal, mohli sme sa chvíľu porozprávať, prípadne dohodnúť stretnutie. Na dlhé rozhovory to nebolo. Celá sesterská ubytovňa, s viac ako stovkou mladých žien, využívala na komunikáciu túto jedinú linku.

Väčšinou sme teda naše stretnutia plánovali dopredu. Najčastejšie sme sa schádzali „na múriku“ v blízkosti ubytovne sestier na Kramároch. Ak sme nešli do kina alebo sa niekam do mesta najesť, zostali sme rovno tam. Miesto bolo tienené stromami a skryté pred zvedavými pohľadmi. Začínalo leto, večery boli príjemné, my sme sa rozprávali, objímali a bozkávali. Moja ruka – šmátralka vkĺzla občas aj pod jej tričko.

Čas bežal rýchlo. V praxi som si overoval teóriu relativity ako ju zjednodušene (vraj) vysvetľoval Albert Einstein: „Hodina sedenia s pekným dievčaťom na lavičke v parku ubehne ako minúta, minúta sedenia na horúcom sporáku sa ale zdá hodinou.“ Hoci naše stretnutia začínali väčšinou podvečer, na internát som sa vracal až prvou nočnou linkou, tesne pred polnocou.

Keď sa meškať oplatilo

Raz som išiel na jedno takéto dopredu dohodnuté stretnutie. Štandardnou trasou, s prestupom na Patrónke, som sa z Mlynskej doliny viezol na Kramáre. Priama linka, ako dnešná 32, vtedy ešte nejazdila. Celú cestu som kontroloval čas na hodinkách. Mal som, vtedy obľúbený, model, ktorý zobrazoval čas analógovo aj digitálne. Nič zvláštne som nespozoroval.

Keď som vystúpil z autobusu, pozrel som ešte poslednýkrát na hodinky. Mali sme sa stretnúť o pol šiestej. Hodinky však ukazovali čas 18:30. Zhodne na digitálnom aj analógovom ciferníku. Až vtedy som si uvedomil, že hodinu meškám. V šoku som utekal „k múriku“. Eva tam však nebola.

Ostávalo mi jediné. Zapísal som sa na vrátnici ubytovne pre sestry ako návšteva. Pani vrátnička ma dôrazne upozornila, že návštevy musia do 22:00 opustiť budovu. Nebol som prvý mužský návštevník tejto inštitúcie. Zaklopal som na dvere Evinej izby. Bola sama, jej spolubývajúca mala nočnú službu. Pokarhala ma za nedodržanie času stretnutia. Netrvalo to ale dlho a ocitli sme sa v bežnej činnosti, ktorú sme robili „na múriku“. S jedným „drobným“ rozdielom. Naša poloha už nebola zvislá ale vodorovná…

7 thoughts on “Ako som meškal hodinu na rande a neľutoval to

  1. Vcelku dobre napísané a čítavé, aj keď takéto články nie sú úplne moja šálka čaju (kávu nepijem). Trošku ako z teórie Veľkého tresku, trošku ako z príbehov iných „ajťákov“ (nejako často sa dostávam ku komunikácii s nimi, aj napriek tomu, že ja a počítače si nerozumieme). Miestami som pri čítaní prikyvovala súhlasne, miestami krútila hlavou nesúhlasne, miestami som sa tvárila nechápavo. No najnepochopiteľnejšia je pre mňa jedna vec, s ktorou sa už dlho stretávam, možno mi to práve vy vysvetlíte. To, prečo muži lovia ženy na miestach, kde partnerku so spoločnými záujmami len ťažko nájdu. Napríklad na diskotéke. Z článku sa zdá, že ste k diskotékam nemali vzťah, aspoň nie zatriezva. Najpravdepodobnejší typ žien na diskotéke sú práve tie, čo ich zbožňujú. Naozaj ide mužom vo vzťahu len o „jediné“ a nejaké spoločné záujmy sú pre nich absolútne nepodstatné, alebo očakávajú, že motyka vystrelí?
    (Inak malá chybička vo vete „večery poli príjemné” Buď večery boli príjemné, alebo ide o nejaký nepochopený umelecký jazykový prostriedok s poľami :-).)

    1. Chybička poli/boli opravená. To je tá výhoda „beta čitateľa“, niekoľko mesiacov to bolo zverejnené na blogu SME a potom som to kopíroval sem a tento preklep som si nevšimol (pretože kontrola pravopisu ho neodhalí) 🙂
      Ja osobne tiež takýto druh príbehov vo všeobecnosti veľmi „nemusím“ ale ak by ho napísal podobne „postihnutý“ človek („ajťák“ respektívne „kockáč“ vo všeobecnosti) asi by som si to rád prečítal. Všeobecný vkus je však iný. Na SME to bol jeden z mojich najčítanejších článkov a dokonca ho redakcia aj prelinkovala do rubriky Žena.
      Čo sa týka miesta na „balenie“, tak na diskotéke sa to jednoducho očakáva. Je to miesto, kde sa dá legitímne osloviť neznáma žena a dokonca sa jej aj fyzicky dotýkať (počas tanca). Mal som jedného kolegu, ktorý sa zoznámil so svojou manželkou v kníhkupectve ale ja jednoducho nemám odvahu oslovovať neznáme ženy na miestach, ktoré sú určené na niečo iné (a pohárik „na guráž“ si pred návštevou kníhkupectva obvykle nadávam 🙂 ).
      S mojími neskoršími partnerkami som sa už zoznámil iným spôsobom (oveľa netradičnejším):
      https://www.martinchabada.sk/ako-som-prezil-najvasnivejsie-obdobie/
      https://www.martinchabada.sk/preco-nediskutujem/
      Mužom nejde len o to „jediné“, je ale treba priznať, že táto biologická potreba je u nich na vysokom mieste v zozname priorít. Je to spôsobené jednoduchou biologickou zákonitosťou. Muži majú asi 7x viac testosterónu ako ženy a zároveň hladina tohto hormónu stúpne o cca. 30% v prítomnosti atraktívnej (čo z biologického hľadiska znamená plodnej) ženy. Teda spoločné záujmy (ak sa teda za spoločný záujem nepovažuje čo najrýchlejšie splodenie spoločného potomka) nie sú pri „balení“ pre mužov až takou prioritou. Muži preto kladú vysoký dôraz na „fyzické parametre“ ženy, ktoré súvisia s plodnosťou (vek, pomer prsia/pás/boky). Ak to porovnám s inou biologickou potrebou, tak ak nám od hladu škvŕka v bruchu, tiež nepozeráme na to, či je daná potravina nášmu zdraviu prospešná ale hodnotíme hlavne jej vôňu, vzhľad a následne chuť 🙂
      Pri ženách je to presne naopak. Tam hladina testosterónu (a teda chuť na „biologické zábavky“) vzrastie až pri zamilovanosti (u mužov pri zamilovanosti hladina testosterónu poklesne), čo je ťažko definovateľný stav, súvisiaci s vyhodnotením muža ako vhodného otca pre ženine deti (aj keď žena deti mať nechce, príroda tu ale „beží“ svoj program). Žena si totiž nemôže dovoliť ten „luxus“, splodiť každý deň dieťa s iným mužom (pričom muž môže teoreticky oplodniť aj niekoľko žien denne, ak ich dokáže nájsť a „zbaliť“). Teda žena pri výbere partnera hodnotí oveľa komplexnejšie a spoločné záujmy sú neoddeliteĺnou súčasťou tohto „hodnotiaceho algoritmu“.

      1. Oba články som už dávnejšie čítala. Ale keď niekto začne s biologickými zákonitosťami, nedá mi nenalinkovať môj vlastný článok, ktorý vznikol práve na túto tému: https://www.adhara.sk/?page_id=4858 Tam sú (aj keď možno až príliš štipľavo) všetky argumenty. 🙂

        Inak, o vysokej hladine testosterónu mužov v blízkosti ženy by som vedela rozprávať. Aj keď iba o jedinom testosterónovom prejave – agresivite. 🙂

        1. S argumentmi, ktoré uvádzate v tom článku, sa úplne nestotožňujem. Žijeme síce v civilizácii ale naše „podhubie“ je stále biologické (kým sa nám nepodarí vedomie nejako preniesť do počítača 🙂 ) a hoci dokážeme svoje biologické podnety čiastočne kontrolovať, stále predstavujú jeden z významných vplyvov na naše správanie. Je jednoducho faktom, že muži majú v tele viac testosterónu, ktorý ovplyvňuje ich správanie (áno, je tam aj tá agresivita) a nezávisí to od toho, či sa nachádzajú v hypermodernej budove pri počítači alebo s kyjakom a uloveným mamutom niekde pri ohni 🙂

          1. Ten článok však vysvetlil aj to, že a) biologické neznamená u všetkých jedincov identické, b) s potláčaním prirodzenosti človek nemusí mať absolútne žiadny problém (používanie záchoda), c) ak sa už človek raz chce chovať biologicky, mal by to robiť férovo a vo všetkom.

            No nič, idem ďalej hľadať tie evolučné anomálie 🙂 (akou som napríklad ja).

            1. Identické to samozrejme nie je, napríklad dá sa nájsť konkrétna žena, ktorá bude mať možno v danom okamihu v krvi vyššiu koncentráciu testosterónu ako konkrétny muž. Pôvodná otázka ale bola položená v množnom čísle a teda som odpovedal tak, ako hovoria štatistiky (a aj moja skúsenosť ktorá s nimi koreluje) týkajúce sa väčšiny populácie.
              Neviem,. či ten prípad so záchodom je úplne najlepší. Aj človek žijúci v civilizácii a zvládajúci používanie záchoda, svoju „civilizovanosť“ prehodnotí, ak sa napríklad nachádza na výlete v lese, príde na neho príslušná biologická potreba a najbližší záchod je kilometre ďaleko 🙂 Teda princíp „všetko alebo nič“ nie je vodným modelom. Naše civilizované vs. „biologické“ správanie závisí od konkrétnych okolností.
              Ak hľadáte muža s nižšou hladinou testosterónu, nemusíte ísť do evolučných anomálií. Jednou z príčin plešivosti je zvýšená hladina testosterónu. Ak má teda muž aj vo vyššom veku „bujný porast“ na hlave, signalizuje to, že jeho hladina testosterónu nebude úplne najvyššia. Pričom aj samotný vyšší vek muža koreluje so zníženou hladinou testosterónu (pokles cca 1% ročne).

              1. Ten príklad so záchodom mal ukázať, že všetci vieme potlačiť svoju prirodzenosť bez námahy a traumy. Prirodzene, keďže je to naša prirodzenosť, vieme sa k nej aj vrátiť, keď to situácia vyžaduje. Hoci aj v v prípade turistiky to nie je úplný návrat k prirodzenosti. Nájdeme si úkryt a vhodné lístie, ak nie sú naponúdzi papierové vreckovky. Alebo, ak to nie je urgentné a záchod síce nie je nablízku, no dá sa k nemu v pomerne krátkom čase dôjsť, vydržíme.

                Aha, tak to preto ma holohlaví muži vždy odpudzovali! 🙂

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.