Prvý september 1978. Môj prvý deň v škole. Vnímam všadeprítomný pach igelitu od obalov na zošity. Táto „vôňa“ mi aj dnes dokáže vyvolať predstavu školskej triedy.
Prvý deň
Sedím v lavici, v triede 1.C, na ZŠ na Spojovej ulici v Banskej Bystrici. Ruka úradníka školskej správy sem sústredila deti z nášho sídliska, s priezviskami začínajúcimi na G, H, CH, I, J a K. Chtiac či nechtiac, budú zdieľať nasledovných osem rokov svojho života.
Listujem si v čítanke, ktorú sme pred chvíľou dostali. Preskakujem písmenká, slabikovanie aj „Ema má mamu“ a začítam sa do jediného dlhšieho textu, ktorý je na konci. Čítať už totiž viem. Ani neviem ako ale naučil som sa to ešte ako škôlkar. S písaním je už väčší problém. Dokážem používať len veľké, tlačené písmená. To mi zostalo doteraz. Ani roky učenia v škole, kde som z písania nedostal na vysvedčení lepšiu známku ako trojku, mi nevytvorili vzťah k písanému písmu. Tie oblúčiky a kučierky mi jednoducho nikdy nešli. Našťastie ma zachránil príchod počítačov. Dnes, ak potrebujem napísať ručne krátky odkaz, používam iba veľké písmená. Jediný rozdiel oproti mojim rokom v škôlke je to, že písmeno „L“ už nepíšem občas obrátene.
Väčšina spolužiakov však čítať nevie. Aby sme si mohli označiť naše knihy, zošity a ostatné veci, každý dostane pridelenú pečiatku s obrázkom. Súdružka učiteľka, tak sme totiž povinní nazývať tetu, ktorá nás bude učiť, nám zadáva prvú úlohu. Každý má možnosť vybrať si svoj obrázok a potom ho nakreslí. Spolužiak Rasťo H. začína maľovať auto. Učiteľka ho zahriakne, prečo si kreslí, veď si ešte nemohol svoju značku zvoliť. Rasťo, ktorý si strategicky sadol do prvej lavice hneď za katedrou, odpovedá, že on si aj tak bude vyberať prvý a auto mu teda nikto nemôže vziať.
Postupne si prideľujeme naše označenia. Rasťo má svoje auto. Ja si z tých, čo ostali, keď na mňa prišiel rad, vyberám balónik. Spolužiačka, ktorá sedí v lavici pri mne, si volí vedierko.
Už si nespomínam, ako došlo k tomu, že sa na vedľajšej stoličke ocitla Ivetka K. Padli sme si však hneď do oka. Dnes by ma asi dievča s vlasmi ostrihanými nakrátko nezaujalo. Vo veku šiestich rokov, v čase keď ešte hormóny neodštartovali moju pubertu, ma však netrápili ani dievčenské účesy, ani krivky a obliny na ich telách.
S Ivetkou sme si jednoducho sadli povahovo. Celý školský rok sme sedeli vedľa seba, cez prestávku sa rozprávali, smiali sa. Veľkú prestávku, ktorá spočívala v povinnom prechádzaní sa po chodbe do kruhu, podobne ako vo väzení, sme často absolvovali držiac sa za ruky. Dokonca padla aj občasná, platonická, pusa. Bola z dobrej famílie. Jej mama robila zástupkyňu riaditeľa na našej škole. Po prvom ročníku sa však naše cesty rozišli. Ivetkina rodina sa presťahovala do iného mesta. Už nikdy som ju nestretol.
Druhostupňový rebel
Konexie vo vedení školy by mi možno pomohli na začiatku druhého stupňa. Pár spolužiakov prepadlo, triedy sa zlučovali a ja som sa tak dostal o písmenko bližšie k začiatku abecedy. O nás, chlapcoch z piatej bé, o pár rokov neskôr spieval aj Elán. Ak sa totiž použila rímska číslica, označenie triedy vyzeralo rovnako ako skratka vtedajšej polície. Český básnik a humorista Josef Fousek napísal o tejto inštitúcii krásny dobový epigram:
VB chytla diverzanta, který čůral na Trabanta.
Trabant ho však převezl. Nerezl a nerezl.
Tento ročník som ukončil s riaditeľským pokarhaním na vysvedčení. Jeho príčinou bolo to, že som na hodine ruského jazyka využil čerstvo naučenú azbuku a na kúsok papiera napísal malý odkaz. V tomto čase už ale pubertu urýchľujúce hormóny začínali pracovať a daný text preto obsahoval sexuálne explicitný obsah. Neviem, čo z toho bolo horšie – použitie slova vulgárne označujúceho mužský pohlavný orgán alebo jeho napísanie ruskou abecedou v jazyku nášho vtedajšieho „milovaného“ Veľkého Brata. V princípe by sa ale nič nestalo, ak by spolužiak, ktorému bol odkaz určený, neodovzdal lístok našej triednej učiteľke. Volal sa Rasťo H.
Hrozila mi dokonca dvojka zo správania, ktorá dokázala v tej dobe reálne ovplyvniť možnosti ďalšieho štúdia a následne aj kariéru. Inkriminovaný lístok doniesli rodičia zo ZRPŠ a ja som dostal pár „výchovných“. O pár rokov som ho doma našiel. Dnes ľutujem, že som ho vtedy zlikvidoval roztrhaním a spláchnutím do WC. Zabávam na tom, keď si predstavujem učiteľský zbor v zborovni, ako si vážnymi tvárami čítajú a prezerajú papierik, kde je azbukou po rusky, s použitím pár vulgarizmov, popísaný intímny akt, ako si ho naivne predstavoval čerstvý pubertiak.
Spolužiak Rasťo H. ovplyvnil môj príbeh ešte aj v jednom z posledných ročníkov. Vtedy som si chvíľu dokonca o ňom myslel, že má božské schopnosti. Dal mi totiž najavo, že pozná moje najstráženejšie tajomstvo – fakt, že sa mi jedna, telesne veľmi dobre vyvinutá, spolužiačka nesmierne páči. Krivky a obliny na dievčenských telách som v tom veku už intenzívne vnímal. Dali sa pekne pozorovať, keď naše spolužiačky nacvičovali, v obtiahnutých úboroch, na skladbu „Poupata“ od Michala Davida, zostavu na Spartakiádu ’85.
Príčina Rasťovej znalosti bola však úplne prozaická. Neskôr som zistil, že ma zradil môj vtedajší najlepší kamarát, Libor. Jediný človek, ktorému som túto informáciu povedal.
Balónik a vedierko
Vráťme sa ale k môjmu prvému dňu v škole. Keď sme si nakreslili každý svoje označenie, dostali sme zadanie tímovej práce. Spoločne sme mali nakresliť jeden obrázok, ktorý obsahuje značky obidvoch žiakov sediacich v jednej lavici. S Ivetkou sme sa okamžite zhodli na jeho obsahu. Balónik, ktorý má na svojom špagáte zavesené vedierko.
Ubehli roky. Zažil som vzťahy platonické, aj tie, kde išlo o viac. Dlho mi trvalo, kým som si uvedomil, že neexistuje lepši symbol môjho vzťahu k ženám ako ten, čo sme vymysleli s Ivetkou K. počas prvého spoločného dňa v škole. Ja som vždy bol balónik. Ten, ktorý stúpa nahor, až to neunesie a praskne. Idealista, rojko, večne zamyslený a roztržitý. Potreboval som vedierko, ktoré by mi nedovolilo uletieť a udržiavalo ma v bezpečnej výške. Zároveň môj idealizmus zdvíhal to vedierko nad úroveň bežnej, nudnej reality a to tak získavalo pohľad na svet, ktorý by z úrovne zeme nikdy nedosiahlo. Spolu tak dosiahli to, čo by sa im nikdy nepodarilo samostatne.