Ako mi z autobusu trčala noha

Okrem študentských internátov je charakteristickým znakom Mlynskej doliny aj autobusová linka číslo tridsaťdeväť. Nachádza sa tu jedna z jej konečných staníc. Výraz „plná tridsaťdeviatka“ sa tak stal aj súčasťou folklóru. Svojou troškou som k tomu prispel aj ja, ked som sa raz v piatok potreboval dostať na Hlavnú stanicu.

Cestoval som domov. Mal som tašku plnú oblečenia, ktoré potrebovalo starostlivosť pračky. Problémom bolo to, že pred víkendom rovnaké rozhodnutie urobili aj stovky ostatných obyvateľov „študentského sídliska“. Okrem toho som nenastupoval na konečnej stanici ale až na zastávke pri našej škole. Autobus tu bol plný už pri príchode. Na linke 39 ale bežné pravidlá neplatili. Pri nastupovaní sa uplatňovala zásada matematickej indukcie: „Ak sa už v dopravnom prostriedku nachádza N ľudí, je možné, aby ním cestovalo aj N+1.“

Prvá vec, ktorú som sa snažil do vozidla natlačiť, bola objemná batožina. Telo nasledovalo až po nej. Podarilo sa mi to ako poslednému. Zasyčalo zatváranie. Autobus sa pohol. Až vtedy som si uvedomil, že som sa dnu nezmestil celý. V oblasti kolena som cítil tlak gumového tesnenia dvier. Z idúceho vozidla mi trčala polovica nohy.

Táto forma cestovania mala jednu výhodu. Nevadilo mi, že rukou nedočiahnem na držadlo. Moje telo bolo pevne ukotvené do konštrukcie autobusu. Hlavnou nevýhodou bola moja obuv. Na nohách, aj tej vo vnútri, aj druhej, ktorá trčala von, som mal mokasíny. Teda topánky, ktoré nie sú na svojom mieste držané šnúrkou alebo suchým zipsom. Za bežných okolností to nevadí, gravitácia dokáže pritlačiť obuv k zemi a zabrániť tak jej vyzutiu. V mojej netradičnej polohe to bol ale problém.

Hoci, podľa dnešného cestovného poriadku, je čas jazdy na nasledujúcu zastávku Lanfranconi iba dve minúty, pred desiatkami rokov to tak nebolo. Neexistoval tunel Sitina. Tranzitná doprava, vrátane medzinárodného koridoru medzi Českou republikou, Maďarskom a Rakúskom, zdieľala cestu s tou miestnou. K tomu sa pripojili piatkové dopravné zápchy. Reálne to teda trvalo minimálne desať minút. Psychologicky oveľa dlhšie.

Okamžite som zavrhol katastrofické scenáre zaoberajúce sa tým, že moja noha „štrajchne“ o stĺp alebo lampu nachádzajúcu sa pri ceste. Končatina bola mierne pokrčená a od vonkajšej steny autobusu vzdialená snáď iba tridsať centimetrov. Dúfal som, že autobusár nejazdí až tak blízko okraja. Sústredil som sa na druhý problém – udržať „vonkajšiu“ topánku na nohe.

Uvedomoval som si, že ak by som počas cestovania obuv stratil, vznikol by obrovský problém. Na hľadanie zvyšku páru pozdĺž rušnej vozovky nebol čas, potreboval som stihnúť vlak. Nákup nových topánok bol limitovaný, okrem nedostatku času, aj chudobným obsahom študentskej peňaženky. Riešením by nebol ani návrat a prezutie sa. Nie som módna ikona a v tom čase som obúval len to, čo som mal akurát na nohách. Na internáte som mal už len papuče.

Aby som teda nestrávil, vtedy asi päťhodinovú, cestu, ignorovaním zvedavých pohľadov na človeka s jednou topánkou, zabojoval som. Kričať na vodiča nemalo zmysel. Zvuk by sa od úplne zadných dvier, cez masu tiel a batožiny, dopredu nedostal. Stratil by sa v šume rozhovorov a hlasnom hluku motora.

Roztiahol som prsty na „vonkajšej“ nohe. Snažil som sa tak zväčšiť mechanický odpor vyzutia topánky. Kolenný kĺb bol prakticky znehybnený tlačiacimi dverami. Členkom som však hýbať mohol a tak som sa pokúšal udržiavať špičku tak, aby smerovala nahor. Dlho sa to ale vydržať nedalo. Tok krvi bol obmedzený a noha, od kolena nadol, začala strácať citlivosť.

Lanfranconi. Oslobodzujúce otvorenie dverí. Znecitlivená noha len tak-tak zadržala pád. Topánku som ale nestratil. Pár ľudí vystúpilo. Okamžite som sa predral do bezpečia autobusu. Vôbec mi nevadilo, že po zvyšok cesty mi po odkrvenej nohe „liezli mravce“. Tešil ma pocit, že som celý iba na vnútornej strane.

Dnes si na to už dávam pozor. Ak stojím v preplnenom vozidle blízko dverí, starostlivo kontrolujem pri ich zatváraní všetky časti tela. Zároveň dúfam, že dnešná elektronika funguje spoľahlivejšie ako dverné senzory vtedajšieho Ikarusu. A miesto mokasín radšej nosím dobre zašnurované tenisky.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.