Ako som sa na detskom ihrisku vŕtal v…

Za domom, v ktorom som vyrastal, je detské ihrisko. Stojí tam „od nepamäti“ lebo si naozaj nepamätám na čas, keď som ho z okna detskej izby nevidel. Do nášho novopostaveného paneláku sme sa prisťahovali, keď som mal asi rok. Ihrisko teda bolo vybudované asi už pri výstavbe sídliska.

Vždy sme ho nazývali „preliezky“. Dnešné normy určite nespĺňa. Tvoria ho skupinky betónových profilov, tvrdých a s ostrými hranami, ako stvorených na úraz. Niektoré bloky sú vysoké aj viac ako dva metre, pre dieťa priamo nedostupné. Na druhej strane lákajúce, lebo z nižších častí sa na tie vyššie dá preskočiť. Cez medzeru, ktorá je tak-tak na hrane schopností malého človeka. V prípade neúspechu hrozí nepríjemný pád.

Betónové Ihrisko – „preliezky“

Časti ihriska v ľavej hornej časti snímky, ktoré sú už menej nebezpečné, boli vybudované oveľa neskôr. V čase môjho detstva neexistovali.

Trávili sme tu veľa času. Spomínam si, že raz prišli takí páni, aj keď, vzhľadom ku kontextu doby, skôr súdruhovia, a pri hrách a naháňačkách nás natáčali.

„Hlavne sa nedívajte do kamery,“ zdôrazňovali nám.

Netuším, kde sa ten materiál objavil. Možno v Televíznych novinách alebo nejakom dokumente zobrazujúcom „hrajúce sa šťastné deti v socialistickej spoločnosti“.

Na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia neexistovali dnešné sociálne siete. Nikoho nenapadlo využiť drahé počítače, používané na vedecké, inžinierske či štatistické výpočty, na zobrazovanie fotiek obeda, prípadne na oznamovanie aktuálneho stavu premenlivých pocitov pubertiakov. V tej dobe bol aj na Západe počítač v domácnosti skôr výnimkou ako pravidlom. V krajine, ktorá vtedy patrila do „pokrokového socialistického raja“, len snom.

„Socializovali“ sme sa preto priamo v trojrozmernej realite, plnej nielen obrazov a zvukov ale aj chutí, vôní a zápachov. O tom poslednom bude aj tento príbeh. Stačilo „vyjsť von“ a medzi panelákmi sa už našiel kamarát, či kamaráti, s ktorými sme si vymýšľali nekonečné kombinácie hier a zábavy. Na čerstvom vzduchu a stále v pohybe.

V jeden takýto deň, som tiež vyšiel pred dom. Nespomínam si už, či boli prázdniny alebo som sa akurát vrátil zo školy. Poflakoval som sa okolo paneláku, nikto z priateľov tam ale nebol. Išiel som preto „na preliezky“.

Na kraji ihriska som uvidel chlapca približne v mojom veku. Nepoznal som ho, čo ale nebolo nič zvláštne, na sídlisku žili stovky mojich rovesníkov. Až toľko, že základná škola „nestíhala“. Učili sme sa na dve smeny. Kľačal a vŕtal sa prstom v hmote pripomínajúcej vlhkú hlinu. Čupol som si k nemu a strčil som tiež prst do objektu jeho záujmu.

Pamäťové stopy, ktoré získavame viacerými zmyslami, si vraj uchovávame lepšie. Aj po štyridsiatich rokoch od udalosti si preto pamätám mierne mazľavú konzistenciu pripomínajúcu redšiu plastelínu. Chýbal ešte jeden zmysel. V tomto prípade ten najdôležitejší.

„Aká dobrá hlina, ideálna na modelovanie,“ oznamujem novému známemu.

„To nie je hlina, to je hovno,“ vracia ma „kamarát“ do reality.

Priblížim prst k nosu. Doteraz nezapojený zmysel mi potvrdzuje jeho slová.

Náš dom je našťastie len pár desiatok metrov od ihriska. Prst, postihnutý následkom mojej zvedavosti, si otriem do trávy. Utekám domov. Nečakám na výťah. Pešo vybehnem päť poschodí. Snažím sa ničoho nedotýkať zasiahnutou časťou tela. Vbehnem do kúpeľne a drhnem si ruky mydlom.

Čo mi z tejto príhody ostalo? Okrem spomienok aj jedno ponaučenie: „Najskôr ovoňaj a až potom tam strč prst.“ 🙂

8 thoughts on “Ako som sa na detskom ihrisku vŕtal v…

  1. Ani betónové ihrisko na zábere už nie je v pôvodnej podobe. Nielen, že ho pomaľovali, ale odstránili z neho kľúčový blok na to, aby sa dalo súvisle preskákať väčšinu blokov. A práve pri tom skákaní, mechanickom pohybe, mi prichádzali nápady na môj román Príbeh Padajúcich Hviezd. 🙂 https://www.adhara.sk/?page_id=6948 Ovšem, to už som mala 15 – 16 rokov. Telesne som pritom bola veľmi málo zdatná (a nehanbím sa za to), ale po prekonaní prvotného strachu z medzier mi už skákanie medzi blokmi išlo samo. Počula som síce a aj som videla následky ťažkého úrazu, ktorý sa tam jednému dieťaťu stal, ale nebolo to pri skákaní z bloku na blok. To dieťa si vybilo zuby na hentej vodorovnej tyči (chcelo prebehnúť medzi blokmi a akosi nezaregistrovalo, že tam tyč je).
    Ako dieťa som tiež zažila opisované časy hier s inými deťmi. Keď píšete o hraní sa medzi panelákmi ako o kuriozite z prehistorických predinternetových dôb, pripadám si ako Matuzalem. 🙁 Ale pikoška – v kríkoch priamo pod vaším domom sme sa ako tretiaci hrali na postapokalyptické sci-fi. 🙂
    Aj vy ste mali názvy pre jednotlivé bloky? Boli tam Veľký slon a Malý slon, Orol, Bábika… a viac sa mi teraz už nevybaví.

    1. Názvy blokov sme určite nejaké mali ale už si na ne nespomínam. Napadajú ma len „Ryby“, na jednom z nich boli namaľované (aj farebne) také dve rybičky.
      P.S.: Čudoval som sa, prečo to chce po mne schváliť váš príspevok (mám nastavené, že po prvotnom schválení prakticky všetko prejde). Potom som si všimol, že tam je iná emailová adresa. Tak už sú schválené obidve. Pri tej prvej bol ale krajší avatar 🙂 (generujú sa automaticky na základe emailu).

      1. Jasnačka, na Ryby si tiež spomínam! Tie názvy mi dnes pripomínajú súhvezdia, Veľký a Malý slon ako Veľká medvedica s Malým medveďom!

        Ten nový e-mail sa tam dostal tak, že som pridávala príspevok z iného počítača ako bežne. A tam som mala prednastavený svoj druhý mail.

        1. Tak už vidno obidva avatary.
          Neviem prečo, ten hnedý sa mi páči viac. Sviečka na hlave charakterizuje myšlienku. Trochu bezradná póza rúk zasa obavy pri jej zhmotnení. Na tom modrom je však kombinácia anjelských krídel a čertovských rožkov, možno to niečo naznačuje. 🙂

          1. Ja som ani nezaregistrovala, že tam nejakí avatari vôbec sú. 🙂

            1. Je pri každom diskusnom príspevku, vľavo vedľa mena. Naschvál som avatary nastavil. Pripravujem sa na dobu, keď tu budú stovky komentárov, aby sa dali ľahšie rozlíšiť diskutujúci. Zatiaľ je ale pokusov o hacknutie stránky viac ako čitateľov. 🙂

              1. Keď na ne došla reč, už som si ich všimla, ale neregistrovala som ich predtým.

                Nuž, to, že pokusov o hacknutie stránky je viac ako čitateľov, mám na svojich stránkach už osem rokov.

                1. Tak aspoň tí hackeri nás čítajú 🙂
                  Aj keď pravdepodobne ide len o automatické programy bez ľudskej prítomnosti. Na druhej strane, prečo by sme mali podceňovať inteligenciu počítačov. Raz sa možno vzbúria… 🙂

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.