Patrím do generácie „Husákovych detí“. Fotografia tohto politika visela počas celého môjho detstva a dospievania na stene školskej triedy. Až v poslednom ročníku gymnázia ho nahradil Václav Havel.
Raz som mal možnosť vidieť vtedajšieho prezidenta a generálneho tajomníka KSČ naživo. Aj keď nie úplne dobrovoľne.
Na oslavy okrúhlych výročí SNP do Banskej Bystrice prichádzali najvyšší predstavitelia strany a vlády. Tak to bolo aj keď sa oslavovala štyridsaťročnica. Pre mňa, žiaka základnej školy, užívajúceho si prázdniny medzi šiestym a siedmym ročníkom, táto udalosť nepredstavovala nič dôležité. Až dovtedy, kým mi nepokazila posledné voľné dni.
Netuším, aké kritérium bolo použité ale na privítanie prezidenta prichádzajúceho do krásnej metropoly stredného Slovenska bola vybraná aj naša trieda. Hoci jedným z jej žiakov bol „delikvent“, ktorý skončil piaty ročník s riaditeľským pokarhaním na vysvedčení. Písať sexuálne narážky azbukou, v jazyku nášho bratského priateľa „na večné časy“, sa jednoducho vtedy neslušilo.
29. augusta 1984 sme sa tak museli povinne obliecť do pionierskych rovnošiat. Odev tejto komunistickej paródie na skauting sa skladal z tmavomodrých nohavíc a svetlomodrej košele. Okolo krku bola uviazaná červená šatka. Všetko vyrobené z nechutne syntetického materiálu, ktorý škriabal na tele a v horúcich augustových dňoch sa od potu lepil na telo. Dievčatá mali aspoň sukne po kolená, my chlapci sme sa varili v dlhých nohaviciach a košeliach s dlhými rukávmi.
Do rúk nám dali mávatko, štandardný symbol socialistických manifestácii. Išlo o drevenú tyčku s pripevnenými rôznofarebnými papierovými prúžkami. Na dnešných demonštráciách sa väčšinou používajú transparenty s nápismi, ktoré vyslovujú, nie veľmi lichotivé, odkazy vládnej moci. Mávatko dokáže vyjadriť len nadšenie. Tak si to súdruhovia želali.
Potiac sa pod horúcim slnkom končiaceho sa leta, na mieste Banskobystričanmi nazývanom Hušták, občakávali sme náš okamih. Stáli sme tam dosť dlho, určite to boli desiatky minút. Nakoniec sa predsa, v smere od letiska Sliač, objavila prezidentská kolóna.
S tvárami zaliatymi potom sme z posledných síl začali mávať. O chvíľu už okolo nás prechádzala Husákova pancierovaná limuzína ZIL 115. Asi tri metre odo mňa som si všimol kývajúcu ruku v otvorenom okienku a okuliarnatú tvár v prítmí interiéru auta.
Pričom všetko mohlo dopadnúť úplne inak a s vtedajším prezidentom som sa mohol vidieť oveľa častejšie. Gustáv Husák sa zoznámil so svojou prvou manželkou, Magdou Lokvencovou, keď chodil, ako študent Právnickej fakulty, prednášať na dievčenské gymnázium v Banskej Bystrici. Na rovnakej škole vtedy študovala aj moja stará mama z matkinej strany. Dokonca mala rovnaký vek ako budúca Husákova manželka, obidve boli narodené v roku 1916. Ak by Amorov šíp vtedy, v marci roku 1935, zamieril iným smerom, bol by možno Gustáv Husák mojim starým otcom.