Dúha je fyzikálna anomália, ktorá rozdeľuje…

… prirodzene biele svetlo na jednotlivé vlnové dĺžky, vnímané ako samostatné farby. Je pestrá, vo svojej podstate ale zbytočná.

Naša najbližšia hviezda, Slnko, sa dá modelovať ako žiariace teleso s teplotou 5800 K (cca. 5500 °C). Elektromagnetické žiarenie takéhoto objektu obsahuje rozličné frekvencie, pričom ich relatívna intenzita je popisovaná typickou krivkou Planckovho zákona. Náš zrak je slnečnej radiácii dokonale prispôsobený. Najintenzívnejšie Slnko vyžaruje na vlnovej dĺžke cca. 500 nm. Po prechode atmosférou sa vrchol intenzity mierne posúva k asi 550 nm. Túto frekvenciu vnímame ako žltozelenú farbu a naše oči  sú na ňu najcitlivejšie.

Biele svetlo prichádzajúce zo Slnka je nevyhnutné na prežitie. Nielen tým, že energeticky „poháňa“ život na Zemi. Fakt, že obsahuje viaceré vlnové dĺžky, nám umožňuje rozlišovať farbu objektov podľa ich relatívnej odrazivosti. Schopnosť rozlíšiť čiastočne jedovatú zelenú paradajku od jedlej červenej je daná tým, že tá nezrelá odráža primárne svetlo s vlnovou dĺžkou cca. 500 nm, kým zrelá odráža hlavne 700 nm žiarenie. Pod jednofarebným svetlom, napríklad takým aké produkuje sodíková výbojka, s dominanciu jednej vlnovej dĺžky – 589 nm, by obidve boli prakticky čierne.

V väčšine bežných situácií vnímame slnečné svetlo v jeho komplexnosti ako biele. Existuje jeden, relatívne zriedkavý, atmosférický jav, kde je možné pozorovať biele svetlo rozdelené na svoje farebné zložky. Volá sa dúha. Vzniká vtedy, keď sa v atmosfére nachádzajú kvapky vody. Ak nimi biele svetlo prechádza, jednotlivé vlnové dĺžky slnečného spektra sa vodou šíria rozličnou rýchlosťou, čo spôsobuje frekvenčne závislý lom svetla a preto sa javia na oblohe ako oddelené.

Tento článok som zámerne zaradil do rubriky Spoločnosť. Nejde tu totiž len o popis atmosférického javu. Fyzikálnou analógiou som chcel ukázať, že dúha je nielen symbolom rozdelenia prirodzeného svetla ale aj symbolom rozdelenia spoločnosti. Rozdelenia, kde by každý mal patriť do svojho „farebného chlievika“ a striktne demonštrovať svoju „inakosť“, ktorou sa líši od ostatných.

Vztyčujem preto bielu vlajku. Má odtieň, ktorý v sebe prirodzene zahŕňa pestrosť všetkých ostatných farieb, hoci to na prvý pohľad nie je zrejmé. Nie nadarmo sa biela zástava používa ako symbol prímeria.