Keď som začínal tvoriť tento blog, dúfal som, že budem písať o počítačoch, mikročipoch a iných zázrakoch techniky. Najobľúbenejšie sú však moje články s témami z „Červenej knižnice“. Náš čitateľ – náš pán. Tu je teda ďalší.
Môj Y2K
Koniec minulého storočia bol v oblasti počítačov poznačený panikou okolo zmeny letopočtu. Problém, označovaný ako Y2K, spočíval v tom, že kvôli šetreniu pamäti sa v programoch používali len posledné dve číslice roku. Počítač tak nedokázal rozlíšiť roky 1900 a 2000. Vznikla okolo toho dosť slušná hystéria, predpovedajúca apokalyptické scenáre. Nakoniec, aj vďaka intenzívnej práci „ajťákov“, sa v podstate nič nestalo. Drobnosti, ako to, že storoční ľudia dostali pozvánku na novorodenecké očkovanie, sa dali odignorovať.
Môj osobný „problém roku 2000“ bol z inej kategórie. Vôbec sa netýkal počítačov. Rúcal sa mi vzťah s priateľkou Evou, ktorú som spoznal ešte počas VŠ. Stalo sa to náhle. Ešte na jar tohto osudového roku, sa mi pri jednom rozhovore vrhla okolo krku a oznámila mi, že túži bývať so mnou.
V tom čase sme bývali samostatne, každý na „svojej“ ubytovni. Náš intímny život tak bol časovaný nočnými službami jej spolubývajúcej a povinnosťou návštev do 22:00 opustiť ubytovacie zariadenie. Celú noc sme mohli zdieľať len počas spoločných dovoleniek.
Rok 2000 bol pre obidvoch stresujúci. Ja som bol pracovne vyťažený, rozbiehali sa projekty pozastavené kvôli riešeniu Y2K. Eva menila dvakrát zamestnanie. Najskôr sa zamestnala na súkromnej klinike bývalého lekára z Kramárov. O pár mesiacov, nespokojná s pracovnými podmienkami na klinike, sa vracala na svoje pôvodné pracovisko. So zmenou zamestnania súvisela aj dvojnásobná zmena ubytovania. Pobyt na sesterskej ubytovni bol viazaný na pracovný pomer v nemocnici na Kramároch a byt ktorý si prenajímala klinika, bol zasa určený iba na ubytovanie jej zamestnankýň.
Koncom jesene toho roku, hneď po mojom návrate zo služobnej cesty do Nemecka, ktorá bohužiaľ prebiehala práve počas Evinho sťahovania naspäť na ubytovňu a tak som jej s ním nemohol pomôcť, mi oznámila tú nečakanú správu. Ticho, ale napriek tomu dôrazne, mi povedala, že ma už nemiluje a teda sa so mnou chce rozísť.
Nové bývanie
Zameral som sa na poslednú pozitívnu situáciu v našom vzťahu. Túžbou Evy po spoločnom bývaní a teda nutnosťou ho zabezpečiť. Dal som si inzerát na dopyt po prenájme na internet. Ozývali sa mi ale len podvodníci, ktorí chceli po mne aby som „investoval“ do pochybných projektov, ktoré sľubovali okamžitú cestu k vlastnému bývaniu.
Dilemu, či mám kúpiť väčší starší byt alebo menší v novostavbe, za mňa vyriešila banka. Oznámili mi, že staré panelákové byty nemajú ani zďaleka takú hodnotu, ako si za ne pýtajú predávajúci a tak mi môžu dať hypotéku na maximálne 30% ich trhovej ceny. Zvyšných 70% musím mať v hotovosti.
Našiel som rozostavanú novostavbu, kde mali voľný malý byt, ktorý som si teoreticky mohol dovoliť a zároveň zabezpečovali aj vybavenie hypotekárneho financovania. Nebolo to také jednoduché. V tom čase mohli banky poskytnúť hypotéku maximálne na 60% ceny nehnuteľnosti. Stačilo teda mať v hotovosti už „len“ zvyšných 40%. Mal som nejaké úspory a vzhľadom k „ajťáckemu“ platu, sa to dalo teoreticky zvládnuť. Za podmienky, že prejdem na extrémne úsporný režim a okrem základných životných potrieb nebudem skoro rok kupovať nič iné.
Poznajúc známe pravidlo: „Teoreticky nie je medzi teóriu a praxou žiadny rozdiel. Prakticky tam ale rozdiel je,“ som si do zmluvy s developerom dal dopísať klauzulu o tom, že ak sa mi nepodarí nasporiť príslušnú čiastku a hypotéku tak nedostanem, môžem od zmluvy odstúpiť bez penále. Koncom posledného roku dvadsiateho storočia som sa tak stal nádejným budúcim majiteľom nového bytu. Kolaudovať sa mal o necelý rok.
Slečna X
Sviatky na prelome tisícročia som trávil v rodnom meste. Ako formu psychoterapie z rúcajúceho sa vzťahu som si zvolil programovanie. Chladná logika matematických vzorcov, popisujúcich tiché pohyby vesmírnych telies, mi pomáhala prekonať hlboký močiar nevyspytateľných emócií. Astronomické programy, ktoré som v tom čase vytvoril, doteraz existujú na internete. Podobný motív som dokonca použil aj v mojej sci-fi poviedke.
Neviem, kedy nastúpila ako brigádnička na naše oddelenie vo firme mladá žena, o ktorej hovorí nadpis tohto článku. Jej meno si už nepamätám, nazvem ju preto Slečna X. Bolo to určite v prvej polovici roku, lebo neskôr sme sa presťahovali do administratívnej budovy v novopostavenom centre Polus a príbeh, ako si ho pamätám, sa odohral ešte v starej budove v Dúbravke.
Musím priznať, že počiatočná aktivita, hoci viac-menej podvedomá, vyšla odo mňa. Slečna X mala totiž dobre vyvinuté „prednosti“. Zohnutá nad vozíkom, ktorým prevážala šanóny, sa ocitla na chodbe priamo oproti mne. Neodolal som a vrhol som dlhý pohľad do jej pootvoreného výstrihu. Podobné zrakové činnosti, ak sa naskytne príležitosť, robím doteraz a očakávam maximálne tak facku od dotyčnej dámy. V žiadnom prípade nie začiatok záujmu o mňa.
Ona to však pochopila ako výzvu a začala záujem opätovať. Mala bohužiaľ smolu. Môj vzťah-nevzťah s Evou som nepovažoval ešte za ukončený, najsilnejší tromf – nový byt, ešte nebol využitý (aj keď Eva o podpísanej zmluve vedela). Okrem toho mala Slečna X jednu ďalšiu nevýhodu.
Vždy sa mi páčili brunetky a hlavne čiernovlásky. Blondínky ma nikdy špeciálne nepriťahovali. Existuje však jeden druh ženského účesu, ku ktorému cítim doslova odpor. Krátke, blonďavé, kučeravé vlasy. Amatérskou psychoanalýzou som dospel k záveru, že to pravdepodobne súvisí s jednou ruštinárkou zo základnej školy, ktorá vyzerala presne takto a navzájom sme sa „nemuseli“, čoho dôkazom bola aj trojka z ruštiny na vysvedčení.
Slečna X bola krátkovlasá, kučeravá blondína. Mala približne rovnaký vek ako ja, vtedy okolo tridsiatky. Predpokladám, že jej záujem o mňa nevyplýval z nejakej romantickej zaľúbenosti ale z čisto pragmatickej kombinácie môjho veku, rodinného stavu slobodný, nádeje, že budem majiteľom bytu a tlaku jej biologických hodín. Náznak môjho záujmu o jej telo bol už len spúšťačom.
Začala sa často objavovať v našej kancelárii s klasickou fintou: „Chlapi, vy ste tak šikovní a inteligentní, určite mi pomôžete s počítačom.“ Ak sa nad ňou nezľutoval (dávno ženatý) kolega, ja som hral „mŕtveho chrobáka“ a posielal som ju na oficiálnu IT podporu.
Vrcholom jej záujmu o mňa bolo, keď mi do kancelárie doniesla nejaký balíček, či lístoček, previazaný stužkou s kvietkom. Neviem, čo bolo jeho obsahom. Demonštratívne som ho pred jej očami hodil do koša. Možno som bol vtedy krutý, moja myseľ ale bola plná Evy a pre inú ženu tam nebol voľný ani kúsok miesta. Slečna X jasne pochopila, že jej snaha je tu márna.
Epilóg
Na jeseň sa teória stretla s praxou a mne sa podarilo byt zafinancovať. Dostal som kľúče a prvou návštevou bola samozrejme Eva. Tromf ale nezabral. Ešte sme sa párkrát stretli, potom som jej pravidelne volával ale cítil som, že to nikam nevedie. „Tak to pochop, už je konec,“ spievajú Tina s Rytmusom. Nakoniec som pochopil.
Začala sa nová etapa môjho života. Text Borisa Filana ju dokonale vystihuje:
Kým som sám, vlastním všetky práva, mince svojich slov.
Kým som sám, ešte stále má čo lákať.
Kým som sám, sám so štítom čistým, zatiaľ stále viem.
Kým som sám, môžem prekročiť svoj tieň.
Venoval som sa práci, štúdiu, neskôr som začal podnikať. V správny čas prišli do môjho života aj nové partnerky.
Slečnu X som stretol o pár rokov v hypermarkete. Len sme sa letmo pozdravili. Mala už manžela, či priateľa, a dieťa. Misiu sa jej tak podarilo úspešne dokončiť.