Vyhorenie prichádza ticho a nenápadne. Keď sa však objaví, zmení sa celé naše vnímanie okolitého sveta. Cesta von však existuje.
IT korporácia
Už deviaty rok som bol zamestnaný v nadnárodnej IT spoločnosti. Práca, ktorú som na začiatku bral len ako nevyhnutnosť, ma bavila. Okrem toho som firmu, ktorá stála pri zrode počítačov, považoval za etalón odboru. Bol som hrdý na to, že som na vizitkách nosil trojpísmenkové, modro-pruhované logo.
Bol som súčasťou malého tímu IT vzdelávania. Okrem mňa v ňom bol len šéf a dve kolegyne, ktoré zabezpečovali administratívu školení. Ja som bol lektorom školení, mimo toho som zabezpečoval kompletnú technickú podporu školiaceho strediska a tiež som spravoval systém na certifikačné testy.
Ako odborník na určité technológie som bol často zapojený aj do projektov mimo nášho oddelenia. K tomu som ešte diaľkovo študoval firemný program manažérskeho vzdelávania. Znamenalo to, že som musel vypracovávať „domáce úlohy“ a niekoľkokrát do roka som trávil predĺžený víkend na prednáškach a seminároch, ktoré sa organizovali v rozličných častiach Európy.
Bola mi poskytnutá vysoká miera nezávislosti. Školiace stredisko sa nachádzalo na opačnom konci mesta ako centrála firmy. Šéf sa tam objavil len zriedkavo. Väčšinou som tam bol sám, občas mi vypomáhal študent-brigádnik. Bol som pánom svojho času. Jediným kritériom kvality mojej práce bola spokojnosť zákazníkov.
Prvý signál, že niečo nie je v poriadku, mi dalo moje telo. V polovici trojtýždennej šnúry školení som dostal horúčku a úplne mi vypadol hlas. Horúčku som zrazil tabletkami a zvyšok školenia som dokončil tak, že som šepkal do mikrofónu. Posledné školenie z tejto série som odučiť odmietol. Horúčka prešla po týždni strávenom v posteli a hlas sa mi vrátil až o ďalšie dva týždne neskôr.
Potom to prišlo. Práca ma prestala baviť. Ráno som do práce chodil s odporom. Kolegom, ktorí po mne niečo chceli, som trieskal telefónom, až sa začali na mňa sťažovať šéfovi.
Uvedomoval som si, že to nie je normálne a po zvážení všetkých možností som si vybral tú najradikálnejšiu – výpoveď. Začalo tak najkrajšie obdobie vo firme – výpovedná doba. Dokončoval som rozrobené veci a ak po mne nejaký kolega, vrátane môjho šéfa, chcel niečo nové, úplne legitímne som ho poslal do… (_!_)
Banka
Hoci som mal nejaké úspory a zvažoval som aj pár mesiacov neplateného voľna na regeneráciu, splátky hypotéky a lízingu na auto si pýtali svoje. Nastúpil som preto na IT oddelenie veľkej banky. Veľmi rýchlo som si uvedomil, že to bola cesta z blata do kaluže. Bankové systémy museli fungovať 24 hodín denne a 7 dní v týždni. Už v prípade hodinového výpadku vznikali miliónové škody. V extrémnych prípadoch mohla mať nezodpovednosť aj trestno-právne následky.
Staré známe vyhorenie na seba dlho nečakalo. V jedno pochmúrne, mrazivé zimné ráno, som sa ešte za tmy chystal do práce. Pred domom, kde som býval, som si všimol blikajúcu sanitku. Vedľa nej, už zakrytý plachtou, ležal zamrznutý bezdomovec. Keď som sa šuchtavo, neochotne blížil k môjmu autu, aby som sa bratislavskými kolónami mohol dostať do zamestnania, ticho som tomu bezdomovcovi závidel.
Bola tam ale aj sranda. Okrem iného aj tá, týkajúca sa „dress kódu“. V korporácii som občas nosil aj oblek, napríklad keď som prednášal na konferenciách. Moje nové pracovisko bolo z tohto pohľadu „ajťácky raj“. Existovali tu samozrejme striktné bankové pravidlá obliekania. IT však bolo sústredené v samostatnej budove, kde sa bežný zákazník banky nedostal. Štýl obliekania nám preto bol pripomínaný len vtedy, ak tam zablúdil člen vedenia a objavil bandu podriadených zamestnancov vo vyťahaných tričkách a rifliach či „kraťasoch“.
Na druhý deň prišiel mail z HR oddelenia, kde sa na názorných obrázkoch ukazovalo, čo je pri obliekaní povolené a čo nie. Výsledkom bola vždy salva smiechu. Nikto nemal „gule“ na to, aby zamestnanca IT oddelenia vyhodil alebo inak potrestal, iba za to, že nemá „vhodné“ oblečenie. Bankové systémy sa pripravovali na prechod na euro a každá „ajťácka“ ruka, a hlavne hlava, bola potrebná.
V auguste som si vybral trojtýždňovú dovolenku. Plánoval som ju tráviť tak ako zvyčajne. Teda ležaním doma v posteli, čítaním knižiek, ktoré som počas roku nahromadil, v kombinácii s vychádzkami do lesov v okolí Bratislavy. Na stres z cestovania na zahraničnú dovolenku som nemal chuť. Dostatok spánku a absencia pracovných mailov a telefonátov bolo to, čo som najviac potreboval.
Nedalo mi to a zablúdil som na internetové stránky s ponukami práce. Absolvoval som aj pár pohovorov. Koncom dovolenky mi ešte zavolal bývalý šéf z IT korporácie, že sa pripravuje veľký projekt školení v Košiciach, kde je vyžadovaná moja odbornosť. Nebol som rozhodnutý, či z banky odídem. Potreboval som ešte poslednú kvapku.
Po návrate z dovolenky mi ani nestihol nabootovať notebook, keď si ma šéfka zavolala do zasadačky „na koberček“. Skritizovala ma za to, že som mal počas dovolenky vypnutý pracovný mobil. Zdvihol som obočie a spýtal sa jej, či to myslí vážne, veď v zmluve žiadnu klauzulu o pohotovosti počas dovolenky nemám. To bola tá posledná kvapka. Keď sme vychádzali zo zasadačky, ja vysmiaty a šéfka zronená, niektorí kolegovia sa jej pýtali, čo sa stalo.
Výpoveď som dávať nemusel. Mal som zmluvu na dobu určitú a vtedy v zasadačke som šéfke povedal, že ju predlžovať nebudem. Začalo sa znovu príjemné a šťastné obdobie ukončovania pracovného pomeru. Paralelne s tým som si začal vybavovať živnosť a študovať zákony a predpisy s tým spojené. Na konci žiadosti o živnostenský list, som si pri kolónke „Podpis podnikateľa“ uvedomil, že sa mi život nenávratne mení. Skončil sa môj úplne posledný zamestnanecký pomer.
Sloboda
S bývalým šéfom som sa dohodol, že ako živnostník a subdodávateľ korporácie nastúpim na košický projekt. Vyjednal som si striktné podmienky. Jeden týždeň práce v Košiciach a následne jeden týždeň voľna doma v Bratislave. Z finančného hľadiska to vychádzalo približne rovnako ako plat zamestnanca v banke. Živnosť je predsa len o niečo menej daňovo-odvodovo zaťažená a okrem toho som sa vyhol aj, vtedy zavádzanej, Ficovej „milionárskej“ dani.
Pri ceste vlakom do Košíc sa dalo aj čítať. Naspäť to už bolo ťažšie. Väčšinou som už v Kysaku od únavy zaspal a zobudil som sa až v Žiline, či dokonca Trenčíne. Doteraz sa systém 50 na 50 snažím, ak sa to dá, dodržiavať. Pričom „voľno“ neznamená úplné voľno, zaoberám sa vtedy prípravou na školenia či projekty, štúdiom, administratívou a podobnými záležitosťami, pri ktorých nemusím byť v priamom kontakte so zákazníkom.
Odkedy som začal podnikať, signál, že sa blíži vyhorenie, som zaznamenal len jedenkrát. Pracoval som vtedy na dlhodobom projekte a systém 50 na 50 nešlo využiť. V okamihu, keď som začal bezdôvodne zvyšovať hlas na môjho zákazníka a projektovo pracovne nadradeného, uvedomil som si „je to tu“ a okamžite som si zobral dva týždne (samozrejme neplateného) voľna.
Vyhorenie sa mi teda podarilo celkom úspešne zvládnuť. Tento syndróm väčšinou postihuje ľudí, ktorí berú svoju prácu ako určitý druh poslania a dokážu sa do nej „celí vložiť“. Jeden môj kolega z IT korporácie, s ktorým som nejaký čas aj zdieľal kanceláriu, dopadol oveľa horšie. Ako štyridsiatnik dostal, z kombinácie stresu, prepracovanosti a vyhorenia, „mozgovú porážku“. Našťastie ju prežil bez trvalých následkov a bol „len“ niekoľko mesiacov práceneschopný.