Ako som sa stal elektrotechnickým inžinierom

Môj diplom tvrdí, že som absolventom Fakulty elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity. Odbor Elektronika. Len pri pár udalostiach v mojom živote dokážem presne identifikovať kritický moment, keď došlo k zlomu. Patrí medzi ne aj výber vzdelania.

Stalo sa to v lete v roku 1983. Dokonca poznám aj miesto – Ivanka pri Dunaji.

Poďme ale na začiatok. Už od útleho detstva ma fascinoval pohľad na hviezdy. Ak som sa ocitol tam, kde výhľad nekazil svetelný smog, dokázal som hľadieť nahor dlhé minúty. Doteraz vo mne pohľad na nočnú oblohu vyvoláva pocit, že som sa na tejto planéte ocitol nejakým omylom a moje miesto je hore, medzi nebeskými telesami.

Je pochopiteľné, že toto nadšenie pre vesmírne objekty sa prejavilo aj v túžbe po mojom budúcom povolaní. Astronómom som chcel byť už v škôlke. Od okamihu, keď som sa (ešte počas navštevovania pred chvíľu zmienenej inštitúcie) naučil čítať, hltavo som vnímal všetky dostupné knihy z tejto oblasti. Seriál Okná vesmíru dokorán bol pre mňa oveľa napínavejší ako dobrodružné filmy.

Nakoniec som sa hvezdárom nestal, hoci ma Vesmír stále fascinuje. Dokonca som napísal aj zopár astronomických programov. Ešte na konci základnej školy som do dotazníka uviedol, že chcem pracovať v tejto oblasti. Vtedy už ale boli rozbehnuté procesy, ktoré spôsobili, že sa moja kariéra uberala úplne iným smerom.

Na jar toho osudového roku zomrel môj otec. Bol amatérsky futbalový rozhodca. Nevrátil sa z previerok telesnej zdatnosti, ktoré boli podmienkou na získanie príslušnej kvalifikácie. Vo veku 34 rokov dostal infarkt. Pamätám si knihu, ktorú som čítal, keď zazvonil zvonček pri dverách a oznámili nám tú správu. Pätnásťročný kapitán od Julesa Verna. O chlapcovi, ktorý musí, po smrti zvyšku posádky, prebrať velenie lode, aby sa cestujúci dostali do bezpečia. V tiráži knihy sa uvádza: Pre čitateľov od 11 rokov. Presne toľko som vtedy mal.

Mama bola na tom psychicky zle, preto som trávil prázdniny so starou mamou. Cez leto bývala u svojho priateľa, s ktorým sa zoznámila v kúpeľoch. Tak som sa ocitol v Ivanke pri Dunaji.

V susedstve žilo jedno dievča. O dva roky mladšie odo mňa. Skamarátili sme sa. Bol to zaujímavý vek. Na jednej strane už hormóny začali prerábať naše detské organizmy. Došlo teda aj k občasnej hre „na doktora“. Vrátanie obzerania si niektorých, výrazne sa líšiacich, detailov na našich telách. Na druhej strane som Katku stále dokázal vnímať aj ako kamarátku.

O pár rokov, keď už puberta vypukla naplno, telesná chémia na dievčenských telách povytvárala rozličné obliny. V chlapčenskom mozgu zase vznikli štruktúry, v ktorých pozorovanie týchto útvarov vyvoláva neskutočne príjemné pocity. S Katkou som sa vtedy už nestretával. Prázdniny som trávil doma. Okrem toho, schopnosť brať osobu opačného pohlavia, ktorá je vo vhodnom veku, len ako kamarátku, prakticky zanikla. Zároveň vznikol v mojej mysli určitý druh „firewallu“, úspešne blokujúci, formou hanblivosti až návalov červene, všetky pokusy o zblíženie sa s dievčatami či ženami. Až na vysokej škole sa mi podarilo tento blokujúci mechanizmus „hacknúť“.

Katka mala staršieho brata. Po prázdninách nastupoval do deviateho ročníka. Keď sme sa raz hrali v izbe, ktorú zdieľala s bratom, všimol som si na stolíku deviatackú učebnicu fyziky. Prírodné vedy ma vždy fascinovali, tak som si ju prelistoval. A vtedy to prišlo. Uvidel som obrázok zapojenia jednoduchého rozhlasového prijímača. Išlo o takzvanú „kryštálku“, čo je naozaj primitívny prístroj na príjem rozhlasového vysielania. Dnes, bohužiaľ, ťažko použiteľný, vzhľadom k praktickému zániku vysielania na dlhých a stredných vlnách.

Schému som si poctivo obkreslil. „Škrabopis“ vtedajšieho jedenásťročného chlapca mi zostal dodnes. Len pravopisné chyby už (snáď) nerobím. Na základnej škole som z písania (rukou) nedostal lepšiu známku ako trojku. Rovnaké hodnotenie získalo aj „technické písanie a kreslenie“ na vysokej. Zachránili ma až počítače.

Rukou obkreslená schéma aj s poznámkami

Do hlavy sa mi dostal „chrobák“. Považoval som rádio za komplikovaný prístroj. Nedokázal som uveriť, že niečo také jednoduché dokáže prijímať rádiové signály. Chcel som sa o problematike dozvedieť viac. V zadnej časti našej školy sa nachádzala kopa použitých učebníc. Určená na odvoz do zberu. Chvíľku som sa v nej prehrabával, až som víťazoslávne vytiahol želanú knihu s čiernou obálkou. Doma ma však čakalo sklamanie. Príslušná strana bola vytrhnutá.

Fyzika

Šťastie na na mňa usmialo až po niekoľkých mesiacoch. Za susedným panelákom sa na zemi povaľovala inkriminovaná Fyzika. Strany mala premočené, evidentne už niekoľko dní nikomu nechýbala. Pravdepodobne ju nejaký „fanúšik“ tejto vedy vyhodil z okna. Asi nezniesol pocit rozkoše, ktorú vyvoláva spoznávanie tajomstiev nášho Vesmíru. Želanú stránku som opatrne oddelil a doma vysušil. V podstate som ju ale nepotreboval. Vtedy už moje prvé, vlastnými rukami postavené, rádio, fungovalo.

Stránka z deviatackej Fyziky

Ešte v ten rok, keď sa tak náhle objavil nový záujem, som si vyprosil, ako darček na dvanáste narodeniny, stavebnicu. Obsahovala základné súčiastky a plošné spoje na zostavenie deviatich rozličných druhov rádioprijímačov. Niektoré komponenty, ako slúchadlá, feritová anténa, či otočný kondenzátor, sa používali opakovane, pripevňovali sa preto cez skrutky. Iné sa napevno spájkovali. Od starých rodičov som preto dostal aj prvú spájkovačku.

Radiokonstruktor Kiev
Niektoré vybrané súčiastky – feritová anténa, otočný kondenzátor, tlmivky a kondenzátorový trimer

Bol tam ale jeden problém. „Radiokonstruktor Kiev“ bol vyrobený vo vtedajšom Sovietskom zväze a obsahoval len návod v ruštine. Predpokladalo sa, že v bloku satelitných štátov nášho vtedajšieho „Veľkého brata“ tento jazyk každý dokonale ovláda. Hoci som sa ho povinne učil už viac ako rok a dokázal som celkom slušne čítať azbuku, problém bol s odbornými termínmi. Dnes viem, že (elektrický) odpor sa povie „sooprotivlenie“ a (elektrická) kapacita „emkosť“, cievka je „katuška“ a rezonančný obvod „kontur“, ako chlapec som to však netušil.

Schéma „kryštálky“ v návode.

Návod našťastie obsahoval aj obrázok, ako súčiastky zapojiť na plošnom spoji. Netrvalo dlho a zo slúchadiel sa ozval hlas blízkej rádiostanice. V Banskej Bystrici, kde som vtedy býval, fungoval veľmi silný vysielač vysielajúci, výkonom stoviek kilowattov, dve strednovlnné stanice. Bratislava bola na 702 kHz a na 1232 kHz vysielala pražská Hviezda. Náš dom bol od vysielača vzdialený len niekoľko kilometrov, aj jednoduché rádio preto nemalo problém s príjmom.

Rozmiestnenie súčiastok

Nové hobby ma chytilo. Začal som čítať knihy o elektronike. Konštruovať rozličné zariadenia, navrhovať vlastné rádiá. So spolužiakom, ktorý sa neskôr stal tiež elektrotechnickým inžinierom, sme si vyrobili telefón. Na strednej škole som navštevoval elektrotechnický krúžok, pomáhal profesorke fyziky nastavovať osciloskop. Keď sa objavili prvé dostupné počítače, môj záujem sa presunul na číslicovú elektroniku. Tá sa, spolu s číslicovým spracovaním signálov, nakoniec nachádza aj na mojom vysvedčení zo štátnic.

Určitá pochybnosť sa objavila ešte vtedy, keď som podával žiadosť o vysokoškolské štúdium. Zablúdil som k myšlienkam o štúdiu astronómie, zvažoval som chemicko-technologickú fakultu, či fakultu farmácie. Chémia ma, v určitom období života, neskutočne zaujímala. Rád som čítal aj knihy o liečivých rastlinách.

Pochybnosti ale pominuli a tak som svoju prihlášku poslal na Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej. K jej premenovaniu, na názov uvedený v úvode, došlo až počas môjho štúdia. Súčasťou zmeny z „techniky“ na „univerzitu“ bolo aj zavedenie niektorých humanitných predmetov. V indexe mám preto zapísané aj národné hospodárstvo, či bankovníctvo a burzy (čo som neskôr, ako „bankový ajťák“, aj ocenil). Dokonca som absolvoval aj jeden semester politológie.

Moje rozhodnutie som nikdy neľutoval. Hoci bolo štúdium, hlavne v prvých dvoch ročníkoch, náročné, bavilo ma. Dnes viem, že tie hodiny matematiky, fyziky, či teoretickej elektrotechniky, boli naozaj dôležité. Posledné tri ročníky už bola čistá zábava. Lasery a optoelektronika, mikroprocesory a mikrokontroléry, počítače a ich programovanie, mikročipy a ich výroba či návrhy.

Užíval som si aj diplomovú prácu. Navrhoval som mikročip na číslicové filtrovanie signálov, kde sa miesto násobičiek (čo je obvod, ktorý násobí čísla) použila iná štruktúra, nazývaná „barrel shifter“ (vie „posunúť“ číslo v dvojkovej sústave a tak ho vynásobiť, či vydeliť, mocninou dvoch). Musel som sa „biť“ o miesto pri počítačoch so špeciálnym softvérom na návrh integrovaných obvodov, o ktoré sme sa delili s pracovníkmi zo SAV. Špecifická konštrukcia vyžadovala vytvoriť aj nový riadiaci softvér. Diplomový vedúci ma nasmeroval na článok o genetických algoritmoch. Vytvoril som príslušný program a ono to naozaj fungovalo. Diplomovú prácu ocenil aj dekan fakulty.

Pochvalný list dekana

Navlečený do maturitného obleku som si prevzal diplom. Nebol „červený“. Hoci priemer známok by naň stačil, mal som o jednu trojku viac ako bolo povolené (áno, aj to „technické písanie a kreslenie“). Veľké oslavy sme nerobili. Hneď po obede s rodinnými príslušníkmi som smeroval do IT firmy, kde som už niekoľko mesiacov pracoval na polovičný úväzok. Zahĺbený do práce som si ani nevšimol, keď do mojej kancelárie vstúpil šéf. Priniesol mi na podpis pracovnú zmluvu na plný úväzok.

Diplom

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.