Ako som sa prvýkrát dostal na Západ

Vyrastal som v krajine, kde sa budovala „pokroková spoločnosť“. Až do tej miery, že odtiaľ ľudia utekali. Štát bol preto obohnaný ostnatým drôtom. Opustenie republiky bez povolenia bol trestný čin.

Napriek tomu sa našlo zopár odvážlivcov, ktorí to skúsili. Ja som tú odvahu nemal. Počas môjho detstva som sa tak dostal len do „spriatelenej“ cudziny v rámci socialistického bloku. Na jednu dovolenku do Maďarska. Tínedžerské leto som raz strávil na brigáde vo východnom Nemecku.

V novembri 1989 sme si na námestiach povedali, že to teraz skúsime bez súdruhov. Dnes už viem, že to bolo len dočasné. Vždy sa nájde dostatok „sociálnych inžinierov“, ktorí v mene „budovania lepších zajtrajškov“ a „pokroku“ (dnes skrývaného pod latinským výrazom progressus ), neváhajú siahnuť na prirodzené práva a slobodu svojich blížnych. Celý ten proces zhrnul do jednej vety bývalý ruský premiér Viktor Černomyrdin: „Mysleli sme to dobre ale dopadlo to ako vždy.“

Jedným z významných výsledkov Novembra bolo aj otvorenie hraníc. Preto sme sa, ako študenti posledného ročníka gymnázia, rozhodli ten „prehnitý“ (tak nás to učila marxisticko-leninská ideológia) Západ navštíviť. Paradoxom je, že sme išli Západ skúmať do krajiny, ktorá sa sama nazýva Österreich, teda Východná ríša.

Spolucestujúcim bol kamarát z detstva a zároveň vtedajší spolužiak – Martin P. Bol hlavným organizátorom a, ako som rýchlo zistil, aj navigátorom. Moja funkcia spočívala v tlmočení. Na gymnáziu som sa totiž učil nemčinu, kým Martin študoval angličtinu.

Na presný dátum tejto udalosti si už nespomínam, bola to sobota počas neskorej jari, či začiatku leta, v roku 1990. Mali sme čerstvo vybavené pasy, ešte s názvom a štátnym znakom Československej socialistickej republiky. Len prednedávnom došlo k premenovaniu našej vlasti na Českú a Slovenskú federatívnu republiku.

Nastúpili sme teda do nočného vlaku v našej rodnej Banskej Bystrici, aby sme tých približne 200 km do Bratislavy prekonali za asi päť hodín. Trať vtedy ešte nebola celá elektrifikovaná, v polovici sa prepájala lokomotíva. Výsledkom bola rýchlosť, ktorú by možno dosiahol aj cválajúci kôň.

Dostali sme sa na stanicu Nové mesto. Hoci je dnes Bratislava mojím bydliskom, v tom čase som ju veľmi nepoznal. Vďaka Martinovým navigačným schopnostiam sme však našli cestu na Hlavnú stanicu. Prestupovali sme na Námestí Františka Zupku, tak sa vtedy volalo, pomenované podľa komunistického odborového funkcionára, dnešné Trnavské mýto.

Kúpili sme si spiatočný lístok. Nastúpili do vlaku. Bratislava sa nachádza prakticky na hraniciach. Netrvalo dlho a ocitli sme sa na tom vysnívanom, či prehnitom, Západe. Podľa toho, či to berieme z pohľadu vtedajších bežných ľudí alebo hlásnych trúb „pokrokovej“ ideológie.

Už po prekročení hraničnej čiary sme videli prvé rozdiely. Na vlastné oči sme zistili, že prirodzená snaha ľudí mať sa lepšie a k nej pridružená sloboda konania, je oveľa spoľahlivejším motivátorom ako sny ideológov o „krajšej“ spoločnosti.

Vystúpili sme vo Viedni. Zvážili sme naše finančné možnosti. Každý mal zamenený vtedajší zákonný ročný limit, teda 2000 Kčs. To zodpovedalo asi 700 šilingom. Jednorazové cestovné na MHD stálo (ak si to dobre pamätám) 17 šilingov. Teda približne 50 Kčs. Bratislavský alebo banskobystrický lístok bol za 1 Kčs. Tvrdá realita prispela k rozhodnutiu, že na dopravu použijeme len vlastné nohy.

Našim cieľom bola Mariahilfer Straße – ulica, kde sa nachádzajú obchody. Navigoval Martin. Už si nespomínam, či sme mali aj mapu. Samozrejme papierovú. Online navigácia v mobile bol vtedy len sen ďalekej budúcnosti.

Po ceste sme si všimli aj vec, ktorá sa (aspoň oficiálne) v socialistickej spoločnosti nevyskytovala. V jednej uličke sa nachádzali prevádzky vykonávajúce „najstaršie remeslo“. Naša finančná situácia nám pochopiteľne nedovoľovala ich využiť. Boli sme „turisto communisto“, s prázdnymi vreckami, ako sa hovorilo v jednom vtedajšom politicky nekorektnom vtipe.

O šesť rokov neskôr som žil a pracoval v Bruseli. S podobnými „inštitúciami“ som sa stretával častejšie. Tieto, na rozdiel od iných inštitúcií, sídliacich nielen v Bruseli, mali plné právo nazývať sa bordelom.

Keď som potreboval navštíviť kolegov, musel som prejsť cez ulicu, vyhradenú pre príslušné „dámy“. Vystavovali tam svoje „vnady“ priamo za výkladmi. Veľmi ma to nelákalo. Tie „zamestnankyne“ mali už dosť toho „odrobené,“ čo sa prejavovalo aj na ich výzore. Okrem toho som moje obmedzené financie vložil radšej do nákupu programovateľnej kalkulačky ako do… ehm… otvoru, na ktorý má špecializáciu gynekológ.

Vráťme sa ale do Rakúska. Náš cieľ sme nakoniec našli. Chvíľu sme sa prechádzali po ulici, ktorá vtedy ešte nebola tou dnešnou „high street“. Nachádzali sa tam aj lacnejšie obchodíky. Prezerali sme si výklady, prepočítavali ceny na naše limitované finančné možnosti. Nakoniec sme do jednej predajne aj vošli.

„Haben Sie Disketten?“ prvý, a v ten deň aj poslednýkrát, som prejavil moju „znalosť“ nemčiny.

O chvíľu sa totiž ukázalo, že predavač, a pravdepodobne aj majiteľ, je Poliak. Mohli sme tak pokračovať v našom rodnom jazyku. Diskety mal. To bol hlavný cieľ našej cesty.

Asi rok pred tým sme si totiž, tiež s Martinom, spoločne zaobstarali jednu krabičku diskiet. Potrebovali sme ich na prácu na počítačoch v našej relatívne dobre vybavenej počítačovej učebni. V bežnom obchode boli drahé (jedna stála 175 Kčs). U „veksláka“ (čo bol človek ilegálne zamieňajúci zahraničné valuty) sme si preto kúpili „bony“. To boli poukážky, za ktoré sa dalo nakupovať v špeciálnych obchodoch nazývaných Tuzex. Tam sa československé koruny použiť nedali.

Nemôžem vylúčiť možnosť, že sme sa dopustili socialistického trestného činu „Ohrozovanie devízového hospodárstva“. Trestný čin s rovnakým názvom, aj keď s trochu pozmenenou skutkovou podstatou, svieti aj v súčasnom Trestnom zákone (§258 TZ). Pribudla aj „demokratická inovácia“ – §252: Neoprávnené obchodovanie s devízovými hodnotami a poskytovanie devízových služieb. Je tam ale drobný, naozaj drobný, rozdiel. Jeho spáchaním sa neohrozuje ekonomika socialistickej sústavy ale ekonomika Európskej únie.

Výhodou (vtedajšieho) konca socializmu bolo to, že sme rovnakú operáciu mohli vykonať úplne legálne. Nejaké peniaze mi ešte ostali. Investoval som ich do nákupu vedeckej kalkulačky. Používal som ju počas celého následného vysokoškolského štúdia.

Po nákupoch sa nám podarilo dostať sa (samozrejme, že opäť peši) na viedenskú stanicu. Dnešná Wien Hauptbahnhof vtedy ešte neexistovala, odchádzali sme z Wien Südbahnhof, umiestnenej na prakticky rovnakom mieste.

Spiatočná cesta pokračovala cez Bratislavu do Banskej Bystrice. Unavení z niekoľkohodinovej chôdze sme ju prakticky celú prespali. V neskorých nočných, či skorých ranných, hodinách, sme boli opäť doma.

Chuť na dlhé spoločné prechádzky nám ale zostala. Už len preto, že počas nich si vždy užijeme zaujímavú konverzáciu. Počas jedného „lockdownu“ sme sa tak s Martinom vybrali „poprechádzať sa“ do Malých Karpát. Výsledok: nachodených skoro 28 km. A to sme boli približne o tridsať rokov starší ako vtedy vo Viedni.

„Prechádzka“

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.