Fourth Turning (recenzia)

Hoci mám technické vzdelanie, vždy ma zaujímala aj história. V detstve som prečítal učebnicu dejepisu už cez prázdniny. Ešte viac ma fascinujú teórie, ktoré sa snažia vysvetľovať dejiny cyklicky, teda, že určité situácie sa v pravidelných intervaloch opakujú.

Jednou z takýchto hypotéz, či teórií, je tá, ktorú priniesli William Strauss a Neil Howe. Nazývajú ju Teóriou generácií. Hoci ju poznám už dlhšie, až nedávno som sa dostal k jej detailnému popisu v knihe, ktorej názov je aj titulom tohto článku.

Autori vychádzajú z predpokladu, že udalosti a celkový stav spoločnosti formujú charakter človeka. Hlavne počas dospievania. Osobnosť jedinca, ktorý vyrastal v čase krízy, vojny (alebo opakovaných pandemických „lockdownov“) bude iná ako u človeka, ktorého detstvo bolo plné stability a optimizmu. Vzhľadom k tomu, že tieto okolnosti pôsobia na všetkých, ktorí sú približne v rovnakom veku, vznikajú jasne rozlíšiteľné „generácie“, definované konkrétnym typom osobnosti a z nej vychádzajúceho správania. Následne takáto „generácia“ formuje aj svoju dobu. Vznikajú jasne rozlíšiteľné „obdobia“, charakteristické stavom spoločnosti a udalosťami, ktoré sa v nej dejú.

Určitým spôsobom to pripomína známy aforizmus: Zlé časy vytvárajú silných ľudí, silní ľudia vytvárajú dobré časy, dobré časy vytvárajú slabých ľudí a slabí ľudia vytvárajú zlé časy.

Strauss a Howe dokazujú svoju hypotézu na anglo-americkej histórii, siahajúcej od neskorého stredoveku až do nedávnej súčasnosti. Podarilo sa im identifikovať cyklus štyroch opakujúcich sa „dôb“, ktoré nazvali „turnings“ (otočky) a rovnako aj štyroch generačných „archetypov“. Každá „doba“ trvá 20-22 rokov a celý „cyklus“, s dĺžkou 80-84 rokov, autormi nazývaný starorímskym pojmom saeculum, tak pripomína dĺžku života priemerného človeka. Jednotlivec, ktorý nezomrie predčasne, má tak možnosť zažiť všetky štyri obdobia. Je jasné, že každá „generácia“ prežíva rozličné obdobia v rozličnom veku, čo je aj základný mechanizmus, ktorý „poháňa“ celý cyklus.

Autori definovali nasledovné „doby“:

NázovVlastnostiPosledný výskyt
Vrchol
(High)
Rast životnej úrovne; silné a dôveryhodné inštitúcie; konformná spoločnosť, kde nie je odlišnosť a individualita vítaná; „nudná“´, neinovatívna kultúra.1946-1964
Prebudenie
(Awakening)
Nové kultúrne formy; napádanie existujúceho spoločenského poriadku a jeho inštitúcií, svetonázoru a filozofie; snaha o osobnú a duchovnú slobodu neviazanú spoločenskými normami.1965-1984
Rozpletenie
(Unraveling)
Inštitúcie sú slabé, skorumpované a nedôveryhodné; silný individualizmus; „kultúrne vojny“; atomizovaná spoločnosť; stagnácia životnej úrovne. 1985-2004
Kríza
(Crisis)
Ekonomické krízy, vojny a iné katastrofy; pokles životnej úrovne; existujúce inštitúcie zanikajú, ku koncu obdobia sa vytvárajú základy pre nové. 1929-1945
2005-2025?
Charakteristiky „turnings“

A príslušné „archetypy“:

ArchetypVlastnosti
Prorok
(Prophet)
Idealista, bojuje proti tradičným inštitúciám, rieši otázky morálky a princípov; Baby Boomers, narodení 1946-1964
Kočovník
(Nomad)
Pragmatik, silný individualista, nedôveruje inštitúciám, rieši otázky prežitia, „stratená generácia“; Generácia X, narodení 1965-1984
Hrdina
(Hero)
Optimista, tímový hráč, dokáže podriadiť svoje potreby celku, dôveruje inštitúciám; Mileniáli, narodení 1985-2004
Umelec
(Artist)
Prispôsobivý, nenápadný, konformný, orientovaný na proces; Generácia Alfa, narodení 2005-2025?
Charakteristiky „archetypov“

A takto prežívajú jednotlivé „archetypy“ príslušné etapy života:

Prorok (Prophet)Kočovník (Nomad)Hrdina (Hero)Umelec (Artist)
Vrchol
(High)
detstvostarobazrelý vekmladá dospelosť
Prebudenie
(Awakening)
mladá dospelosťdetstvostarobazrelý vek
Rozpletenie
(Unraveling)
zrelý vekmladá dospelosťdetstvostaroba
Kríza
(Crisis)
starobazrelý vekmladá dospelosťdetstvo
Vzťah medzi etapou života a „dobou“ pre jednotlivé „archetypy“

Vidíme, že vlastnosti jednotlivých archetypov sú naozaj ovplyvnené ich detstvom. Prorok vyrastá v ére blahobytu, ktorý je však chudobný na kultúrne a duchovné podnety. Bojuje preto proti inštitúciám a konformite, považuje ich za príčinu tohto stavu. Kočovník vyrastá v ére neistoty a protestov proti existujúcej spoločnosti. Nedôveruje teda inštitúciám a spolieha sa hlavne na seba. Pre Hrdinu je individualizmus a nedôvera k inštitúciám charakteristická črta jeho rodičov, ako formu protestu si volí opačné správanie. Umelec vyrastá v Kríze, s poklesom životnej úrovne a obmedzeniami slobody, je preto komfortný a váži si to, čo má.

Dnes (2022) žijeme v čase Krízy. Myslím si, že kombinácia pandémie, kolapsu globalizovaných dodávateľských reťazcov, inflácie, problémov s dodávkami energií a vojny v susednej krajine, dokonale napĺňa jej definíciu. Samotná kniha bola pritom vydaná v roku 1997. V tom čase nič nenaznačovalo, že takéto udalosti skutočne prídu. V tomto je predpoveď autorov fascinujúca. Podľa roku narodenia patrím ku Kočovníkom a tu sa autori tiež „trafili“, moje charakteristiky tento archetyp dokonale napĺňajú.

Netreba zabúdať na to, že teória „turnings“ bola primárne otestovaná na anglo-americkej histórii. V našich podmienkach nemusí úplne platiť. Takisto treba brať do úvahy to, že ide o štatistickú záležitosť týkajúcu sa väčšiny. Jednotlivé „archetypy“ ľudí sa môžu narodiť aj „mimo svojej doby“.

Ak sa teda autori nemýlia, krízové obdobie by malo skončiť približne po 20-22 rokoch od jeho začiatku, teda v 2025 až 2027. Súčasťou bude pravdepodobne aj zánik existujúcich inštitúcií (EÚ?, Eurozóna?) a vznik základu pre tie nové (Eurofederácia? alebo jej opak, teda voľné združenie nezávislých štátov?).

14 thoughts on “Fourth Turning (recenzia)

  1. MPa

    Súhlasím, že teórie cyklického, alebo priam periodického, vývoja ľudskej spoločnosti majú svoje čaro, ale v prípade tejto by ma celkom zaujímalo, ako autori vysvetľujú krízy v USA a UK v druhej polovici 70. rokov minulého storočia…

    1. To bolo obdobie „Prebudenia“ a vtedy sa už určité krízové tendencie začínajú objavovať. Dôležité je, že ešte išlo tieto problémy vyriešiť „štandardným“ spôsobom. Napríklad stagflácia sa potlačila radikálnym zvýšením úrokov za šéfa FED-u Paula Volckera, lebo štátne zadlženie nedosahovalo dnešné „astronomické“ výšky.

  2. Téma vašej recenzie ma zaujala. Na opakovaní javov v histórii mám totiž založený svoj najväčší literárny vesmír (zatiaľ s dvoma napísanými knihami, kopa ďalších je na programe). Kniha, ktorú spomínate, síce vyzerá byť o niečom inom, ale ide o zaujímavú teóriu.
    Na mne osobne však (zase raz) príliš nefunguje. Mala by som byť Hrdina, ale nič z jeho charakteristiky na mňa nesedí, s výnimkou dôverovania inštitúciám okrem tých, pri ktorých som sa už osobne stihla popáliť.

    Navyše nie je záťaž ako záťaž. Ja napríklad lockdowny milujem a neviem sa dočkať ďalších. Čo ma stresuje je toto nelockdownové, „slobodné“ (v obrovských úvodzovkách) fungovanie spoločnosti. Na druhej strane je však pozoruhodné, že aj ja som na konci svojho detstva začala pociťovať celkovú životnú krízu, no tá nabehla ešte pár rokov pred oficiálnym začiatkom „globálnej krízy“. Ale vďaka akej-takej korelácii mám teda akú-takú nádej, že moje trápenie sa okolo roku 2025 skončí. 🙂

    K téme cyklov mi ešte napadlo – v rámci sci-fi – že čím budú ľudia v priemere dlhšie žiť, tým budú asi kultúrne zmeny pomalšie. Človek sa síce v priebehu života vyvíja, ale predsa len má, hoci blednúce, spomienky a skúsenosti, ktoré z neho robia väčšieho stúpenca starých trendov než sú členovia novej generácie.

    1. Ja si zámerne dám pauzu na jej blogu, aby ju diskusie neodvádzali od povinností a ona na just príde diskutovať ku mne. Nevyháňam, len konštatujem. 🙂

      Ako som písal aj v článku, tak hypotéza „turnings“ vychádza primárne z anglo-americkej histórie a u nás nemusí platiť doslovne. Napríklad, čo sa týka tých intervalov, v našom prostredí sú zlomové hlavne „osmičkové“ roky (1918, 1938, 1948, 1968, 1988/89). Teda je možné, že patríte ešte medzi Kočovníkov (u nás možno 1969-1989) a Hrdinovia sú až tí, čo sa narodili po roku 1989. Takisto platí aj to, čo som spomínal už v článku – ide o štatistiku, kde môžu existovať výnimky. Tie sú častejšie na „rozhraní“ období. Kultúra sa nemení skokovo ale plynule a najtypickejší predstavitelia jednotlivých archetypov sa narodili približne v strede príslušného obdobia.
      Na druhej strane, nie je dostatočne hrdinské živiť sa (minimálne) štyrmi povolaniami?

      Áno, ak sa život človeka bude predlžovať, vývoj sa spomalí. Neviem kto to povedal, platí ale pravidlo: „Nové teórie sa nepresadia lebo sú lepšie ako tie staré ale preto, že zástancovia tých starých vymrú.“ Otázne je, či sa život človeka predlžovať bude. Po odstránení infekčných chorôb, ako jedných z najväčších zabijakov, sa objavili tie civilizačné. Vyzerá to tak, že blahobyt zabíja rovnako (ak nie lepšie) ako chudoba. Nedostatok hygieny spôsobuje infekcie, jej nadbytok zase alergie. Preľudnenosť planéty a tlak na čerpanie zdrojov môže tiež skrátiť život.

  3. Každá prokrastinácia dobrá. 🙂 A tento váš článok som si prečítala už dávno, no k reakcii som sa dostala až teraz. Teda, niežeby som nemala kopu iných vecí na práci…
    Potešili ste ma tým, že moje štyri povolania považujete za hrdinské. Všetci ostatní o mne v tejto súvislosti hovoria, že som blázon.
    Ja som v predlžovaní života optimista, aj všetky moje sci-fi z budúcnosti s týmto trendom počítajú. Rovnako ako aj s trendom zvyšovania sa telesnej výšky, nechápem, prečo som jediná, kto si to všimol (z tých kníh, čo som čítala). Ale naspäť k dĺžke života – kľúčom je poriadne pochopiť a zvládnuť ovládanie molekulárnej biológie a biochémie ľudského metabolizmu. Zložitá úloha, to áno, je to nesmierne spletité klbko rozličných chemických dráh, ale po troške ho rozmotávame. Plné pochopenie týchto princípov zatočí s každým novým patogénom, ktorý sa objaví. V dosiahnutie večného života neverím, ale predĺžiť život do nejakej stopäťdesiatky vidím vcelku reálne.
    Na druhej strane ale – keď už som načala túto tému – si myslím, a pozorovania tomu nasvedčujú, že generácie sa budú síce obmieňať pomalšie, ale mladé generácie akoby na kompenzáciu toho budú odlišnejšie od starých. Pretože ľudia majú deti v čoraz vyššom veku a ich pohlavné bunky mutujú tým viac, čím dlhšie čakajú na svoje uplatnenie.

    1. No, ono to nie je také jednoduché. Predlžovanie života je síce zaujímavý vedecký problém, ak by sa ho ale aj podarilo vyriešiť, naráža na množstvo praktických problémov.
      Ten prvý sú peniaze. Akurát včera v TV ukazovali, aký bol problém zabezpečiť inovatívnu genetickú liečbu pre deti, ktoré bez nej v podstate zomrú. Stojí totiž dva milióny eur.
      Tým druhým je preľudnenie. Napríklad v románe Budúcnosť sa popisuje brutálne preľudnený svet, kde sú ľudia nesmrteľní.
      Ako fanúšika reinkarnácie ma však dĺžka tohto konkrétneho života až tak netrápi. Však po smrti dostanem nové, ešte nepoužité, telo. 🙂

      A ešte jedna poznámka. Multimiliardári si už založili Altos Labs, špecializovanú biotechnologickú formu zameranú na riešenie problémov starnutia. V každom prípade, my „z plebsu“ asi jej produkty využívať nebudeme. 🙂

      1. Každá novinka je drahá, kým sa jej výroba nestane rozšírenejšou, nechytia sa jej výroby aj konkurencie, ktoré sa pretekajú v jej najnižších cenách a podobne.
        Preľudnenie… nuž áno, to je problém aj teraz, venuje sa mu kopa sci-fi diel, mimo iného aj jedna moja spaceoperovská poviedka. No i tu je plno možných riešení. Zdá sa, že práve v krajinách, kde ľudia žijú najdlhšie, majú ako akúsi kompenzáciu ľudia menej detí (hoci to súvisí s kopou iných faktorov). Potom je tu možnosť rozšíriť sa do vesmíru (v čom som ale značný skeptik). Alebo ľudia budú plodiť deti menej, pretože budú čím ďalej tým viac žiť vo virtuálnej realite…

        1. Spoločnosť, kde sa populácia pravidelne „neobmieňa“, stagnuje. Ľudia sú síce telesne omladení, ich myšlienky sú ale zastarané a radikálne inovatívny prístup je prakticky nemožný. Boja sa riskovať.
          Tí s normálnou, až mierne podpriemernou, dĺžkou života a zároveň s vysokou pôrodnosťou ich „prevalcujú“ nielen počtom ale práve tou inovatívnosťou. Ten „barbar“ raz príde a vytiahne prístroj na virtuálnu realitu zo zástrčky. 🙂
          Dokonca si dovolím tvrdiť, že dĺžku života máme „naprogramovanú“ evolučne práve preto, lebo je to optimálna stratégia rozvoja nášho druhu.

          P.S.: Poviedku o tom, že ľudia sa nerozmnožujú, lebo žijú v určitej forme inej (nie ale virtuálnej) reality, dostanete na posúdenie v septembri. 🙂

          1. My sme ale už programovanú dĺžku života dávno prekročili. Tá bola pôvodne len do menopauzy/andropauzy, po ktorej prirodzene hynú všetky cicavce, ak majú teda dosť šťastia na to, aby sa jej dožili. Tiež si nemyslím, že by evolúcia „premýšľala“ takto zložito, ľudia skrátka za tých cca 30 rokov plodnosti vyprodukovali dosť detí na to, aby ich dosť prežilo a ploditelia sa mohli „vypnúť“.

            Mimochodom, práve na túto nesmiernu krutosť evolúcie, hoci nezámernú a nevedomú krutosť, upozorňuje druhý diel môjho románu Nula kelvinov. 🙂

            1. Menopauza nie je koniec života. Práve preto, lebo ľudské mláďa vyžaduje starostlivosť ešte dosť dlhý čas po narodení, u ľudských matiek končí plodnosť, aby sa aj o to „posledné“ dieťa matka mohla postarať.
              Pričom „andropauza“ nie je ani koniec života a dokonca ani koniec plodnosti. Muž sa stáva neplodným, až keď leží v hrobe. 🙂
              Je síce pravda, že v mojom veku nad „fabrikami na potomstvo“ už nerozmýšľam 99% času, ako keď som mal dvadsať rokov, ale už „iba“ 90% 🙂 (a ostáva mi čas na iné blbinky, ako písanie poviedok).
              Priemerná dĺžka života našich „necivilizovaných“ predkov bola síce oveľa nižšia ako tá naša, čo bolo ale primárne spôsobené vysokou detskou úmrtnosťou. Maximálna dĺžka života, pri tých pár jedincoch, ktorí sa jej dožili, bola podobná tej našej.
              Neviem, či je to z hľadiska evolúcie „kruté“ ale tak sa to jednoducho vyvinulo, ako optimálne prispôsobenie životným podmienkam. Preto si myslím, že výsledkom umelej snahy o zmenu niečoho, čo sa evolučne vyvíjalo miliardy rokov, bude známy Černomyrdinov výrok: „Mysleli sme to dobre ale dopadlo to ako zvyčajne.“

              1. Naše gény na ochranu pred rakovinou sú však programované len na plus mínus päťdesiat rokov práce, potom to začnú flákať. Zuby sa nám po druhom chrupe tiež neobnovujú, takže pred vynálezom zubných protéz mali ľudia smolu a problém potravu vôbec požiť, ak sa k nej vedeli dostať… isteže ani vtedy neumreli presne v okamihu poklesu pohlavných hormónov, ťahali to ešte pár rokov (ako môžu aj zvieratá), ale koniec asi prišiel okrem výnimočných prípadov rýchlo. A čo s najmladšími deťmi? Zrejme sa o ne mali starať ich najstarší súrodenci.

                Pokiaľ mi je známe, po andropauze má veľa mužov problém s erekciou a spermií tiež nie je veľa, hoci, áno, na rozdiel od žien u nich ešte jestvuje akási nádej aj na dieťa vo vyššom veku.

                Nie všetci sú ako vy, niektorí chlapci začínajú s písaním poviedok už v puberte – ako ja…

                1. Ženy žijú po menopauze minimálne ďalších 20 rokov práve preto, aby aj ich najmladšie deti mali starostlivosť aspoň počas puberty. V necivilizovaných spoločnostiach prichádzala menopauza skôr (asi okolo 35) a menarché neskôr (asi okolo 18) čo, spolu s dlhodobým dojčením obmedzujúcim plodnosť, znižovalo počet detí vyžadujúcich starostlivosť.
                  Práve preto, že je v ľudskom tele toľko vekovo závislých mechanizmov, je lepším riešením ako ich „oprava“ práve tá reinkarnácia. Dokonca, ak aj je len mýtom, tak by sme sa mali zamerať skôr na prenos vedomia do nového tela ako na opravu toho starého.
                  V puberte som venoval to zostávajúce 1% kapacity myslenia na štúdium, na poviedky už nezostalo. 🙂

  4. MPa

    Súhlasím, že teórie cyklického, alebo priam periodického, vývoja ľudskej spoločnosti majú svoje čaro, ale v prípade tejto by ma celkom zaujímalo, ako autori vysvetľujú krízy v USA a UK v druhej polovici 70. rokov minulého storočia…

    Ak to, v dôsledku čoho sa spoločnosť jediný raz za storočia odklonila od štátneho paternalizmu a priklonila k slobodnej interakcii jej členov (aj keď len na niekoľko volebných období), sú len „určité krízové tendencie“, tak to sa máme na čo tešiť…

    1. Ono je to naopak. Štátny paternalizmus sa zvyšuje práve v obdobiach „kríz“ a v nasledovnom období „vrcholu“ klesá na minimum.
      Napríklad New Deal a jeho druhý diel (kde napríklad vzniká v USA sociálne poistenie) prípadne konfiškácia zlata v USA, prebehli za vlády Roosevelta. Takisto vrchol moci štátno-paternalistických režimov, ako národný (nacizmus) či medzinárodný (komunizmus) socializmus, pripadá na krízové obdobie.
      Obdobie „vrcholu“ aj to povojnové aj to prechádzajúce, nazývane v USA „Pozlátená doba“ a v Európe „Krásna epocha“, boli typické slobodným podnikaním a relatívne nízkymi zásahmi štátu do života ľudí (napríklad daňové zaťaženie v Európe bolo vtedy rádovo v jednotkách percent).

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.