On musí prežiť

Toto je poviedka číslo… už ma v podstate ani nebaví ich počítať. Bola napísaná pre súťaž Fantastická poviedka na portáli scifi.sk.


„Rusko je zvestovateľom svetovej federácie republík.“

H.G. Wells, marec 1917

„Budeme musieť budovať komunistickú spoločnosť rukami našich nepriateľov.“

V.I. Lenin, 1919

„Koncom septembra sa uskutočnilo mimoriadne zasadnutie Politbyra, tak tajné, že naň boli pozvaní len členovia Politbyra a ja. Nikto z členov Ústredného výboru naň pripustený nebol. Bolo zorganizované za účelom upresnenia dátumu prevratu v Nemecku. Ten bol určený na 9. novembra 1923.“

Boris Georgijevič Bažanov, osobný tajomník J.V. Stalina v rokoch 1923-25

„Konečné víťazstvo socializmu v zmysle úplnej záruky, že nedôjde k návratu buržoáznych vzťahov, je možné jedine v medzinárodnom meradle.“

J.V. Stalin, denník Pravda, 14. februára 1938

„Neskôr sa všetky národy, ktoré sa dostanú pod ‚ochranu‘ víťazného Nemecka, stanú tiež našimi spojencami. Budeme mať široký akčný priestor pre rozvinutie svetovej revolúcie.“

Tajný prejav J.V. Stalina, 19. augusta 1939

***

Ostré svetlá reflektorov vypaľujú diery do kazašskej noci. Východ slnka nastane až o pár hodín.

„Zehn, neun, acht, sieben…“ hlasný zvuk odpočítavania, v jazyku nepatriacom na toto miesto, sa odráža od okolitých budov „… drei, zwei, ein, null!“

Vypukne peklo. Obrovský kolos, doteraz ticho sediaci na odpaľovacej rampe, zahalia plamene. Po chvíľke nerozhodného čakania sa masa kovu začne zdvíhať. Opúšťa rampu. So zrýchlením sa vydá smerom k oblohe.

Muž, s výraznými červenými hviezdami na uniforme, zapne rádioprijímač. Počká, kým sa rozžeravia elektrónky. Naladí správnu frekvenciu. Z šumu vystupuje tiché pípanie.

Zazvoní telefón. Očakával to.

„Otličnaja rabota, továrišč polkovnik,“ v prísnom hlase na druhom konci linky cítiť nadšenie.

S pruskou ráznosťou, silným nemeckým prízvukom, vykríkne:„Služu Sovetskomu Sojúzu, továrišč predsedáteľ!“

Wehrner von Braun si vydýchne. Gulag je, aspoň na nejaký čas, zažehnaný.

***

Zubaté jesenné slnko len pred chvíľou začalo pozlacovať fasádu Bieleho domu. Do areálu vchádza kolóna limuzín. Vyleštená čerň ich karosérií odráža svetlo prebúdzajúceho sa dňa.

Prezident Dwight Eisenhower, s nedbalo uviazanou kravatou, víta návštevníkov v Oválnej pracovni. Väčšina z nich je v civile, nájde sa aj pár uniforiem.

„Čo sa vlastne deje? Dúfam, že ste ma v sobotu nevytiahli z postele zbytočne.“

„Oni to dosiahli.“ zadychčane oznamuje Charles Wilson, minister obrany.

Jeden z návštevníkov pozrie na hodinky a zapne rádio v pracovni. Nastaví vlnovú dĺžku. „Píp, píp, píp…“ ozve sa z prijímača. Po chvíli zvuk zoslabne a zanikne.

„Sovieti vypustili umelú obežnicu Zeme,“ vysvetľuje Lloyd Berkner, odborník na elektroniku a rakety. „Teraz je mimo dosahu, o približne deväťdesiat minút sa znovu vráti.“

„To je nejaký vedecký experiment?“ pýta sa prezident.

„Momentálne áno, má ale aj vojenské využitie. Rusi majú v oblasti rakiet obrovský náskok. Masívne ich využívali, keď dobýjali Veľkú Britániu. Žiadna stíhačka ich nedokázala zastaviť,“ informuje minister obrany. Na rozdiel od väčšiny politikov nie je vzdelaním právnik ale elektrotechnický inžinier.

„Potom vyvraždili kráľovskú rodinu a Stalin sa nechal korunovať. Naši severní susedia, rovnako ako Austrália a Nový Zéland, našťastie vyhlásili republiky,“ do diskusie sa pridáva minister zahraničia, John Dulles.

„Churchill dnes na Sibíri píše prejavy pre ich potentátov,“ jeho brat, Allen Dulles, šéf CIA, nedokáže zakryť známky pobavenia.

„Nemali sme v Mníchove súhlasiť, aby zabrali stred a východ Európy. Sľubovali, že Západ nechajú na pokoji. Keď nás ale napadlo Japonsko, tak na nich zaútočili, “ spomína John Dulles.

„Pritom väčšina francúzskych a britských intelektuálov komunistický režim ospevovala. Boli prví, čo po okupácii išli do gulagu alebo na popravisko,“ ozve sa viceprezident Richard Nixon.

„Výnimkou je Eric Blair, ktorému sa podarilo, aj s našou pomocou, ujsť z Británie. Píše knihy o tom, ako to tam vyzerá,“ dodáva šéf CIA.

„To je kto?“

„Známy je len pod pseudonymom George Orwell,“ objasňuje Allen Dulles, „aby ho nepriateľskí agenti nezlikvidovali.“

„Páni, vráťme sa k téme nášho stretnutia,“ prezident sa snaží usmerniť diskusiu. „Ako nás môže tento nový ruský vynález ohroziť?“

„Ak na ňom bude miesto vysielača jadrová bomba, sme stratení,“ varuje minister obrany.

„Máme predsa radarové systémy na Aljaške.“

„Tie fungujú len proti lietadlám. Bombu padajúcu obrovskou rýchlosťou z vesmíru zastaviť nedokážu.“

„Hrozí, že to Sovieti použijú proti nám?“

„O desať rokov budú oslavovať päťdesiate výročie tej ich revolúcie. Neexistuje krajší darček pre vodcu, ako dobytie najvýznamnejšej krajiny slobodného sveta.“

„Pričom Stalin bol oproti Berijovi len baránok,“ komentuje minister zahraničia.

„Potrebujeme teda investovať do vývoja rakiet?“

„Rusi majú obrovský náskok. Nedokážeme ho dohnať. Okrem toho majú oveľa vyspelejšie jadrové zbrane. Jediná bomba, ktorú sme zhodili na mesto Kokura, stačila na kapituláciu Japoncov. Postavili sme ju na základe plánov, ktoré sme ukradli Sovietom. Oni ich dnes majú tisíckrát silnejšie,“ upozorňuje minister obrany.

„Seizmické údaje z ich testov dokazujú, že vyvinuli vodíkovú bombu. Naši agenti zistili, že jej autorom je poľský vedec Stanislaw Ulam a ešte nejaký Maďar…“ riaditeľ CIA listuje chvíľu v podkladoch, „… Edward Teller.“

„Hrozná predstava,“ prezident zbledol, „ako vojak som videl na vlastné oči, čo spôsobila  jadrová bomba v Japonsku.“

„To nie je ešte všetko,“ pokračuje v apokalyptickej vízii Allen Dulles. „Dosiahli výrazný pokrok v oblasti počítačov. Je za tým znovu Východoeurópan – János Neumann z Budapešti a aj jeden Angličan – Alan Turing.

„Treba si uvedomiť, že po obsadení západnej Európy prevzal Sovietsky zväz všetky ich kolónie – Blízky východ, britskú Indiu, francúzsku Indočínu, holandskú Indonéziu, celú Afriku. Majú k dispozícii obrovské zdroje. Ľudské aj materiálne,“ dopĺňa jeho brat.

„Sme teda odsúdení na zánik? Musí snáď existovať nejaké riešenie!“ zúfalo prosí prezident.

„Predstavte si, že by sa v Nemecku v dvadsiatom treťom nedostali k moci komunisti,“ do diskusie nečakane vstupuje Vannevar Bush.

„To nie je možné,“ oponuje minister zahraničia. „Nemecko bolo po vojne ekonomicky úplne zničené. Platba reparácií z Versaillskej zmluvy a následná hyperinflácia dokonale zničili nemeckú strednú triedu. Komunisti vyhrať museli.“

„Potom sa spojili so Sovietmi a tým talianskym socialistickým novinárom – Mussolinim,“ pripomína si Nixon svoje bakalárske štúdium histórie. „Stalin ich ale nakoniec všetkých zlikvidoval. Všade prevzal moc.“

„Áno, tak vyzerá súčasný svet,“ prikyvuje vedec, „ten ale nie je jediný.“

„To snáď nemyslíte vážne?“ prezident nedokáže zakryť prekvapenie.

„V čase vojny s Japoncami som bol riaditeľom Úradu vedeckého výskumu a vývoja. Pracovali sme aj na jednom extrémne utajovanom projekte. Nazvali sme ho, podľa miesta uskutočnenia,  Filadelfský experiment. Teoretický základ mu vytvoril sám Nikola Tesla. Realizácie sa však nedožil. Išlo o použitie silného elektromagnetického poľa na skrytie lode pred radarom aj voľným okom. Možno sme dobre nepochopili Teslove výpočty, došlo vtedy k narušeniu štruktúry samotnej reality.“

„Ako sa to prejavilo?“

„Zistili sme, že neexistuje len jeden vesmír. Je ich nekonečné množstvo. Líšia sa niekedy len v drobných detailoch, v niektorých prípadoch sú tie rozdiely obrovské. Kvantová fyzika nám niečo podobné naznačovala už roky, teraz sa nám to podarilo aj experimentálne dokázať.“

„A aký to má zmysel? Prenesieme celé Spojené štáty do iného vesmíru?“

„Trafili ste klinec po hlavičke, pán prezident.“

„Naučili sme sa jednotlivé vesmíry pozorovať,“ slovo prevezme šéf CIA. „Objavili sme taký, kde síce Sovietsky zväz v okupuje východnú Európu, jej západ je ale slobodný. Rusi sú stále naši nepriatelia, neovládajú však celý svet. Jedným z rozdielov oproti tomu nášmu je, že v Nemecku v roku dvadsaťtri komunisti nevyhrali.“

„Tých rozdielov tam musí byť oveľa viac.“

„Áno, je ich viac. Vieme však, kedy sa začali objavovať. Dvadsiateho ôsmeho septembra osemnásteho roku. Necelé dva mesiace pred podpísaním prímeria.“

„Čo sa vtedy stalo?“

„Nič zvláštne. Britský vojak Henry Tandey zastrelil jedného príslušníka nemeckej armády. Nebolo to veľmi gentlemanské, ten vojak totiž nebol ozbrojený.“

„Bola vojna, Briti a Nemci po sebe strieľali bežne a ku koncu sa už nikto netrápil s doslovným dodržiavaním predpisov. Čo je tom také dôležité?“

„Ten zastrelený bol úplne bezvýznamný. Žiadny génius. Stratená existencia. Nedoštudovaný maliar bez rodičov a majetku. Dokonca nebol ani Nemec.“

„A napriek tomu, svet, kde vojnu prežil, vyzerá úplne inak.“

„Presne tak, pán prezident. Zistili sme, že sa stal členom politickej strany. Rovnako bezvýznamnej ako bol vtedy on sám. Dostal legitimáciu s číslom 555, pričom čísla sa prideľovali až od päťstovky, aby členská základňa vyzerala väčšia. Mala v názve slovo „socialistická“ aj „robotnícka“. Zamerala sa tak na podobný typ ľudí ako komunisti. V Nemecku, ktoré bolo na dne, ich bol dostatok. Ôsmeho novembra v dvadsiatom treťom sa pokúsili o neúspešný puč. V tridsiatom treťom vyhrali voľby.“

„A potom zaútočili na komunistických Rusov?“

„Nie hneď. Vo svojej krajine komunistov zlikvidovali. So Sovietskym zväzom však nejaký čas spolupracovali. Odoberali od nich suroviny. Testovali u nich zbrane, ktoré im Versaillská zmluva zakázala vyvíjať. Mali dokonca podpísanú aj vzájomnú zmluvu o neútočení. Spoločne napadli Poľsko.“

„Tak to ale funguje aj v našom svete. Nemeckí vedci a ruské suroviny.“

„Našťastie im to dlho nevydržalo. Tie dve ideológie majú veľa spoločného ale nakoniec nastal rozpor. Nemci zaútočili na Sovietsky zväz.“

„A tá ich zmluva?“

„Zmluvy medzi banditmi predsa zmysel nemajú,“ ozve sa Nixon.

„A ako teda chcete zariadiť, aby sa náš svet zmenil,“ pýta sa prezident.

„Vieme posielať agentov do minulosti. Robíme to zriedkavo, lebo by nás to mohlo ovplyvniť. V tomto prípade urobíme výnimku.“

***

Uteká. Skrýva sa v kráteroch po delostreleckých granátoch. Musí tú správu doručiť. Zbraň nechal v zákope, len by ho obmedzovala. Vylezie na povrch. Zbadá britského vojaka. Mieri na neho. Znehybnie.

***

„Pán prezident, akcia sa podarila,“ reportuje Vannevar Bush. „Je tu ale jeden problém.“

„Aký?“ pýta sa Eisenhower.

„Analýzou časových rovín sme zistili, že na neho bude spáchaných minimálne dvadsaťdva atentátov.“

„Máte neobmedzený rozpočet. On musí prežiť. Je to jediná nádej na záchranu slobodného sveta.“

***

„Aj posledný pokus o atentát zlyhal, pán prezident,“ nesmelo oznamuje Robert C. Duncan, riaditeľ organizácie DARPA.

Ronald Reagan sa zamrví v kresle. Pozrie na tretieho účastníka stretnutia: „Oficiálne  pracujete na bezvýznamnej pozícii v administratíve, aby ste sa mohli naplno venovať tomuto projektu. Kde je teda problém? Obávam sa, že z programu SDI sa už nebude dať potajomky presunúť ďalšia miliarda.“

„Je to oveľa komplikovanejšie, ako sa to zdalo,“ ozve sa Zbigniew Brzeziński. „V technike žiadny problém nie je, to určite potvrdí aj doktor Duncan.“

„Využili sme Teslove výpočty a úspešne zahrnuli aj výsledky Filadelfského experimentu. Cestovanie v čase funguje ako hodinky,“  dokončí šéf DARPA s úsmevom, keď si uvedomí absurditu poslednej vety.

„Chyba je v úplne inej oblasti,“ vezme si opäť slovo Brzeziński.

„A to?“

„Našim primárnym cieľom je zničiť alebo aspoň oslabiť Ríšu zla, teda Sovietsky zväz.“

„Máte pravdu,“ prikývne Reagan.

„Predpokladom bolo, že ak sa nacisti nedostanú k moci, Sovietsky zväz nebude neskôr ovládať stred a východ Európy. Nezíska jej priemyselné, ľudské a surovinové zdroje. Ako napríklad jáchymovský urán. Moja rodná zem bude slobodná.“

„Áno.“

„A najlepším spôsobom ako to dosiahnuť, bude atentát na zakladateľa nacizmu.“

„Presne tak.“

„Lenže táto úvaha bola mylná.“

„A to už prečo?“ na prezidentovej tvári sa objaví úprimný výraz úžasu.

„Vyzerá to tak, že svet, kde tvorca Tretej ríše zomrel predčasne, je oveľa horši ako ten náš. A ľudia z príslušnej časovej línie sa to snažia zmeniť.“         

***

Spomenie si na dobu, keď robil miništranta. Začne sa modliť. Vidí, ako Angličan stláča spúšť. Jeho puška nevystrelí. Vrhá sa do najbližšieho krátera. Myseľ mu ovládne jediná myšlienka: Zachránila ma Prozreteľnosť, som predurčený zmeniť svet.


Často som kritizovaný za „infodump“. Teda uvádzanie množstva faktov, ktoré s dejom veľakrát ani priamo nesúvisia. Možno to súvisí s mojou povahou. Táto poviedka je na informáciách priamo založená. Mám rád diela, kde je fantastický faktor vložený do „medzierok“ známych skutočností. Robí ich to uveriteľnejšími. Možnosť prelinkovať text na Wikipédiu a umožniť si tak informácie nielen overiť, ale aj rozšíriť, dáva príbehu ďalší rozmer.

Neviem (zatiaľ) dobre písať dialógy. Poňal som teda tento text aj ako cvičenie. Cez rozhovory sa odvíja dej. Námet vznikol ako úvaha nad príslovím: „Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami“. V reči reálneho politika, zhmotneného bývalým ruským premiérom Viktorom Černomyrdinom: „Mali sme tie najlepšie úmysly, ale dopadlo to ako vždy.“

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.