Za domom, v ktorom som vyrastal, je detské ihrisko. Stojí tam „od nepamäti“ lebo si naozaj nepamätám na čas, keď som ho z okna detskej izby nevidel. Do nášho novopostaveného paneláku sme sa prisťahovali, keď som mal asi rok. Ihrisko teda bolo vybudované asi už pri výstavbe sídliska.
Vždy sme ho nazývali „preliezky“. Dnešné normy určite nespĺňa. Tvoria ho skupinky betónových profilov, tvrdých a s ostrými hranami. Ako stvorené pre úraz. Niektoré bloky sú vysoké aj viac ako dva metre, pre dieťa priamo nedostupné. Na druhej strane lákajúce, lebo z nižších častí sa na tie vyššie dá preskočiť. Cez medzeru, ktorá je tak-tak na hrane schopností malého človeka. V prípade neúspechu hrozí nepríjemný pád.
Menej nebezpečné časti ihriska v ľavej hornej časti snímky, boli vybudované oveľa neskôr. V čase môjho detstva neexistovali.
Trávili sme tam veľa času. Spomínam si, že raz prišli takí páni, aj keď, vzhľadom ku kontextu doby, skôr súdruhovia, a pri hrách a naháňačkách nás natáčali.
„Hlavne sa nedívajte do kamery,“ zdôrazňovali nám.
Netuším, kde sa ten materiál objavil. Možno v Televíznych novinách alebo dokumente zobrazujúcom „hrajúce sa šťastné deti v socialistickej spoločnosti“.
Na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia neexistovali dnešné sociálne siete. Nikomu nenapadlo využiť drahé počítače, používané na vedecké, inžinierske či štatistické výpočty, na zobrazovanie fotiek obeda. Prípadne na oznamovanie aktuálneho stavu premenlivých nálad pubertiakov. V tej dobe bol aj na Západe počítač v domácnosti skôr výnimkou ako pravidlom. V krajine, ktorá vtedy patrila do „pokrokového socialistického raja“, len snom.
„Socializovali“ sme sa priamo v trojrozmernej realite. Plnej nielen obrazov a zvukov ale aj chutí, vôní a zápachov. O tom poslednom bude aj tento príbeh. Stačilo „vyjsť von“ a medzi panelákmi sa už našiel kamarát, či kamaráti, s ktorými sme si vymýšľali nekonečné kombinácie hier a zábavy. Na čerstvom vzduchu a stále v pohybe.
V jeden takýto deň, som tiež vyšiel pred dom. Už si nespomínam, či boli prázdniny alebo som sa akurát vrátil zo školy. Poflakoval som sa okolo paneláku, nikto z priateľov tam ale nebol. Išiel som preto „na preliezky“.
Na kraji ihriska som uvidel chlapca približne v mojom veku. Nepoznal som ho. Nebolo to nič zvláštne, na sídlisku žili stovky mojich rovesníkov. Až toľko, že základná škola „nestíhala“. Učili sme sa na dve smeny. Kľačal a vŕtal sa v hmote pripomínajúcej vlhkú hlinu. Čupol som si k nemu. Tiež som strčil prst do objektu jeho záujmu.
Pamäťové stopy, ktoré získavame viacerými zmyslami, si vraj uchovávame lepšie. Aj po štyridsiatich rokoch od udalosti si preto pamätám mierne mazľavú konzistenciu pripomínajúcu redšiu plastelínu. Chýbal ešte jeden zmysel. V tomto prípade ten najdôležitejší.
„Aká dobrá hlina, ideálna na modelovanie,“ oznamujem novému známemu.
„To nie je hlina, to je hovno,“ vracia ma „kamarát“ do reality.
Priblížim prst k nosu. Doteraz nezapojený zmysel potvrdzuje jeho slová.
Náš dom je našťastie len pár desiatok metrov od ihriska. Prst, postihnutý následkom mojej zvedavosti, si otriem do trávy. Utekám domov. Nečakám na výťah. Pešo vybehnem päť poschodí. Snažím sa ničoho nedotýkať zasiahnutou časťou tela. Vbehnem do kúpeľne a drhnem si ruky mydlom.
Čo mi z tejto príhody ostalo? Okrem spomienok aj jedno ponaučenie: „Najskôr ovoňaj a až potom tam strč prst.“ 🙂