Večnosť omylov (recenzia)

Hneď po krste Nula kelvinov som si priamo v stánku vydavateľstva kúpil nielen čerstvé „krstniatko“ ale aj poslednú knihu z vydaných diel Jany Plauchovej, ktorú som ešte v domácej knižnici nemal. Sci-fi román Večnosť omylov.

Autorka mi podpisuje Večnosť omylov. V popredí (už podpísaná) Nula kelvinov. Na kraji stola krstený originál. Ľudia v pozadí, vystrkujúci zadky, (snáď) s krstom samotným nesúvisia. 🙂

Spisovateľku fascinujú raketoplány. Presvedčil som sa o tom aj sám, na jednej z jej prednášok, ktorej som sa zúčastnil. Jana Plauchová hovorila o týchto kozmických lodiach nielen s odbornou erudíciou (problematiku v Hurbanove aj učí) ale aj s nezakrývanou vášňou.

Je zaujímavé, že ja raketoplány až tak „nežeriem“. Oveľa viac ma zaujíma program Apollo. Ide pritom o úplne rozdielne projekty. Odlišujú sa asi tak, ako športový kabriolet a rodinný kombík. Program Apollo slúžil na nápravu potupy spôsobenej Sovietskym zväzom. Prvú umelú družicu aj prvého kozmonauta totiž vypustila táto komunistická krajina.

Mal dokázať, že ekonomika, veda a priemysel USA sú dostatočne silné a schopné. Sila týchto spoločenských faktorov predurčuje aj vojenskú silu. O to počas studenej vojny išlo.

Nebolo to zadarmo. V roku môjho narodenia USA jednostranne zrušili konvertibilitu dolára za zlato, čo de-facto ukončilo západný povojnový finančný systém založený na pevných kurzoch mien. Následky tejto udalosti pociťujeme (na inflácii) dodnes. Tých 257 miliárd (dnešných) dolárov vynaložených na program Apollo (2,5 % HDP počas každého z 10 rokov) nebolo síce jedinou príčinou (vojna vo Vietname stála približne 4x viac, asi bilión (dnešných) dolárov) ale významným príspevkom.

Raketoplány boli „pracovné kone“ kozmonautiky. Ich celkový vedecký prínos bol oveľa vyšší ako príspevok programu Apollo. Vybudovali ISS. Vyniesli do kozmu Hubblov vesmírny ďalekohľad. Robili aj jeho údržbu. Nedá sa poprieť ani vojenské použitie. Však aj samotný Hubblov teleskop je vo svojej podstate len špionážna družica otočená opačným smerom. Ako to ale v živote chodí, muž ktorý príde na rande športovým kabrioletom, má u (priemernej) ženy oveľa vyššie šance, ako ten v rodinnom kombíku. 🙂

Som fanúšik reinkarnácie. Mám teda na naše rozdielne preferencie aj (šialene fantastickú) hypotézu. Sme na blogu „šialeného fantastu“ v článku, ktorý recenzuje knihu z fantastického žánru. Tak prečo ju neuviesť? Závažná porucha počas letu Apollo 13, ktorá však skončila šťastne, sa stala rok pred mojim narodením. Film, popisujúci túto udalosť, ma nielen fascinuje ale patrí medzi moje najobľúbenejšie. Tragická havária raketoplánu Challenger sa stala rok pred narodením autorky.

Nezasiahli nás tieto udalosti v našich „predchádzajúcich“ životoch? A neovplyvňujú nás doteraz? „Minulé ja“ spisovateľky mohlo byť dokonca aj členom posádky Challengeru. Nehoda raketoplánu Columbia, ktorá sa stala už počas (súčasného) života autorky, tak aktivovala skrytú traumu. To vyvolalo záujem o raketoplány a ich havárie. Jej romány sa takisto odohrávajú priamo v USA alebo sú aspoň hlavnými hrdinami Američania. Z „minulého života“ si možno priniesla aj svoje múzy.

V krajine, kde prežíva svoj súčasný život, však môže byť v bezpečí. Tu v raketopláne určite nezahynie. Slovenský kozmický program predstavuje jedna miniatúrna (polo)amatérska družica, vynesená do vesmíru príbuznými našich rómskych spoluobčanov.

Vráťme sa však do reality. Hoci stále fantastickej. Aj na začiatku Večnosti omylov vybuchne raketoplán. V tomto prípade ide o Discovery, ktorý v skutočnosti prežil všetky zo svojich 39 misií a dnes spočíva v múzeu.

A tu je pes zakopaný. Moja kritika smeruje k prvej časti románu, ktorá je neskutočne rozťahaná. Autorka pestuje svoju lásku k raketoplánom, ich posádkam a prostrediu NASA. V tejto časti je množstvo zaťažujúcich vnútorných úvah. Čítanie komplikuje aj príliš detailný popis snahy o vyriešenie príčiny havárie. A to som človek s technickým vzdelaním, ktorého technické detaily celkom bavia. Netreba sa ani neustále vracať k pocitom príbuzných členov posádky. Príbeh bývalej manželky Dereka Watsona je úplne zbytočný.

Táto „nuda“ končí „spektakulárnym“ popisom situácie, kde hlavný hrdina rieši otázku či zdvihnúť alebo nezdvihnúť telefón. Prebieha to v rozsahu viac ako jednej strany. Však na podobnom priestore dokáže iná postava, v inej knihe, prísť o panictvo. 🙂

Ako by som to riešil ja? Jedna kapitola popisujúca predštartovný „countdown“, samotnú štartovaciu sekvenciu a výbuch. Derek Watson by tu mohol vystupovať v úlohe CAPCOM-a (človek v riadiacom stredisku, ktorý komunikuje s posádkou kozmickej lode, väčšinou je to bývalý astronaut). Cez komunikáciu s riadiacim centrom by sa tu predstavila aj posádka a objasnili ich vzťahy s hlavným hrdinom.

Druhá kapitola by prebiehala v prostredí konferencie predstavujúcej správu o nehode. Pár mesiacov po nej. Nenašla sa žiadna zjavná príčina. Zronení a nespokojní príbuzní, snaha o ich útechu Derekom Watsonom, vyjasnenie si vzájomných vzťahov. A po konferencii by mohol nasledovať zmienený telefonát. Na dva, tri odstavce.

Kniha teda, z môjho pohľadu, začína až záverom prvej časti. Rusi tu prinesú skutočnú sci-fi zápletku. Tu by to mohlo byť aj dlhšie. Miesto monológu uplatniť princíp „show, don’t tell“ a použiť sériu mikropríbehov.

Na začiatku druhej časti sa ešte nachádza asi päť strán zbytočného emocionálno-psychologického balastu, už ale začína vesmírne dobrodružstvo. Dej je zaujímavý. Oceňujem dobrý popis ruskej povahy. Podlé organizácie a ich vedenie. Normálni bežní ľudia. Vysoká miera „šlendriánstva“ kompenzovaná schopnosťou vynaliezavej improvizácie. Autorka pritom nevyrastala v socializme a nemusela sa osem rokov učiť ruštinu.

Nejaké „mušky“ sa nájdu aj tu. V strede najdynamickejšej scény, počas boja o život, sa objaví dlhé intermezzo. To, že hlavný hrdina z nedostatku kyslíka omdlie, či prežíva halucinácie, je v poriadku. Má to trvať ale maximálne štyri odstavce, nie štyri strany. Takto to pripomína desaťminútovú reklamu v najnapínavejšej časti filmu. Alebo prerušovaný sex.

Počas čítania som si uvedomil, že moje najobľúbenejšie romány mali prevažne štruktúru skladajúcu sa z akcie, riešenia záhad a popisu vedeckých hypotéz (hlavne v prípade sci-fi). Psychológia riešila otázku: „friend or foe“. Teda, či sa dá s postavou spolupracovať alebo je to nepriateľ a treba uplatniť stratégiu útek/útok. Presne to som našiel aj v tretej a štvrtej časti. Vrátane vzťahu Watson – Poljakov, ktorý dokonale napĺňa vyššie uvedenú definíciu.

Mám jednu terminologickú poznámku. Zariadenie, nazývane „povrchový displej“, hrá v deji dôležitú úlohu. Najskôr som si myslel, že ide len o bežnú sci-fi rekvizitu. Pri popise jeho funkcie mi však napadlo, že by to mohol byť umelý horizont. Teda prístroj, ktorý už meno má. Netreba mu vymýšľať nové.

Chválim „vzkriesenie“ Buranu. Ak by Rusi pokračovali v jeho vývoji a nevrátili by sa k Sojuzom, kozmonautika by dnes vyzerala inak.

Oceňujem aj telepatický, či kvantovo previazaný, prenos myšlienok Watson – Britten. Jav, ktorý Einstein nazval „strašidelné pôsobenie na diaľku“, ma zaujíma od okamihu, keď som sa o jeho existencii dozvedel. Ak ho autor/ka dokáže zakomponovať do svojho diela, má u mňa veľké plus. Aj samotný „prenos“, kľúčová záležitosť deja, by mohol byť založený na tomto mechanizme.

Láka čiastočná otvorenosť záveru. Týkajúca sa (nielen) osudu Triany C. Veľa otázok totiž ostalo nezodpovedaných. Ak vznikne nový román, ktorý sa ich bude snažiť vyriešiť, s radosťou si ho prečítam.

Dávam preto štyri hviezdičky z piatich. Jednu odoberám za rozťahaný úvod a niektoré dlhé pasáže prerušujúce dej. Nie je to chyba spisovateľky, otázky vkusu sú nesmierne komplikované. Do vysokej miery je to aj záležitosť preferencií. Tie sa medzi čitateľmi a autormi prakticky vždy líšia.