Nula kelvinov (recenzia)

Tretieho júla som sa zúčastnil krstu prvej vydanej knihy Jany Plauchovej, románu Nula kelvinov. Počkať. V roku 2022 má predsa táto spisovateľka vydanú aj Večnosť omylov, Úvod do teórie chaosu a Druhú planétu. Ako môže byť jej prvou?

Záhada sa dá, v tomto prípade, objasniť jednoducho. Ide o druhé vydanie. Neznalých zmätie fakt, že tiráž knihy obsahuje text: „prvé vydanie“. Kniha bola totiž predtým publikovaná v inom vydavateľstve. Každé z nich používa vlastné číslovanie.

Komplikovaný úvod predznamenáva rovnako komplikovaný osud hlavného hrdinu. David Settle je totiž tiež „druhým vydaním“. V biológii označujeme tento stav pojmom „klon“. Tak ako nové vydanie knihy dokáže opraviť tlačové chyby, aj jeho genóm je určitým spôsobom „opravený“. Hoci on sám považuje túto „opravu“ či „úpravu“, spôsobujúcu jeho pomalší vývoj, za prekliatie.

Hlavná postava však nie je len obyčajným človekom. Je geniálnym fyzikom, ktorý objavil princíp „cestovania“ časom. Úvodzovky sú oprávnené, pretože o skutočné cestovanie nejde. Vedec totiž tvrdí, že čas, tak ako ho poznáme, vôbec neexistuje.

Zomrel 19. októbra 1970. Presne jeden mesiac a jeden rok pred mojim narodením. To, že jeho smrť nastala skoro tridsaťdva rokov pred jeho narodením, dej románu ovplyvňuje oveľa viac.

Ten tu popisovať nebudem. Nechcem čitateľov pripraviť o zážitok. Zameriam sa skôr na informácie týkajúce sa „rekvizít“ a vedeckých konceptov popísaných v diele.

Prvú kritickú poznámku mám zbrani, ktorá sa v texte objaví. Ide o Colt 1911. Hoci v jednej časti knihy sa správne označuje za samonabíjaciu pištoľ, v inej časti textu sa nabíja „zasúvaním nábojov do valca“, čo je vlastnosť revolverov. V skutočnosti sa táto pištoľ nabíja „páskovaním“ nábojov do zásobníka.

Okrem toho ide o zbraň typu „single action“. Znamená to, že spúšť dokáže len uvoľniť natiahnutý úderník. Nedokáže ho natiahnuť. Robí to energia výstrelu alebo manuálny pohyb záverom zbrane. Keď teda dôjde strelivo, jedenkrát cvakne naprázdno. Potom už opakovane necvaká. Opakovane cvakajú (nenabité) zbrane typu „double action“.

Pozrime sa teraz na fyziku. V prvom rade musím autorku pochváliť, že vymyslela zaujímavý koncept „cestovania“ časom. Pritom v podstate o žiadne cestovanie nejde. Skôr ide o „vytváranie“ súčasného objektu v minulosti. Postupuje sa tak, že sa „v minulosti“ presunú všetky elementárne častice tvoriace objekt, do takej istej „konfigurácie“, ktorá tvorí súčasný predmet. Ten pritom zo súčasnosti zmizne.

Samozrejme, že aj tento prístup má svoje „mušky“. V prvom rade platí to, že nedokážeme jednotlivé elementárne častice rozlíšiť. Nemajú sériové čísla. Do určitej miery by to mohlo celý proces aj zjednodušiť. Na rekonštrukciu objektu v minulosti nepoužijem konkrétnu časticu ale ľubovoľnú časticu rovnakého druhu. Zmenilo by to potom ale aj dej románu, pretože častice objektu by „nezmizli“ zo súčasnosti. V prípade „zmiznutého“ náboja, ktorý nezastrelí Browlinga, by tá zmena bola dosť výrazná.

Aj tu ponúkam spisovateľke riešenie. Urobme si najskôr „model“ takéhoto „cestovania“. Bodová častica v trojrozmernom priestore je objekt s nulovým počtom rozmerov. Ak sa presunieme do štvorrozmerného časopriestoru, pribudne jedna súradnica a stane sa z nej krivka. Dokonca má aj svoj názov – svetočiara.

Ako teda vyzerá „presun“ napríklad z roku 2057 do roku 1970. V roku 2057 tvoria svetočiary elementárnych častíc objektu určitý obrazec (presnejšie povedané, ide o „rez“ svetočiarami cez rok 2057). Ja chcem zrekonštruovať tento obrazec v roku 1970. Viem si to predstaviť ako kmitanie jedným koncom lana, snažiac sa rozhýbať jeho druhý koniec. Aj tu však vzniká problém. Objekt sa síce vytvorí v roku 1970 ale nie je istota, že v roku 2057 zanikne. Mohol by som síce počítať s tým, že energetické kmitanie „koncom z roku 2057“ objekt naruší, chcem mať ale istotu. Tú mi poskytne, pri všetkej svojej náhodnosti a neurčitosti, kvantová fyzika.

Ak chcem rekonštruovať objekt na kvantovej úrovni, nestačí zrekonštruovať polohy jeho elementárnych častíc. Musím zrekonštruovať ich kvantové stavy. To sa nielen dá ale to bolo, dokonca na úrovni makroskopických objektov, aj experimentálne potvrdené. A k tomu dostanem aj „bonus“. Pri meraní kvantových stavov častíc pôvodného objektu sú tieto narušené. Teda originálny kvantový stav častíc tvoriacich predmet mizne, čo sa na makroskopickej úrovni prejaví pravdepodobne ako zánik predmetu samotného.

„Drobný“ problém predstavuje fakt, že všetky tieto úvahy vyžadujú čas ako rozmer a samotnú existenciu štvorrozmerného časopriestoru (jedenásťrozmerné „hrátky“ teórie strún, ktoré sa okrajovo spomínajú aj v knihe, budem teraz ignorovať). Aj v románe sa slovo „časopriestor“ niekoľkokrát uvádza. Potrebujem totiž „dve ihriská“. Jedno, napríklad v roku 2057, kde „manipulujem“ a to druhé, trebárs v roku 1970, predstavujúce „plátno“, kde sa nový objekt vytvorí. Každé „ihrisko“ je teda trojrozmerným „rezom“ štvorrozmerného časopriestoru.

Ak by som mal len jedno „ihrisko“, mohol by som „cestovať“ do minulosti len tak, že by som zmenil polohy (alebo kvantové stavy) prakticky všetkých častíc súčasnosti na stavy častíc minulosti. Len častice pôvodného objektu by ostali na svojom mieste. Do roku 1970 by sa ale potom „preniesol“ celý Vesmír a ten z roku 2057 by zanikol.

Samotný David Settle ale popiera skutočnosť, že čas je samostatný rozmer. Aj tu však existuje elegantné riešenie. Neobsahuje ani žiadne fantastické prvky. Fyzika Davida Settlea je v knihe objasnená len vo forme „novinových článkov“. Ako to poznáme aj zo súčasnosti, väčšina novinárov fyzike nerozumie. Slová známeho fyzika tak poplietli. 🙂

Pričom koncept „bezčasovej“ fyziky nie je až taký fantastický. Celkom zaujímavo sa k nemu, síce v oblasti sci-fi, obsahujúcej ale aj celkom solídne fyzikálne vysvetlenia, postavil Ted Chiang. V poviedke Príbeh tvojho života (súčasť zbierky Príbehy vášho života) podľa ktorej bol natočený aj film Arrival/Prvý kontakt, civilizácia „hlavonožcov“ funguje „bez času“. Nakoniec sa do „bezčasového“, či „nadčasového“, spôsobu vnímania dostane aj hlavná hrdinka poviedky.

Vo fyzike priniesol tento princíp napríklad fyzik Carlo Rovelli. Jeho kolega, Julian Barbour, popisuje „bezčasový svet“ vo svojej knihe The End of Time (Koniec času). Čítal som ju pred pár rokmi, už si na detaily nespomínam. V pamäti mi ostalo, že považuje Vesmír za „súbor konfigurácií“, pričom každý „okamih“ zodpovedá jednej konfigurácii a plynutie času vytvára až vedomie, ktoré „prechádza“ týmito stavmi tak, aby mu to dávalo zmysel.

Posledná vec týkajúca sa fyziky, ku ktorej sa vyjadrím, sa týka cestovania do budúcnosti. V románe je to považované za kľúčový faktor, pre ktorý bol „zrekonštruovaný“ samotný David Settle. Pred svojou smrťou totiž neobjasnil detailný princíp fungovania stroja času. Nevie sa preto, ako by sa mohol použiť aj na cestu do budúcnosti.

Cestovať do budúcnosti ale vieme. Dokonca aj bez úvodzoviek. Robí to každý z nás a to „rýchlosťou“ jedna sekunda za jednu sekundu. Ak by sa nám zdala pomalá, máme riešenie. Pohybovať sa rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla. Pri 99 % rýchlosti svetla sa do budúcnosti budem pohybovať približne 7x rýchlejšie ako môj „stojaci kolega“ a pri 99,9 % dokonca viac ako 22x rýchlejšie.

Alternatívnym spôsobom je využitie silného gravitačného poľa. To plynutie času spomaľuje a teda okolie „beží do budúcnosti rýchlejšie“. Elegantne to popísal poľský fyzik, a zároveň vynikajúci autor sci-fi, Janusz Zajdel vo svojej knihe Vynález profesora Van Troffa. Dokonca to má aj romantický podtext. Hrdina knihy skonštruoval tento „stroj času“, aby kompenzoval „paradox dvojčiat“. Zúčastnil sa totiž medzihviezdneho letu a svoju snúbenicu nechal na Zemi. Zavrela sa do stroja času, aby ho pri návrate nevítala ako starena. Nedopadlo to ale tak, ako si predstavoval.

K biológii sa až tak kriticky vyjadrovať nebudem. Som, na rozdiel od autorky, len laik. Hoci ma genóm a jeho fungovanie v rámci organizmu fascinuje prakticky od chvíle, keď som si uvedomil, že princíp vytvárania bielkovín z DNA je prekvapivo blízky vykonávaniu programu počítačom. Aj z tohto románu som sa niečo nové naučil. Napríklad som zistil, že jednotlivé konce DNA sa označujú ako 5′ a 3′. A to je tiež úlohou dobrej „hard“ sci-fi. Povzbudzovať záujem o vedu a jej štúdium.

Snáď by som urobil len jednu zmenu. Miesto komplikovaného vytvárania Davidovho genómu z genómov jeho rodičov by som využil princíp syntézy. Dnes vieme syntetizovať genóm baktérií, v 2057 by to možno išlo aj s človekom. Potom by sa dal vyhodiť aj dlhý dialóg o nemožnosti vytvorenia konkrétneho genómu „prirodzenou“ cestou. Pohlavné rozmnožovanie totiž zámerne obsahuje vysokú mieru náhody. Čo je (pravdepodobne) aj jeho hlavným zmyslom. Vytvoriť genetickú variabilitu zvyšujúcu schopnosť adaptácie. Kniha by sa tak dostala z 546 strán trochu bližšie k mojej optimálnej „románovej tristovke“.

Na rozdiel od predchádzajúcej recenzie nebudem kritizovať výber prostredia. Zistil som, že aj „moje múzy“ ma dokážu zaviesť do starovekého Ríma alebo medzi amerických letcov vo Vietname. Vzdorovať sa im nedá.

Napriek všetkým výhradám, ktoré sú skôr „úvahami vrtáka“ ako reálnou kritikou deja knihy, sa mi román páčil. Užíval som si hlavne záver. Už dávnejšie som sa zamýšľal na tým, že naša „história“ je uložená len v spomienkach a materiálnych artefaktoch okolitého sveta. Ak sa zmenia, zmení sa aj ona. Svet, v ktorom žijeme, mohol kľudne vzniknúť pred piatimi sekundami. Aj so skamenelinami dinosaurov a reliktným žiarením Veľkého tresku. Ktoré nám dokazuje, že má skoro 14 miliárd rokov.

Teším sa na voľné pokračovanie pod názvom Tristodesať kelvinov. Teda, ak nejaká „oprava časopriestorovej anomálie“ nevráti moje spomienky do doby, do ktorej v závere románu „odcestoval“ David Settle. Vtedy ešte nezačala moja „spisovateľská kariéra“. Netušil som, že porotkyňou posudzujúcou moju prvú poviedku bude banskobystrická rodáčka. Nevedel som, že píše aj vynikajúce „hard“ sci-fi romány.