Ako som zažil „trojku“

Druhá polovica roku 1994 bola pre mňa prelomová. Prežil som pár situácii, ktoré navždy zmenili môj život.

Pustovník z nášho mesta

Až do tohto osudového roku som prázdniny počas vysokej školy vždy trávil doma. Snažil som sa čo najviac skúšok urobiť ešte pred začiatkom oficiálneho skúškového obdobia. Mohol som tak, už v polovici júna, nasadnúť na vlak či autobus, s ukončeným ročníkom v indexe. Späť do Bratislavy som sa vrátil až koncom septembra.

Nebol som nikdy pri mori ani na miestnom kúpalisku, hoci to banskobystrické som mal veľmi blízko. Nikam som necestoval ani nikde nepracoval. Nestretával som sa s kamarátmi. Celé obdobie som pestoval len môj obľúbený „šport“ – „vytrvalostný ľah s knižkou v ruke“. V tých časoch som toho prečítal neskutočne mnoho. Priemerným tempom jedna kniha denne. Od sci-fi, odborných kníh, cez detektívky až po špionážne romány.

Čítal som v noci, cez deň som spal. Tesne po východe slnka som sa bol prejsť. Páčilo sa mi túlať sa prázdnymi ulicami bez ľudí. Vstával som poobede okolo piatej. Stal som sa pustovníkom v našom meste.

Zháňanie kníh, na uspokojenie môjho apetítu po čítaní, nebolo jednoduché. Kupovať som ich nemohol, nemal som žiadny príjem. Požičiaval som si ich z knižníc, v tých menších ale veľmi rýchlo „došli zásoby“. Prečítal som tam všetko, čo ma zaujímalo. V pozícii hlavného zdroja ukájania mojej vášne sa tak ocitla Štátna vedecká knižnica.

Táto inštitúcia mala niekoľko nedostatkov. V prvom rade, knihy sa nedali vyberať priamo z regálov. Bolo treba vypísať žiadanku na základe údajov z papierovej kartotéky. Tam ale nebola jedna dôležitá informácia – či je kniha k dispozícii. Žiadateľ tak dostal len časť toho, čo si objednal. V ojedinelých prípadoch aj nič.

Druhým problém bol ešte naliehavejší. Knižnica mala počas augusta celozávodnú dovolenku. Vždy koncom júla som sa preto objavil v jej priestoroch. Nevyhnutným doplnkom bola veľká taška. Raz som už totiž zažil zvedavé pohľady ľudí, ked som balansoval v preplnenom autobuse s kopou hrubých kníh v rukách. Komiku situácie zdôrazňovala skutočnosť, že väčšina z nich bola v ruštine. Niesol som totiž domov materiály na prípravu stredoškolského referátu o sovietskej kozmonautike.

Trávil som dlhé minúty prehľadávaním katalógu. Zvažoval som alternatívy. Mohol som si totiž požičať maximálne dvadsať kníh. Počet žiadaniek toto číslo vždy prevyšoval. Počítal som s tým, že zopár položiek môjho zoznamu bude vypožičaných. Nemohol som riskovať a dostať sa do stavu, keď nebudem mať čo čítať. Už dve desiatky knižiek boli na hrane mojej minimálnej dávky na mesiac.

Piate koleso na voze

Neviem, čo ma primälo k tomu, že som sa prázdniny medzi štvrtým a posledným ročníkom rozhodol stráviť inak. Ostal som v Bratislave. V pracovnej agentúre, ktorá fungovala rovno na internáte, som si vybavil brigádu.

Študentský domov umožňoval bývanie aj cez leto. Za komerčné ceny. Využiť ho mohli aj ľudia, ktorí neštudovali na VŠ. Musel som ale opustiť moju „jednotku“, teda izbu pre jedného, ktorú som obýval cez školský rok. Získal som ju za čisté jednotky v indexe. Už bola ale rezervovaná. O tieto izby bol najväčší záujem.

Ubytovali ma v „trojke“. Nie, toto ešte nie je tá, ktorá sa dostala aj do nadpisu. V takomto type izby som býval v druhom ročníku a nebola pre mňa novinkou. Bola ale dôvodom, prečo som si vybavil „jednotku“. Z „trojky“ sa totiž stala „sedmička“, či „osmička“. Ubytovali sme tam zopár spolužiakov, ktorí nedostali (hlavne kvôli prospechu) internát. Jeden z nich doniesol na izbu aj televízor s videom. Dlhé noci strávené pozeraním akčných filmov neprospievali spánku a ani štúdiu.

V izbe pre troch som teda mal aj spolubývajúcich. Dvoch Spišiakov, ktorí prišli do Bratislavy za prácou. Ich mená si už nepamätám, nazvime ich preto Krátkovlasý a Dlhovlasý. Z môjho pohľadu to bolo, po rokoch strávených medzi „matfyzákmi“ na gymnáziu a medzi „feikármi“ na vysokej, bližšie spolužitie s „normálnymi“ ľuďmi. Poslednýkrát som zažil vzorku bežnej populácie na základnej škole. Inak som sa pohyboval hlavne medzi „postihnutými“, akým som bol aj ja.

Čudovali sa tomu, že voľný čas trávim s knihou. Ja som sa divil, že oni, podľa ich vlastných slov, okrem školských učebníc, nečítali prakticky žiadne knihy. Stret dvoch rozličných civilizácii. Začala kultúrna výmena. Najskôr z mojej strany.

Dlhovlasý sa hlásil do Volkswagenu. Súčasťou prijímacieho konania bol aj dotazník na zistenie osobnostného profilu, vypracovaný pravdepodobne psychológom. Použité slová, ako napríklad „analógia“, ale nezodpovedali slovníku typického uchádzača o robotnícku pozíciu. Pomáhal som mu preto formulár vyplniť. Poctivo som vysvetľoval významy otázok a on zapisoval svoje výsledné odpovede.

Potom prišli na rad oni. Zobrali ma na diskotéku. Hneď na prvej zbalili dve baby. Študentky farmácie, tiež z východu. Aj ich mená mi už z hlavy vyšumeli, pomenujme ich Krátkovlasá a Dlhovlasá. Začali sme sa stretávať a chodiť sa zabávať spoločne. Všetci fajčili a aj ja, hoci som tento zlozvyk zavrhol ešte v puberte, som sa pridal. Našťastie len zopár cigariet a naozaj poslednýkrát v živote.

Netrvalo to dlho a dievčatá strávili noc u nás na izbe. V aritmeticky nevyrovnanej kombinácii – dve ženy a traja muži. Krátkovlasý s Krátkovlasou mali aj sex. Ak aj nie v posteli, tak počas polhodinky spoločnej sprchy na druhý deň ráno. Dlhovlasí sa len objímali a bozkávali. Nadránom to už chalan nevydržal a musel si ísť do kúpeľne zmyť nechcene uvoľnené semeno.

Ja som si „užíval luxus“ postele, ktorú som mal len sám pre seba. Piate koleso na voze.

Viac sa mi páčila Dlhovlasá. Možno aj preto, lebo som v noci počúval jej tiché šepkanie: „Nie, nechcem.“ Zamiloval som sa do nej. Nedokázal som je to povedať. Ešte som neprijal „tú druhú“ kultúru mojich spolubývajúcich. Bol som stále hanblivý, introvertný knihomoľ.

Brigádovala v Liga pasáži, medzi Gröslingovou a Dunajskou. Predávala nejaké snacky. Popcorn či Hot Dog. Chodil som ju tam pozrieť a prehodiť s ňou pár slov. Až som to nevydržal a napísal som jej list. Plný škrtov a opráv. Napísaný mojim ťažko čitateľným rukopisom.

Jej reakcia bola – nijaká. Pochopil som, že u nej šancu nemám. Vrátil som sa ku knihám. Z miestnej knižnice som si požičal publikáciu „Sám sobě psychologem“. Neskutočne mi pomohla. Zbavila ma frustrácie a snáď aj začínajúcej depresie. Neskôr som si ju zaobstaral aj do domácej knižnice.

Spolubývajúci si ich vôbec nevážili. Krátkovlasý mal doma ďalšiu priateľku. Okrem toho sa v MHD zoznámil s inou mladou ženou. Strávil u nej noc. Dlhovlasý sa tiež jasne vyjadril, že mu ide iba o jedno.

Od udalostí už uplynulo skoro tridsať rokov, presné detaily deja mi preto unikajú. Spomínam si, že som sa ocitol s dievčatami sám, v blízkosti mostu Lanfranconi. Snáď sme išli z diskotéky, nepamätám si ale, kde sa ocitli ostatní obyvatelia izby. Začali ma „vypočúvať“. Možno zo závisti, možno z alkoholu, ktorý som vypil, som bol mimoriadne zhovorčivý. Povedal som im zhruba to, čo sa píše v prechádzajúcom odstavci.

Mojich spolubývajúcich som o všetkom informoval. Krátkovlasý to bral celkom v pohode, Dlhovlasý bol nesmierne naštvaný. Jemu sa totiž cieľ ešte nepodarilo dosiahnuť. Kričal na mňa. Kultúrna výmena sa skončila.

Ďalší obsah deja, sa mi, až na jednu výnimku, stráca v hmlách. Marí sa mi, že vo Volkswagene sa zamestnali obidvaja. Dostali miesto na podnikovej ubytovni. Z internátu sa tak odsťahovali ešte pred koncom prázdnin.

Tou výnimkou je noc, ktorú strávili obe dievčatá u mňa na izbe. Ak čakáte pikantné podrobnosti, musím vás sklamať. Tú „trojku“ z titulku, teda situáciu, keď som sa vyskytol v jednej posteli s obidvomi, som naozaj zažil. Okrem spánku v nepohodlnej polohe sa však nič dramatické neudialo. Mladé ženy mali k dispozícii dve voľné váľandy. Nechceli však spať na miestach svojho „zneuctenia“. V noci som síce objímal Krátkovlasú, bola to však skôr metóda usporiadania rúk na úzkom lôžku pre jedného, obsadenom tromi osobami, ako výraz emocionálnej príťažlivosti.

Ona to však pochopila inak. Ráno sa so mnou začala vášnivo bozkávať. O chvíľu však prestala. Potrebovala si len dokázať, že je pre mužov stále príťažlivá. Ja som „dosiahol“ to, že som stratil akúkoľvek nádej na úspech u Dlhovlasej. Poprosil som dievčatá, aby opustili izbu. Už nikdy sme sa nestretli.

Práca

Hoci to na prvé počutie vyzerá ako paradox, spišskí spolubývajúci mi pomohli zabezpečiť aj moje prvé trvalé zamestnanie. Nebude prekvapením, ak poviem, že je za tým žena. Poďme ale od začiatku.

Najskôr som pracoval fyzicky. V prostredí plnom chemikálií. Búrali sa budovy v „Dimitrovke“ a našou úlohou bolo z trosiek povyťahovať zachovalé tehly. Ukladali sa na palety, aby sa mohli ďalej predávať. Išlo o originálne historické murivo z pôvodnej továrne, ktorú v 19. storočí postavil ešte Alfred Nobel. Malo na sebe maďarské a nemecké nápisy.

Leto ’94 bolo neskutočne horúce. Napoludnie sa teploty blížili k štyridsiatke. Vtedy sa to ešte nevolalo „klimatická kríza“, len „hnusný hic“. Pracovať sa dalo len ráno. Vstával som o piatej, električkou sa dopravil na Vajnorskú, kde som „makal ako fretka“, aby som splnil svoju normu – jednu paletu tehál. Končil som asi o jedenástej. Počet členov nášho pracovného tímu postupne klesal. Na konci som zostal len sám. Vyhovovalo mi to. Pri tejto práci sa mi neskutočne vyčistila hlava. Pracoval som „hore bez“. Mal som opálené telo, na žiadnej neskoršej dovolenke sa mi tak opáliť nepodarilo. Zarobil som akurát toľko, aby som si mohol zaplatiť bývanie, jedlo, cestovné a ostalo mi ešte aj na zábavu.

V izbe pod nami bývali dve mladé ženy. Chodili fajčiť na balkón. Rovnako ako moji spolubývajúci. Ich komunikatívnosť, ktorá mne chýbala, zabezpečila vzájomné zoznámenie. Až keď sa dámy ocitli u nás na izbe, na rozdiel od tých predchádzajúcich vo všetkej poctivosti, nadviazal som s nimi rozhovor. Melinda pracovala v IT firme. Keď došla reč aj na moje vzdelanie, ponúkla mi telefónne číslo na jedného z majiteľov. Vraj zháňajú budúcich absolventov.

Po návrate z brigády som mu zavolal. Dohodli sme si stretnutie v sídle firmy na Račianskej ulici. Odchádzal som odtiaľ s podpísanou zmluvou. Do konca prázdnin na plný úväzok. Potom, až do ukončenia školy, na polovičný.

Ešte počas štúdia som do firmy dotiahol ďalšieho zamestnanca. Spolužiaka z gymnázia, aj z univerzity – Rada J.. Robí tam doteraz. Zaujímavým faktom, v kontexte tohto príbehu, je, že jeho vtedajšia priateľka, dnešná manželka a aj moja spolubývajúca pár mesiacov po škole, keď sme si spoločne prenajali byt, je absolventka farmácie.

Ešte v deň promócie som prišiel do firmy dokončiť rozrobenú prácu. Prišiel za mnou šéf a dal mi podpísať plnohodnotnú pracovnú zmluvu. Bol to prvý dokument, na ktorom sa skvel môj novozískaný inžiniersky titul.

Vo firme som vydržal ešte necelý rok. Zlákala ma zahraničná ponuka a aj kariéra návrhára mikročipov. Odbor, ktorý som vyštudoval. To je už ale iný príbeh.

Epilóg

Asi týždeň pred koncom prázdnin som sa na chvíľu stal „bezdomovcom“. Musel som opustiť moju „trojku“, kde som strávil leto, lebo ju pridelili prvákom. Izbu „jednotku“, v ktorej som mal bývať počas nasledovných dvoch semestrov, mi ale dať ešte nechceli. Zápis piatakov bol neskôr ako ten u prvákov.

Vyriešil som to šalamúnsky. Predtým, ako som odovzdal kľúč od izby, urobil som si jeho kópiu. Nedalo sa to urobiť v kľúčovej službe, tie mali zákaz internátne kľúče množiť. Zámky boli ale jednoduché a funkčný kľúč sa dal vypilovať aj z konzervového plechu. Toto „umenie“ nebolo pre mňa novinkou. Zdokonalil som sa v ňom už v čase, keď sme na „trojke“ bývali ôsmi (a originálne kľúče boli len tri).

Keď sa na izbu nasťahovali prváci, dohodol som sa s nimi, že môžem tých pár dní u nich zostať. Na kuchynke bola dokonca posteľ bez matraca, doniesli sme ju do izby a tak som nemusel spať na zemi. Chalani boli radi, že od piataka – „mazáka“ získajú dôležité informácie ako to na internáte, a aj škole samotnej, funguje.

Začal semester. Býval som už normálne. Z leta mi ale niečo ostalo. Začal som častejšie chodiť na diskotéky. Ak som sa posmelil jedným (a naozaj len jedným) pohárikom, dokázal som pozvať dievča do tanca. Vo väčšine prípadoch to tým tancom aj skončilo.

Raz som však naďabil na dievčinu, ktorá sa mi nesmierne páčila. Aj sme si navzájom rozumeli. Na jej meno si nespomínam. Viem, že mala vtedy sedemnásť rokov a študovala na Evanjelickom lýceu na Palisádach. Keď som ju odprevádzal na zastávku, sľúbila mi, že zajtra príde znovu. Už som ju ale nikdy nevidel.

Rezignoval som na randenie. Povedal som si, že to nechám na osud. A ak si priateľku nenájdem, tak sa ďalší rok prihlásim na Farmaceutickú fakultu. Tam bol pomer pohlaví presne opačný ako na našej škole. Chémia ma vždy bavila a zaujímal som sa aj o liečivé rastliny. Získam tak ubytovanie na internáte a zároveň budem pracovať na polovičný úväzok ako doteraz. Nebolo to však potrebné. Keď som prestal „tlačiť na pílu“, priateľku som si našiel. To je tiež iný príbeh.