Včera mi prišli „lósy“ do „očkovacej prémie“. Prihlásil som sa do nej s myšlienkou „však ma to nič nestojí“. Až neskôr som si uvedomil, že pred rokmi som zažil situáciu, kde kombinácia výhernej lotérie a štátu nedopadla dobre.
Zúčastnil som sa vtedy súťaže organizovanej časopisom Computerworld. Neskutočne ma lákala lukratívna prvá cena – osobný počítač. V polovici deväťdesiatych rokov bolo toto zariadenie, ktoré stálo približne jeden vtedajší priemerný ročný plat, pre študenta VŠ prakticky nedostupné.
Problém vznikol tým, že som vyhral. Nie však prvú cenu, ale tretiu či štvrtú. Bol ňou filter na monitor. Poznámka pre tých, ktorí danú dobu nezažili: Toto príslušenstvo sa umiestňovalo pred klasickú „vákuovú“ obrazovku, aby tlmilo odlesky, zlepšovalo kontrast a prípadne odtienilo slabé röntgenové žiarenie, ktoré tieto typy zobrazovačov z princípu svojej funkcie produkujú. Niektoré druhy dokázali zúžiť pozorovací uhol a tak ostro videla len osoba sediaca priamo pred monitorom, nežiadúci svedok hľadiaci zboku mal zobrazený obsah rozmazaný.
V tom čase som nevlastnil žiadny monitor a ani počítač, ku ktorému by som ho mohol pripojiť. Výhra mi teda bola potrebná ako „mŕtvemu zimník“. Rozhodol som sa preto zásielku neprebrať. Nebolo to nič komplikované, v čase, keď sa kuriér snažil balík doručiť na adresu trvalého pobytu, nebol nikto z rodiny doma a ja som sa nachádzal v 200 km vzdialenej Bratislave.
Všadeprítomné mobily vtedy neexistovali, po čase som preto dostal list z kuriérskej spoločnosti, že si mám prevziať zásielku v jej sklade. Hral som „mŕtveho chrobáka“, predpokladal som, že ak si zásielku nepreberiem, bude zaslaná naspäť odosielateľovi. Iný list od kuriéra už neprišiel, myslel som si teda, že to dopadlo podľa predpokladu.
Z omylu ma vyviedol ďalší oznam. Tentoraz od štátnej inštitúcie – colnej správy. V tomto období, pár rokov po rozpade Československa a asi desaťročie pred vstupom do EÚ, zásielka z Českej republiky podliehala colnému konaniu. Aká zásielka? Však som žiadnu neprebral.
Detaily nepoznám, predpokladám ale, že kuriérska firma si tu zjednodušila robotu. Miesto administratívne komplikovanej a finančne náročnej operácie návratu balíka odosielateľovi, pravdepodobne sfalšovali môj podpis a realizovali fingované prevzatie. Moja výhra tak asi skončila na monitore pracovného, či domáceho, počítača zamestnanca kuriérskej spoločnosti.
Na úradný list od colníkov som už odpovedal. Vysvetlil som im, že som nič neprevzal a teda sa necítim byť povinný platiť clo. Nepomohlo to. Začali chodiť ďalšie úradné písomnosti. V každej z nich sa zvyšovala miera hrozieb. Po zásielke do vlastných rúk, ktorú pošta nechcela vydať príbuzným a kvôli jej prevzatiu som musel osobne prísť do Banskej Bystrice, som spozornel. Hemžila sa slovom „exekúcia“.
Nasledovný pracovný deň som sa teda dostavil na colný úrad. Príslušnej pracovníčke som sa znovu snažil vysvetliť, že zásielka podliehajúca clu sa v mojom vlastníctve nenachádza a teda nevidím dôvod na to, aby som ho zaplatil. Kolesá štátnej mašinérie však už boli roztočené. Pani mi vysvetlila, že v tejto fáze už nie je možné proces zastaviť. Dostal som mafiánsku „ponuku, ktorá sa neodmieta“. Alebo nedoplatok na cle a poplatok z omeškania zaplatím, alebo za voči mne začne exekučné konanie, kde ma to bude stáť niekoľkonásobne viac.
Vybral som si menšie zlo a tých 180 Sk som nakoniec uhradil. Bola to približne celodenná mzda brigádujúceho študenta VŠ. Toľko ma teda stála, ak nepočítam stratený čas a nervy, táto „výhra“. Dnes si preto dávam sakramentsky dobrý pozor, aby som sa neprihlásil do súťaže, kde hrozí, že prípadná cena bude posielaná z inej colnej oblasti.